V západných médiách často vládne predstava, že hlavným problémom Ruska je Putin a jeho vláda. Riešením je preto na ruskú vládu tlačiť (sankcie, kritika, podpora opozície atď.) a čo najviac ju oslabiť, aby začala ustupovať. Takýto pohľad je však veľmi čiernobiely, ako ukazuje aj docent Branislav Fábry z Právnickej fakulty Univerzity Komenského (je tiež členom správnej rady Rusko-slovenskej spoločnosti).
V nedávnom článku Fábry uvádza niekoľko dôležitých naratívov týkajúcich sa vzťahu Ruska a Európskej únie. Ukazuje, že ak sa bude tlak na Rusko zvyšovať, bude to viesť najskôr k tomu, že Rusko sa Západu ešte viac vzdiali a priblíži sa Číne.
To však nepomôže nielen Európskej únii, ale rozhodne ani stavu demokracie a ľudských práv v Rusku.
Fábry píše:
- Putin sa po roku 2000 snažil vybudovať úzke väzby s Nemeckom a Francúzskom. Nemal však úspech, pretože nebol ochotný robiť kompromisy v otázkach suverénnych práv Ruska alebo umožniť západným koncernom ovládnuť ruské energetické zdroje.
- Medzi ruskou verejnosťou už niekoľko rokov narastajú protizápadné nálady. Ako najväčšie hrozby momentálne vníma USA, Ukrajinu, Veľkú Britániu a na štvrtom mieste je už Európska únia (rebríčky z iných rokov viď tu a tu).
- Naopak, za najlepších priateľov považuje ruská verejnosť Bielorusko, Čínu a Kazachstan. Pre porovnanie, ešte v roku 2012 bolo pre Rusov väčším priateľom Nemecko ako Čína. Karta sa však obracia.
- Počas ukrajinskej krízy v roku 2014 sa popularita Číny v Rusku zdvojnásobila.
- Množstvo Rusov si pamätá 90. roky, kedy sa Rusko viac prikláňalo k Západu, vo veľmi zlom svetle: rozpadla sa ekonomika, objavila sa dovtedy nevídaná chudoba, verejný dlh dosiahol 100% HDP a krajina zažila všeobecný úpadok. Naopak, prvé desaťročie 21. storočia sa vyznačovalo rastom ekonomiky a blahobytu.
- V Rusku u veľkej časti verejnosti vládne presvedčenie, že Západ Moskvu po roku 1991 podviedol, čo sa už nesmie opakovať.
- Paradoxne, Vladimír Putin je vo vzťahu k Číne podstatne opatrnejší než ruská verejnosť a dnes by najradšej ostal otvorený na obe strany. V prípade rastúceho západného tlaku však nebude mať na výber.
- Niektorí politici v EÚ si naivne myslia, že keď zvýšia tlak na Rusko a prerušia spoločné projekty, začne Rusko ustupovať. V odpore voči západnému tlaku sú však ruská spoločnosť i vláda zjednotené a 90. roky ich poučili, že svoje záujmy musia brániť veľmi tvrdo.
- S Ruskom sa dajú robiť kompromisy a racionálne diskutovať o obojstranne výhodných návrhoch, ale predstava, že pri západnom postupe z pozície sily bude Rusko ustupovať, nefunguje.
- Pokiaľ bude EÚ na Rusko stále viac tlačiť, dosiahne akurát to, že Rusko sa bude čoraz viac približovať Číne, čo EÚ veľmi nepomôže, skôr naopak.
Je zrejmé, že v Rusku existujú reálne problémy s demokraciou a ľudskými právami. Medzinárodné vzťahy sú zároveň veľmi komplexnou otázkou, kde je potrebné v rozumnej miere kombinovať idealizmus a pragmatizmus a hlavne rozmýšľať v dlhodobom horizonte.
Súčasný prístup mnohých západných politikov však vychádza z dosť čiernobieleho videnia a má tendenciu naštrbovať vzťahy EÚ a Ruska spôsobom, ktorý je nevýhodný pre obe strany.
Obrázok: predstavitelia EÚ a Ruska Josep Borrell a Sergej Lavrov na stretnutí v Kremli; zdroj: www.voanews.com