Hádzanie mliečnych kokteilov po politických oponentoch ako dôsledok čierno-bielej propagandy

Paul Crowther zadržaný po útoku na Nigela Faraga

Podobne ako inde v EÚ aj vo Veľkej Británii prebieha kampaň k blížiacim sa eurovoľbám. Zopár fanatikov, ktorí sa dlhodobo hecujú vo svojich sociálnych bublinách, však pristúpilo k novej forme „aktivizmu“: do vybraných politikov hádžu mliečne koktaily.

Obeťami týchto útokov sa stali napr. Nigel Farage, Carl Benjamin, na internete známy aj ako Sargon of Akkad, a Tommy Robinson.

Pod patronátom médií a korporácií

Polícia v Škótsku z dôvodu týchto útokov vyzvala McDonald’s k pozastaveniu predaja milkshakeov. Výzve vyhoveli.

Následne BurgerKingUK, v reakcii na výzvu polície, zverejnil provokačnú správu: „Drahí Škóti, mliečne koktaily predávame celý víkend. Bavte sa. S láskou BK. #justsaying.“ Dosah tohto príspevku bol v tisícnásobkoch väčší (okolo 20000 zdieľaní) v porovnaní s tým, ako mávajú bežne.

Bez výrazu „Have fun“ by BurgerKing mohol tvrdiť, že išlo len o obyčajný oznam. Takto sa však pridali k legitimizovaniu a podpore politického násilia tohto typu. Po tom, ako ich ľudia začali v reakciách kritizovať, v rámci krízovej komunikácie ešte v ten deň dali ďalší tweet so znením: „Nikdy by sme neschvaľovali násilie – alebo plytvanie našimi lahodnými mliečnymi kokteilmi.“

Dosah daného dištancu bol však oproti pôvodnému tweetu zanedbateľný (menej ako 1000 zdieľaní).

Jedno z najväčších britských médií The Independent túto sériu politického násilia legitimizovalo ako „totálnu srandu“ (absolutely hilarious). Na margo napadnutého politika Faraga tweetovali: „Názor: Nigel Farage napadnutý mliečnym kokteilom nie je zábavné, je to to totálna sranda.“

The Independent tweet

Vulgárna antifašistická FB stránka „Naše Slovensko“ k tomu napísala: „Takto sa jedná s fašistickými hovädami.“ A Borisovi Kollárovi odkázali, nech je ešte rád za croissant. Danú stránku sleduje vyše 40 000 ľudí a mnohí takémuto prístupu podľa reakcií fandia.

Proti demokracii a základným právam a slobodám

U nás, v západnej Európe, v USA i inde vo svete sa v politickom súboji stretávajú zhruba štyri hodnotové smery: konzervativizmus, nacionalizmus, liberalizmus a environmentalizmus. Popri tom sú tu zhruba tri prístupy: pravicový, ľavicový a stredový (centristický).

Nie každý sa kloní výlučne k jednému hodnotovému systému a jednému prístupu. U ľudí sa to môže rôzne miešať.

Doplňme ale ešte dve podstatné delenia, ktoré stoja na tom, ako pristupujeme a ako chceme, aby štát pristupoval k politickým protivníkom.

Tí, čo chcú, aby politická súťaž bola slobodná a férová a nikto v nej nebol zvýhodnený či znevýhodnený, to sú demokrati. Jeden z indikátorov toho, či ide u ľudí o úprimné presvedčenie alebo o pózu, je práve to, ako pristupujú k najväčším politickým súperom v momentoch, keď sa na ich možnosť slobodne a férovo súťažiť útočí alebo dochádza v danej súťaži k nezdravej nerovnováhe.

A tých s totalitaristickými tendenciami, ktorí sú proti demokratickým mechanizmom výberu politických zástupcov, môžeme deliť podľa toho, ako invazívne sú ochotní zasahovať do základných práv a slobôd svojich oponentov. Inými slovami, aký je ich vzťah k ľudským právam.

Systém ľudských práv ráta s ich možnou obmedziteľnosťou, pričom ľudsko-právna doktrína Rady Európy či EÚ a ich súdnych orgánov delí ľudské práva na neobmedziteľné a obmedziteľné. Neobmedziteľné delí na absolútne a relatívne neobmedziteľné.

Relatívne neobmedziteľné je napr. právo na život. Za istých okolností, napr. v nutnej obrane, je právo na život obmedziteľné. Medzi absolútne neobmedziteľné práva však patrí napr. zákaz ponižujúceho zaobchádzania či právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, pričom to sa vzťahuje aj na tých najväčších zločincov, akých si len možno predstaviť, nieto na politických súperov.

V praxi to znamená asi toľko, že Andersa Breivika mohol počas jeho masového vraždenia ktokoľvek legálne zabiť s cieľom prerušiť jeho útok. Ale už ako zadržanú osobu ho nemohol a ani ako väznenú ho nikto nemôže ponižovať či zaobchádzať s ním nedôstojne.

Napr. nacionalista, ktorý by chcel obmedziť slobodnú politickú súťaž a do veľkej miery odstrániť garancie základných práv a slobôd, napĺňa niektoré podstatné znaky fašistu. Socialista, ktorý by chcel obmedziť slobodnú politickú súťaž, a zároveň znárodniť výrobné prostriedky proti vôli majiteľa bez adekvátnej kompenzácie, napĺňa niektoré podstatné znaky komunistu.

Hádzanie mliečnych kokteilov po ľuďoch, nech to znie akokoľvek komicky, keďže ide o pomerne malý delikt, je útokom na samotné jadro ľudských práv, lebo okrem spôsobovania majetkovej ujmy ide najmä o nedôstojné a ponižujúce zaobchádzanie.

Okrem toho takéto správanie zasahuje slobodnú a férovú politickú súťaž, keďže časť politikov je vystavená riziku útoku, čo ich od aktivity v kampani môže odrádzať.

Hádzanie mliečnych kokteilov po politických oponentoch je tak v rozpore so základnými piliermi liberálnej demokracie. Tí útočníci sa ale zrejme za liberálnych demokratov považujú, pričom konajú neliberálne a nedemokraticky, čiže v zásadnom rozpore s princípmi danej paradigmy. Ich správanie má bližšie k totalitarizmu.

Zopár takých jedincov v spoločnosti je najmenší problém a v rámci politického násilia ide o násilie asi najnižšej možnej intenzity podobnej hádzaniu vajíčok či paradajok.

Skutočnosť, že to legitimizujú a neraz aj vyhrocujú médiá a korporácie, od ktorých by sa dalo očakávať viac občianskej uvedomelosti a zrelosti, je však už problém, naopak, vážny.

Kto sú obete útokov s mliečnym kokteilom?

Obeťami sa doteraz stali najmä Nigel Farage, Carl Benjamin a Tommy Robinson. Nigel Farage je predstaviteľ momentálne asi najpopulárnejšej britskej politickej strany v eurovoľbách; označovať ho za fašistu je smiešne a absurdné.

Carl Benjamin kritizuje z pozícií klasického liberalizmu feminizmus či iné politiky identity a od fašizmu má tiež na míle ďaleko. Tommy Robinson zakladal protiislamistickú English Defence League a má kriminálnu minulosť, avšak aj pri ňom je fašista skôr nadávka ako politologicky relevantné označenie.

Pripomeňme, že Robinson a Benjamin sa stali tiež obeťami nedávnej čistky na Twitteri, ktorý im zrušil koncom apríla kampaňové účty.

FB stránka „Naše Slovensko“, parodujúca najmä ĽS NS, označuje tieto dve obete útokov za fašistov a rasistov, čo je ešte absurdnejšie, keďže obaja rasizmus odmietajú.

Naše Slovensko

Ako sme už naznačili, výnimočnosť liberálnej demokracie spočíva v tom, že vyžaduje toleranciu a zachovanie dôstojnosti aj pre tých najväčších politických nepriateľov či priamo odsúdených zločincov. Obete týchto útokov však v zásade ani nepredstavujú politický extrém.

Kto všetko je u nás fašista?

Označovať svojich politických oponentov za fašistov, extrémistov ap. sa deje dlhodobo. Niektorí novinári, ako napr. Šimečka, Soltész ap., či ľudia z politických mimovládok sú tým doslova príznační.

Ako fašisti sú na našej politickej scéne s plnou vážnosťou označovaní nielen nacionalisti, ale takej nálepke sa teší aj Boris Kollár (Sme rodina), najnovšie Ľubica Laššáková (Smer-SD) a dávnejšie Robert Fico či Richard Sulík (SaS), o ktorom neskôr dokonca Arpád Soltész napísal, že sa z neho stáva obmedzený nácek.

Vytvárajú sa tak neudržateľné konštrukcie postavené na veľmi subjektívnych pohľadoch, ktoré niekedy priamo protirečia faktom.

Zneužíva sa to na propagandistické účely a pojmy ako fašizmus sa tým na jednej strane u časti ľudí vyprázdňujú, na druhej strane u časti ľudí dochádza k priraďovaniu zločinných úmyslov celkom normálnym politickým silám, ktoré sa pohybujú bezpečne v mantineloch liberálnej demokracie.

Výsledkom je, že keby sa u nás začal vyskytovať reálny fašizmus, chýba naň adekvátny výraz a výsledkom tiež je, že časť ľudí hecovaná vo vlastnej sociálnej bubline môže začať páchať politicky motivované násilie, pričom sa pri tom budú cítiť pomaly tak záslužne, akoby oslobodzovali koncentračný tábor.

Nebezpečné smerovanie

Niektoré korporácie a médiá, ktoré sa inak vehementne hlásia ku kultúre otvorenosti a ľudských práv, na to nielen že neupozorňujú, ale takúto totalitaristickú mentalitu priamo podporujú, čím za tento vývoj preberajú značný podiel zodpovednosti.

Je to dôsledok rokmi budovaných naratívov zo strany mnohých masmédií, ktoré prerástli do postfaktualizmu v podobe prílišného zjednodušovania a s tým súvisiaceho vytvárania fanatikov, ktorí útočia na ľudí s inou hodnotovou výbavou. Útoky voči nim si tak ospravedlňujú zápasom proti hrozbám fašizmu, ktoré sú ale oveľa viac fiktívnym produktom ich zmanipulovanej fantázie ako realitou.

Ak nebude spoločnosť na takéto útoky reagovať adekvátne odsudzujúco a médiá spolu s korporáciami budú celú situáciu ešte eskalovať, môže to u protistrany kumulovať pocity krivdy. Ako vieme aj z histórie, výsledkom býva posun k extrému, čo môže generovať oveľa vážnejšie formy politicky motivovaného násilia ako iba obhadzovanie jedlom či pitím.

Zdroj úvodnej fotografie: Reuters