Švédska tínedžerka Greta Thunbergová svojím idealistickým prejavom s prvkami opovrhovania, zúfalstva a uzurpovania si práva hovoriť za celú jej generáciu, vzbudila vášne. Vytkla globálnym politickým elitám, že planéte nepomáhajú dosť, lebo jediné, čo ich zaujíma, sú peniaze a ekonomický rast. „Ako sa opovažujete?!“ či „Toto vám naša generácia neodpustí,“ znelo z jej úst, silno emocionálne podfarbené.
Súčasná opatrenia v oblasti environmentálnej politiky vyspelých krajín totiž riešia skôr dôsledky a príčiny takmer vôbec. Zároveň sa snažia ísť ruka v ruke s ekonomickým rastom, nie poklesom.
Zhora sa teda veľa robí pre separáciu odpadu, minimum však pre to, aby bolo menej odpadu. Agenda separácie vytvára nové ekonomické príležitosti, na pokrytie ktorých je potrebná ďalšia ekonomická činnosť. Agenda menej odpadu, ak nerátame napr. domáce kompostovanie, by však znamenala pokles výroby a prípadne aj pokles HDP.
Podobne sa mnohé vlády snažia zvýhodniť alternatívne zdroje elektrickej energie, ale nesmerujú k celkovému poklesu spotreby elektrickej energie. To tiež vytvára ekonomické príležitosti v oblasti vývoja, výroby, údržby či marketingu. Dotačné schémy menia tiež spôsob redistribúcie verejných financií.
Greta tento koncept zavrhuje. Odhliadnuc od tejto kurióznej postavičky, takéto proekologické myslenie prirodzene zdieľa nemalá časť akejsi vzrastajúcej novej ľavice, ktorej však záleží aj na blahobyte celého ľudstva.
Problém je práve v tom, že tie prístupy sa nedajú dostatočne skĺbiť.
Medzi najvýznamnejšie faktory tvorby emisií a znečisťovania patria totiž dva javy:
- Plánované zastarávanie: čiže úmyselná výroba produktov s výrazne nižšou životnosťou oproti tomu, čo umožňujú súčasné technológie. Musia sa teda častejšie nahrádzať novými. Vďaka tomu máme ekonomický rast, vysokú zamestnanosť, možnosti väčších investícií do vývoja, ale tiež obrovské množstvo odpadu, plytvanie zdrojmi, vysoké emisie a celkové znečistenie.
- Masové a rozsiahle presúvanie ľudí a tovaru: niekto cestuje do práce denne desiatky kilometrov, niekto na týždennej či mesačnej báze urobí stovky kilometrov. Niekto ide na dovolenku letecky na druhý koniec sveta, niekto každý víkend na chatu. V rámci dovozu tovaru k sebe dovážame produkty z rôznych kútov sveta. Jednotlivé ekonomiky sa orientujú na výrobu tých vecí, ktoré vedia zabezpečovať najefektívnejšie, vďaka čomu sú tovary relatívne lacné a my žijeme v blahobyte. Vďaka pracovnej migrácii sú mnohí ľudia zamestnaní. Na všetky typy migrácie i dovoz tovaru je viazaných množstvo pracovných miest. Odvrátenou tvárou je však nielen odčerpávanie neobnoviteľných prírodných zdrojov, ale aj vysoké emisie.
Ak by sa malo ľudstvo začať správať výrazne ekologickejšie, malo by to veľmi vážne ekonomické dopady. A najhoršie by z toho vyšli zrejme práve chudobné krajiny.
Rád by som mal oblečenie, ktoré sa nerozpadne a nestratí farby po pár praniach, ale vydrží 5 či 10 rokov. Technologicky ho nie je problém vyrobiť. V bežných obchodoch ho však nezoženiete.
A úplne triviálnou reguláciou záručnej doby rôznych typov produktov by dokázal systém zhora donútiť výrobcov, aby sa tak začali správať. Ak by systém určil, že práčka bude mať záručnú dobu nie 2 roky, ale 20 rokov, výrobcovia by začali také vyrábať. Ich výroba by bola drahšia, no nevydržali by 5 rokov, ale aj 30.
Podobne viete definovať, že topánky musia mať záručnú dobu 10 rokov a že si to výrobca nemôže obísť nezmyselnými podmienkami typu, že ide o občasnú vychádzkovú obuv ap.
Takýmto spôsobom sa pár vetami v legislatíve a priloženou tabuľkou dá poriešiť značná časť výrobnej sféry. Väčšina ľudí by s tým zrejme aj súhlasila.
Dôsledok toho by bol logicky taký, že by zrazu stačilo vyrábať iba zlomok toho čo dnes. Veľká časť zamestnancov v sfére nielen výroby, ale aj nadväzujúcich sektoroch ekonomiky by sa stala nadbytočnou.
Je tiež jednoduché ľudí donútiť, aby menej cestovali. Ak by sa na pohonné hmoty uvalila vysoká ekologická daň, benzín či nafta by nestáli do 1,5 eura, ale napr. 10 eur za liter. Máloktorý jednotlivec či dvojica by za takéto ceny jazdili.
Ale máme tu problém. Ak žijete v meste a zarábate nadpriemerne, dané opatrenia by sa vás na prvý pohľad nedotkli až tak výrazne. Viete sa prepravovať pešo alebo bicyklom. Viete žiť i pracovať bez auta. Preto takéto politické postoje možno vidieť najmä u mladých, nadpriemerne zarábajúcich bezdetných ľudí žijúcich v mestách.
Značná časť ľudí však nemá možnosť takýchto substitúcií. Je pre nich často prirodzenou i racionálnou voľbou ojazdené dízlové auto s nízkou spotrebou, no chtiac-nechtiac vysokými emisiami.
Pre ľudí dochádzajúcich za prácou sú náklady spojené s dopravou akoby ďalšou daňou z príjmu. Mnohým ľuďom to vychádza na hrane medzi tým, či sa im oplatí pracovať. Náklady na pohonné hmoty, kúpu a údržbu auta totiž tvoria stovky eur mesačne. Ušlé príležitosti v podobe času stráveného presúvaním sa sú ďalšie stovky eur.
Ak taký človek aj má priemernú mzdu, pričom často má ešte menej, tieto výdavky už dnes z neho robia „pracujúcu chudobu“.
Vstupovať do tohto správania „zodpovednými“ efektívnymi ekologickými demotivátormi (v podobe napr. drastického nárastu cien pohonných hmôt) by v konečnom dôsledku týchto ľudí vytlačilo zo zamestnania, pripravilo ich o prácu a uvrhlo ich aj s rodinami do značnej materiálnej deprivácie.
A to sa bavíme stále o Slovensku či o Európe, prípadne o Západe ako takom.
Ak by to vyvolalo čo len 30-percentnú nezamestnanosť, čo by reálne hrozilo, tak sa dostávame na hranicu politického a sociálno-ekonomického kolapsu, ak už nie za ňu.
Inde vo svete je to ešte horšie. Okrem pracovnej migrácie ľudí tu máme ešte ďalší faktor: globálny kapitalizmus spôsobil, že medzi výrobcom a spotrebiteľom sú vzdialenosti často tisícky kilometrov.
Ak by sa eliminovali menej kvalitné výrobky z trhu, a tým, že by sa odmietlo, alebo stalo nevýhodným prepravovanie tovaru na také vzdialenosti, populácie, ktoré blahobyt ešte ani nestihli zažiť, by to uvrhlo do ešte horšieho stavu.
Akási panická predstava o budúcej kríze by bola nahradená reálnou globálnou humanitárnou katastrofou už v súčasnosti.
Paradoxne, do vyspelých krajín by sa časť pracovných miest, ktoré prevzali krajiny s lacnou pracovnou silou, vrátila.
Ľudí, ktorí si uvedomujú, hoci na úrovni intuície, ako sa ekologizmus a problém globálnej chudoby či nerovnosti bijú, to dostáva do stále väčšej frustrácie.
Časť ľudí sa utieka k naivnej predstave, že technologický vývoj zabezpečí, že budeme využívať energie menej zaťažujúcim spôsobom, lenže tu sú dva problémy.
- Tým, že sa v globále zvyšuje životná úroveň ľudstva i počet ľudí, energetická náročnosť pomerne prudko rastie. Napr. LED žiarovky výrazne šetria energiu na osvetlenie. Na druhej strane je na vzostupe využívanie klimatizácií.
- Veľa riešení stojí iba na tom, že sa problém presúva do sfér, o ktorých škodlivosti je v danom čase nízke povedomie či nevedomosť, a preto sa to javí politicky či marketingovo priechodnejšie.
Ak klasická ľavica rieši problémy redistribúciou zdrojov od bohatších k chudobnejším prostredníctvom sociálneho systému a väčšiemu množstvu ľudí sa tým životná úroveň zvyšuje ako znižuje, tak vyššie uvedené opatrenia by znamenali, že by sme zrejme poslali miliardy ľudí v rozvojových krajinách ku dnu a seba k tomu dnu viac či menej priblížili.
Každému človeku záleží na budúcnosti a chce spravidla to najlepšie pre svoje deti. Pre miliardy ľudí, pre ktorých by bolo globálne ekologické správanie existenčnou výzvou, je však dôležitejšia súčasnosť: boj o život tu a teraz a nie panikou maľovaná podoba ekologickej apokalypsy.
Dnes však aj tí, ktorí by boli radikálnymi zmenami zasiahnutí najmenej, väčšinou nie sú ochotní súčasnú environmentálnu paradigmu, ktorá kráča s ekonomickým rastom a iba mierne hasí dôsledky, nahradiť novou protikonzumistickou paradigmou, ktorá by išla po príčinách a zároveň by smerovala k výraznému oslabeniu ekonomiky a blahobytu.
Keď francúzsky prezident Macron ohlásil súbor relatívne kozmetických proekologických opatrení vrátane zvýšenia daní za pohonné hmoty, Francúzsko od novembra 2018 zachvátili rozsiahle a opakujúce sa protesty „žltých viest“. Vláda musela ustupovať.
Na úvod si treba zodpovedať svedomito, bez paniky a iných emócií otázku, o čo horší by bol reálny život po predpokladanej zmene klímy. A následne, do akej miery sme ochotní obetovať svoj životný štýl postavený na hedonizme a konzumizme v snahe pokúsiť sa tomu predísť.
Tiež by bolo dobré vedieť, či zhoršenie životnej úrovne miliardám ľudí, ktorí nežijú v blahobyte, im stojí za pokus o zvrátenie či spomalenie klimatických zmien. Ale tiež, či sú globálne elity legitímne zodpovedať túto otázku za nich, resp. za nás všetkých a riešenie tak vnútiť.
Je to asi najvážnejšia výzva pre ľudstvo, lebo vyžaduje buď dialóg naprieč rôznymi ekonomickými pozíciami v rámci celého sveta, aký sme tu ešte nemali, alebo globálny diktát elít s nastolením pravidiel výrazne zhoršujúcich životnú úroveň ľudstva.
Vzhľadom na situáciu väčšiny ľudí vo svete, by demokratický mechanizmus asi ťažko uspokojil požiadavky radikálnych environmentalistov. Pričom na to, aby to dávalo zmysel, je dôležité, aby náš svet toto rozhodnutie urobil s čo najväčším konsenzom.
Klimatické zmeny môžu urobiť život pre ľudí vo všeobecnosti ťažší a znečistenie zvýši aj chorobnosť a na to nadväzujúcu ďalšiu úmrtnosť, ale neznamená to, že život bude nemožný. Nárast rôznych problémov prirodzene čiastočne vykompenzujú technológie, vrátane tých, ktoré zatiaľ nepoznáme.
Ak sa začnú predpovede negatívnych dopadov v dôsledku zmeny klímy napĺňať, bude to postupné a ľudí to bude stavať stále viac na nohy. V podstate sa to už deje.
Zdá sa nepravdepodobné, že demokratické mechanizmy môžu priniesť uspokojivé riešenia. Zároveň však, ak sa riešenie štátom nanúti, systémy v mnohých štátoch by zrejme skolabovali, čo by vyvolalo ťažko predvídateľný vývoj, ale planétu by to pred avizovanou klimatickou zmenou sotva zachránilo.
Ľudia, ktorí si sú týchto súvislosti vedomí, sú z toho buď značne frustrovaní alebo sa spoliehajú na to, že dané predpovede preháňajú. V prebiehajúcej debate práve tieto dva tábory vyčnievajú a dominujú.
Som za to, aby sa postupne naozaj začali realizovať aj také proekologické opatrenia, ktoré obmedzujú konzum a spomaľujú (prípadne zastavujú) ekonomický rast, ale tak, aby sa tým nevyvolala globálna humanitárna katastrofa.
Ide o opatrenia ako napríklad:
- Plánované zastarávanie možno postupne regulovať zvyšovaním záručných dôb, no nie až tak drasticky, ako som naznačil.
- Letecká doprava je extrémne pohodlná a lacná, pričom jej podiel na znečisťovaní je výrazný. Z leteckého dopravovania treba výrazným zdanením opäť urobiť výnimočnú udalosť a nie rutinu.
- Ľudí treba viesť k tomu, aby sa snažili pracovať tam, kde majú zázemie. Ak by si zrátali zvýšené náklady na dopravu a čas strávený cestovaním, rozdiel v mzdách prestáva byť dramatický alebo zaniká.
- Politiky zamestnanosti by namiesto podpory pracovnej mobility mali viac smerovať k efektívnym formám podpory zamestnanosti v regiónoch s vyššou nezamestnateľnosťou: dopyt po práci zo strany zamestnávateľov by mal ísť viac za ponukou práce zo strany práceschopných a nie naopak.
- Cestovateľské spoznávanie by malo byť postavené na princípe, že až keď spoznám svet okolo seba, rozširujem svoj cestovateľský rádius ďalej.
Ako sme načrtli, zdržanlivosť k radikálnym ekologickým opatreniam môže mať aj také motivácie ako ľudskosť či sociálna solidarita. Zavedenie takýchto radikálnych opatrení by najviac mohlo poškodiť práve tých najslabších a najchudobnejších.
Je dôležité, aby aj priaznivci Grety Thunbergovej chápali tieto širšie súvislosti a mohli sa tak lepšie rozhodnúť, akou cestou sa vydať.
A je dôležité si uvedomiť, že ak má byť ekologický prístup dostatočne účinný, negatívne zasiahne nemalú časť ľudstva. Je však nová ľavica na takúto politiku odhodlaná? A čo na to ostatní?
Zdroj obrázka: https://www.flickr.com/photos/copivolta/46724068321