Pár týždňov dozadu dala nová ministerka kultúry Martina Šimkovičová verejne najavo, že jeden z obrazov maliara Andreja Dúbravského vystavený v priestoroch Slovenského rozhlasu je za čiarou.
Na obraze je nahý morbídne obézny muž s útlym nahým mužom v sexuálnej póze. Šimkovičová by chcela, aby vystavovanie takýchto diel vo verejnoprávnych inštitúciách nebolo možné.
Neskôr sa vyjadrila, že nechce, aby sa deti pozerali na obrazy „stoporených údov alebo obtlstlého muža, ktorého chytá medzi nohy útly chlapec“.
Priaznivci LGBT+ dali najavo svoju pobúrenosť spôsobmi im vlastnými. Predstavitelia Progresívneho Slovenska a SaS-ky sa tomu tiež vášnivo venovali. Denník N ako reakciu dal predmetný obraz cez celú titulnú stranu svojich novín (úvodný obrázok článku).
Komentátor Štandardu Michal Čop vo výstižnom komentári k téme na záver dodal: „Ak sa totiž dnes niekto nehanbí umiestniť pornografickú homosexuálnu scénu na titulku novín alebo do budovy rozhlasu, čo by asi robil, ak by bol skutočne pri moci.“
Autor maľby Andrej Dúbravský je otvorený homosexuál. S politikmi z prostredia PS aj spriaznený. Prezidentka Čaputová vraj darovala nejaký jeho obraz holandskému kráľovi. S Michalom Šimečkom robil pred voľbami spot na podporu PS.
Čo je umenie?
Táto malá kauza u mňa otvorila otázku, ktorú som si v minulosti už viackrát položil: čo je vlastne umenie?
Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka z r. 2003, čítame, že umenie je „schopnosť tvoriť lit., hud., výtvar., tanečné a iné diela ako esteticky pôsobiaci obraz skutočnosti“.
Podľa Synonymického slovníka slovenčiny z r. 2004 je umenie odvetvím ľudskej tvorby vyznačujúce sa prevahou estetickej funkcie a zároveň ide o výtvory z tejto oblasti.
Spomínaná estetická funkcia umenia je nosná v mnohých definíciách umenia.
Je ale dôležité povedať, že umenie je takou zložitou kategóriou, že ju je pomaly nemožné definovať.
Napr. aj preto, že môže mať netypický formát alebo keď umelec potrebuje znázorniť chaos, temno, pesimizmus, depresiu, úpadok ap., ide často proti estetike.
Navyše, ako obnažuje aj súčasný prípad, definícia umenia je ovplyvnená do veľkej miery svetonázormi ľudí, takže sa sotva dá na prípadnej definícii konsenzuálne zhodnúť.
Čo nie je umenie?
Ako laik mám však oveľa konkrétnejšiu predstavu o negatívnej definícii umenia, čiže čo umením podľa mňa nie je. Ukážem to na štyroch testoch. Dielo, ktoré neprejde čo len jedným z nich, za umenie rozhodne nepovažujem.
Test upratovačkou
Modernému „umeniu“ sa už neraz stalo, že počas upratovania priestorov výstavy ho upratovačka jednoducho vyhodila do koša, lebo ho vyhodnotila ako výsledok neporiadku.
Prípady, v ktorých sa stali „umelecké“ diela obeťou upratovania, siahajú minimálne do 70-tych rokov.
V Londýne Damien Hirst v roku 2001 „nainštaloval“ hromady plných popolníkov, napoly naplnené šálky od kávy, prázdne fľaše od piva a pokrčené noviny v galérii. Keď to upratovač zbadal, ani na chvíľu nezapochyboval, že ide o odpad, ktorý vzápätí upratal.
V Taliansku bolo v roku 2014 upratané „umelecké“ dielo v podobe sušienok rozdrobených po zemi. Vzniknutá škoda vraj predstavovala 10 000 €.
Pravda tiež spomína Tracey Emin a jej dielo Moja posteľ, čo predstavuje naaranžovanú posteľ s pokrčenou plachtou a perinami. Popri nej sa váľajú odpadky. Dielo, ktorého cena osciluje okolo dvoch miliónov libier. Keď však výstavu navštívil jeden zo sponzorov, myslel si, že dielo sa stalo terčom vandalov a ustlal ho.
Test priemerným dieťaťom
Ďalšie kritérium – výrazne prísnejšie ako v predošlom prípade – v tom, čo umenie nie je, súvisí s tým, či by dané dielo dokázalo zreprodukovať priemerne nadané dieťa. Od umenia totiž vyžadujem, aby bolo výsledkom prejavu výnimočného nadania.
Známe „umelecké“ dielo predstavuje banán prilepený páskou na stene. Dielo sa síce nestalo obeťou upratovania, ale napr. obeťou hladného návštevníka galérie.
Za mňa toto nie je umenie, keďže by takýto výsledok dokázalo bez problémov zreprodukovať aj bežné dieťa bez akéhokoľvek talentu. V tomto prípade sa aj reálne banán pravidelne po pár dňoch vymieňal, keďže by inak zhnil.
Vráťme sa k upratovačkám, konkrétne k jednej, ktorá v tomto prípade figurovala na opačnej strane barikády. V roku 2020 zabudla upratovačka vozík s čistiacimi prostriedkami v Národnej galérii v Prahe. Návštevníci sa pri ňom zastavovali, lebo ho považovali za súčasť výstavy.
Najprv ho galéria chcela odstrániť, ale vzhľadom na údajný enormný záujem zo strany návštevníkov z neho urobili súčasť výstavy. Istý Karel Janeček vraj za vozík ponúkol 21 miliónov českých korún.
Najvtipnejšie na tomto je, že v jednej časti satirického video seriálu Pečený sněhulák už pred deviatimi rokmi bola vykreslená podobná situácia, ktorá nezmiatla iba návštevníkov, ale rovno členov grantovej komisie.
Odporúčam si to pre pobavenie pozrieť – vystihuje to viac ako dosť mentálny svet moderného umenia s „progresivistickou“ ideológiou. Vtedy išlo o karikatúru a vtip. O pár rokov sa to stalo v Česku skutočnosťou.
Mark Rothko, pôvodným menom Markus Yakovlevich Rothkowitz, narodený v židovskej dedine na území súčasného Lotyšska v roku 1954 namaľoval obraz obsahujúci farby súčasnej ukrajinskej vlajky. Maľba bola v roku 2015 vydražená za 46,5 milióna dolárov.
Opäť ide o dielo, ktoré by dokázalo zreprodukovať aj dieťa bez talentu. Osobne to za umenie nepovažujem, hoci „umelecký svet“ na to môže mať iný názor.
Test rozhorčením verejnou mienkou
Nie je vôbec ojedinelé, že „umelecký“ svet vo svojich výstupoch rozhorčí značnú časť verejnosti. A to najmä tým, že symboly identity vyobrazí extrémne nedôstojne.
Takým príkladom je dielo Piss Christ od amerického autora Andresa Serrana z roku 1987, v ktorom je kríž ponorený v moči autora. Vraj nerozumel, prečo dané dielo ľudia považovali za bohorúhačstvo, keď on sám je podľa vlastných slov celý život katolík a nasledovník Krista.
Ale po príklady nemusíme chodiť tak ďaleko. V Česku napríklad bežali divadelné hry, ktoré kombinovali hanobenie s obscénnosťami:
„V hre ‚Naše násilí, vaše násilí‘, ktorá kriticky zobrazovala vzťah Západu k moslimskému svetu, boli napríklad scény ako Ježiš znásilňoval moslimku alebo si herečka vyberala z vagíny českú vlajku.
V druhej hre, v ktorej sa autor venoval zneužívaniu detí katolíckymi kňazmi, bol naznačený orálny sex na soche Pápeža Jána Pavla II.“
Problémy, na ktoré chceli tieto hry poukázať, by sa dali prejaviť určite aj bez závažných obscénností s hanobením symbolov, ktoré sú pre kresťanskú a českú identitu kľúčové.
U nás môžeme spomenúť „umeleckú“ kauzu z tohto leta, kedy Bratislavské Divadlo Pavla Országha Hviezdoslava (DPOH) zverejnilo vizuálnu identitu k novej sezóne, ktorá obsahovala vlajky LGBT, preškrtnutý rovnoramenný dvojkríž či hlavu Hviezdoslava, ktorú držala postava z vizuálu v ruke. Ako reakciu organizovala proti tomu Matica slovenská protest.
Test žalúdkom
Posledné kritérium toho, čo pre mňa umením nie je, reflektuje najmä estetickú hodnotu umenia a týka sa aj predmetného obrazu Dúbravského, ktorým začína tento článok.
Hoci sa ľudia líšia v tom, čo ešte považujú za pekné, dôležité je, že zrejme väčšiu zhodu nájdu v tom, čo je pre nich nepekné až odporné.
Obraz nahého muža či ženy s ťažkou obezitou nie je niečo, čo by chcela mať väčšina ľudí zavesené v obývačke.
Navyše obraz ukazuje homosexuálnu sexuálnu aktivitu. Snáď neprezradím verejné tajomstvo, keď skonštatujem, že obraz sexu dvoch mužov sa pre väčšinu heterosexuálov nachádza niekde na škále medzi nepekným až odporným, pričom rozhodne nie sú ochotní sa na to iniciatívne pozerať.
Keď sa laik s určitou mierou opovrhnutia pozerá na niektoré diela, stretáva sa s námietkou, že umeniu nerozumie.
Nechajme si teda vysvetliť zmysel Dúbravského obrazu priamo od autora. Z rozhovoru pre Denník N sa zdá, že motívom pre takúto tvorbu je u neho poukázať na to, že existujú ľudia rôznych fyzických proporcií a že aj telesne „neštandardní“ ľudia prežívajú nejakú sexualitu.
Tak to je naozaj niečo, čoho by si spoločnosť bez tohto obrazu nebola určite nikdy vedomá.
Dúbravský okrem toho namaľoval aj obraz s názvom Daddy House, na ktorom sa objímajú dvaja nahí muži, pričom jeden je tučný a starší, druhý útly a zjavne neplnoletý.
Ak tým chce autor poukázať na existenciu sexuálneho zneužívania maloletých synov otcami, isto by sa našiel na to vhodnejší formát ako maľba, ktorá má skrášľovať priestor.
Ako ďalší príklad, ktorý by testom žalúdka neprešiel, môžeme spomenúť ešte výstavu, ktorá sa konala v Portugalsku v roku 2006. Tá obsahovala súbor makrofotografií análneho otvoru.
Nepochybujem o tom, že za mnohými nepeknými až odpornými obrazmi sa nachádza snaha komunikovať posolstvo, ktoré vyzýva k väčšej ľudskosti. Môže to byť aj prípad Dúbravského.
Problémom je, že zatiaľ čo o takomto posolstve, ak ho autor neprezradí, sa dá iba špekulovať na veľmi vágnej interpretačnej úrovni, tak to, čo na prvý pohľad vystupuje explicitne, je odpudivosť obrazu vnímateľná každým.
Prečo sa odpad draží v miliónoch?
To, že nejaký „umelec“ prezentuje naaranžované odpadky či neporiadok ako umenie, ešte nejako dokážem pochopiť – minimálne ako spestrenie vybočenia zo zvyklostí.
Čo sa mi chápe oveľa ťažšie, je, ako môže byť niekto ochotný za takýto odpad zaplatiť neraz horibilné sumy.
Jediné relatívne racionalizujúce vysvetlenie tohto javu mi príde také, že ide o najvyšší stupeň snahy odlíšenia sa bohatých ľudí od ostatných.
Tým, že sa iniciatívne zúčastňujete dražby za pseudoumelecký odpad, dávate tým najavo, že ste taký bohatý, že všetko užitočné už máte a s nepotrebnými peniazmi môžete zo zábavy dražiť odpad, ktorý, paradoxne, v rovnako absurdne nastavenej mentálnej skupine môže predstavovať investíciu.
Čo s neumením?
Som zástancom veľmi širokej slobody prejavu, takže moja predstava o tom, čo umením nie je, neznamená, že prejavy takéhoto „umenia“ by som chcel vidieť zakázané alebo dokonca autorov trestať. Za mňa nech si každý umením aj neumením stvárňuje, čo chce.
Som ale proti privilegovaniu „umeleckého“ odpadu či odpudivých alebo rozhorčujúcich diel.
Preto si myslím, že by bolo vhodné, aby sa verejnosť zhodla na nejakých kritériách, ktoré diela nemajú mať privilégium na podporu z verejných zdrojov.
Hoci neviem definovať, čo je umenie, viem aspoň povedať, čo za umenie nepovažujem: za umenie nepovažujem niečo, čo by dokázalo zreprodukovať aj obyčajné dieťa, taktiež niečo, čo pohoršuje širokú verejnosť a z čoho sa dvíha žalúdok a umením pre mňa rozhodne nie sú diela, ktoré by po konfrontácii s upratovačkou skončili v kontajneri.