Amerikanizácia Európy, totalizácia a strata diverzity

Európa pri svojom zjednocovaní v súčasnosti zažíva analogickú situáciu ako USA pred dvoma storočiami. Prebieha tu súboj dvoch strán a ich ideových koncepcií - unionistov a konfederačných. Dnešní unionisti bohatšieho Severu, resp. Severozápadu presadzujú federatívny, v skutočnosti však centralisticky riadený model.

Podobne ako tí americkí opierajú sa pritom o rozvinutú priemyselnú základňu. Lepšie povedané, sú sponzorovaní a plnia objednávku korporácií na zjednotenie kontinentálneho trhu s jasným cieľom maximalizácie ziskov a vplyvu oligarchie stojacej za nimi (aj za korporáciami, aj za politikmi).

Aby sa to maskovalo a predalo masám, ideologicky sa na to vybrali a sponzorujú podobné témy. V americkom prípade víťazi vpísali do histórie zjednodušenú ideu občianskej vojny, že išlo len o postavenie černochov a zrušenie otrokárstva. Takmer dokonaná genocída indiánov a ukradnutie ich zeme pritom nebola téma, lebo sa to nehodilo.

Podpora menšín je účelová, nie úprimná

Deklarovaným cieľom dnešných, európskych unionistov sú práva akýchkoľvek menšín – rasových, náboženských, sociálnych, kultúrnych a iných. Inými slovami multikulturalizmus. A opäť uplatňovaný selektívne, podľa toho, ako sa to hodí.

Na druhej strane stoja, môžeme kľudne povedať, konfederační. Reprezentovaní menej rozvinutými Juhom a Východom. Tradične konzervatívnejšími, menej priemyselnými, viac poľnohospodárskejšími. Ich postavenie je rôznorodejšie a hlavne menej výhodné: prechádzajú krízou, nestíhajú, dobiehajú. V každom prípade sú závislé. Hoci nielen vlastnou vinou, vo všetkých prípadoch tomu dopomohol a profituje z toho práve bohatý Sever.

Predstavou európskeho spolužitia u dnešných konfederačných je model výhodnej spolupráce svojbytných a autonómnych krajín. Chcú si však pritom zachovávať svoju stáročiami vyvíjanú kultúru, identitu a hodnoty, aj keď s omylmi a chybami. Hoci sú pod paľbou „sociálnych konštruktov” a „prosperity zo spolupráce”, cítia, že je na tom niečo cenné, čo nemožno stratiť. Že je šialenosťou hodiť za hlavu múdrosť alebo ak chcete prirodzený výber stáročí.

Deliaca čiara medzi unionistami a konfederačnými dnes podobne ako v americkom prípade nie je primárne geografická. Prechádza všetkými krajinami krížom cez spoločnosť, cez všetky jej triedy a skupiny.

Na Severozápade sa prikláňa viac k jednej, inde skôr k druhej strane (aj keď o aktuálnych štatistikách podpory unionistov u ubyvateľstva EÚ by sme mohli diskutovať). A podobne ako v americkom prípade, vnútorný konflikt rozdeľujúci spoločnosť silnie a nadobúda čoraz agresívnejšie formy.

Európska únia nemá skutočnú hodnotovú základňu

Ale Európa dnes nie je Amerika minulosti, my tu nemáme otroctvo. Ak niečo ukazuje pokrytectvo a pravú tvár EUnionistov, tak je to spôsob, akým riešia konflikty vo vnútri svojho multikulturalistického veľdiela.

Jednotlivé sociálne skupiny majú totiž nevyhnutne protichodné nároky, ktoré sa navzájom bijú. V protiklade sú napr. postavenie žien a rodových menšín u moslimov vs. feministiek a LGBTI komunity; práva národov určiť si, kto a ako bude obývať ich krajinu vs. očakávania migrantov; právo detí na starostlivosť ich biologických rodičov vs. možnosť dospelých viesť aj nezáväzné vzťahy; očakávania poberateľov vs. odvádzateľov sociálnych dávok a mnohé ďalšie.

Pri riešení konfliktov však unionisti nemerajú všetkým skupinám rovnakým metrom. Neurčia spoločné hodnoty a neočakávajú od všetkých, toto sú európske hodnoty, všetci sa im prispôsobte rovnako. Padni komu padni. Naopak, v takýchto konfliktoch sa vždy protežuje len tá strana, ktorej záujmy sú v súlade s vytvorením únijného monolitu. A teda jednotného trhu.

Ak sa má napr. riešiť demografická kríza, budeme radšej (doslova) dovážať ekonomických migrantov, ako podporovať pôrodnosť miestnych rodín. Prečo? Lebo kvalifikovaná domáca sila by priemyslu chýbala, prebytok pracovnej sily znižuje mzdové náklady a homogénna spoločnosť vždy môže skĺznuť k nacionalizmu a ohrozeniu investícií a strate trhu. Pravdu má pri konfliktoch vždy len tá vyhovujúca strana. Podobne ako sa v americkom boji o hodnoty zdôrazňovali len černosi, nie Indiáni.

Európa národov alebo korporácií?

Prekážkou unionistického ultimatívneho liberalizmu sú všetky tradičné a dominantné modely v spoločnosti – identity jednotlivca, pohlaví, vzťahov, rodiny, národa, kultúry, rasy, spirituality atď. Skrátka čokoľvek, čo stojí v ceste zjednotenému trhu.

Všimnite si, ako sa toto zaklínadlo vždy nakoniec vynorí, lebo o neho tu v skutočnosti ide. A zjednotenému trhu prekáža nehomogénna Európa. Práva tradičných modelov neexistujú. Musia vždy bezpodmienečne rezignovať a ustúpiť. Doslova všetko tradičné treba upratať. Akoby to bolo bez ceny.

Ale po dvesto rokoch vidíme u Američanov následky. Výsledkom amerického modelu nie je diverzita, ale monokultúra. Pôvodné kultúry z celého sveta, ktoré do krajiny prichádzali v prehojnej miere, sa tam už nerozvíjali. Ani kultúrne, ani jazykovo, ani nábožensky, ani inak.

Naopak zastagnovali a podstupne prepadávali dominantnej ideológii – konzumerizmu. Dnes sa stretnete s Američanom, nie s americkým Nemcom, moslimom a pod. Nevznikla tam žiadna nová, vplyvná modifikácia náboženstva, či národnostná menšina, ktorá by konkurovala a kultúrne obohatila pôvodné rodisko.

Pred očami máme dnes amerikanizáciu Európy. So všetkými, len umocnenými negatívami. Kultúrne prebieha už od skončenia 2. svetovej vojny. Teraz však eskaluje a prechádza do finálneho štádia.

Tzv. jadro Európy má na pláne harmonizáciu (rozumej homogenizáciu) na všetkých podstatných frontoch. Harmonizovaná a (rozumej pre korporácie) centralizovaná hospodárska, fiškálna, finančná, sociálna, bezpečnostná, migračná (!) politika, v praktických nuansách vyjadrená európskym ministerstvom financií, prokuratúrou (európska FBI), harmonizovanými daňami, atď. – čo ešte chýba do Spojených štátov európskych?

Kultúrny ekosystém Európy je jedinečný zo všetkých kontinentov. Najväčšia rozmanitosť na najmenšej ploche. V geografickom priesečníku a epicentre sveta. A unionisti ho idú nenávratne zničiť. Je to, ako keby ste vysekali tropický prales a nasadili tam monoplantáže kultúrnych plodín. A argumentovali pritom rozmanitosťou a pestrosťou. A nebezpečným požieraním druhov v pralese. O potrebných pesticídoch však pomlčíte.