Český časopis Reflex priniesol zaujímavý rozhovor s českým orientalistom a vysokoškolským pedagógom Petrom Pelikánom. Pelikán študoval v Afganistane a pôsobil aj v Libanone, Egypte a Iráne, takže islamský svet dôverne pozná. V rozhovore Pelikán priniesol viacero zaujímavých skutočností, ktoré vhodne dopĺňajú hlavnoprúdový diskurz o dianí v Afganistane a my ich v stručnosti rekapitulujeme. Pre úplnosť treba dodať, že Pelikán je sám moslimom, zúčastnil sa vojny v Perzskom zálive (na strane Československa) a v súčasnosti pôsobí aj ako poradca premiéra Andreja Babiša.
Západ nepozná afganskú mentalitu
Za veľkými chybami, ktorých sa Západ v Afganistane dopustil, vidí Pelikán hlavne neznalosť „afgánstva“, teda afgánskej mentality. Dvadsaťročné pôsobenie koalície v Afganistane označil ako „veľmi drahú Potemkinovu dedinu, kde sme si niečo klamlivo nahovárali bez toho, aby sme Afganistan poznali“.
Vraj sme netušili, čo Afgánci chcú, či ich môžeme zmeniť na svoj obraz a nalievali sme peniaze do veľmi úzkej vrstvy, ktorá s nami do veľkej miery manipulovala: „Vybudovali sme si úzku vrstvu niekde v Kábule, a to ani nie celom Kábule, ktorá sa naučila po anglicky, začala nosiť tmavé okuliare a európske obleky a hovorila nám to, čo sme chceli počuť. Ale to nie je Afganistan.“
Čo je Afganistan?
V kontraste s tým charakterizuje Pelikán Afganistan ako krajinu „rurálnu, veľmi konzervatívnu, založenú na princípe vernosti pokrvnému príbuzenstvu“, ktoré môže ale zahrňovať niekedy až desaťtisíce ľudí. Afganistan patrí medzi najmenej urbanizované štáty na svete: v mestách žije len 26 % obyvateľov.
Afganistan podľa Pelikána ťažko charakterizovať ako jednotný štát, ide skôr o územia, kde si ľudia v každom údolí vládnu do veľkej miery autonómne podľa zvykov, ktoré ich zároveň aj spájajú. Do veľkej miery je jednotiacim elementom islam, súčasťou afgánstva sú však aj zvyky, ktoré Afgánci mali pred prijatím islamu. Afganistan totiž nie je arabská krajina, najrozšírenejším jazykom v krajine je indoiránsky jazyk paštó, ktorý je blízky perzštine.
Táto mentalita sa podľa neho nedá „len tak“ zmeniť. Po našom pôsobení vraj dôjde ku zmene len do tej miery, že mentalita ostáva rovnaká, no Afgánci majú teraz mobilné telefóny a lepšie zbrane.
Na otázku moderátora, či boli pokusy Západu v Afganistane od začiatku naivné, odpovedal Pelikán stručne a jednoznačne: „Áno.“
Ako vznikol Taliban?
Koncepcia Talibanu ako extrémistickej, radikálnej organizácie je podľa neho „označenie niečoho, čomu nerozumieme“. Taliban je podľa Pelikána vlastne pokračovaním mudžahedínov, ktorých v 80. rokoch podporovali Spojené štáty americké v boji proti Sovietom.
V skutočnosti sú Taliban podľa neho Afgánci, ktorí si na danom mieste sami vládnu, majú zbrane a trochu sa to vraj podobá na divoký západ. Spája ich však spoločný kódex, vďaka ktorému sa vedia zjednotiť a bojovať proti vonkajšej sile.
Vznik Talibanu interpretuje v tom kontexte, že po odchode Sovietov v Afganistane vznikli sily, ktoré sa snažili hegemonizovať a centralizovať vládu, pričom nedbali na afganské tradície. Proti nim nastúpil Taliban, ktorý sa odvolával na prioritu islamu a napokon prevzal vládu v krajine. Podľa Pelikána sa niečo podobné deje aj dnes: Afgánci sa v podstate vrátia k spôsobu života, akým žili predtým.
Pelikán očakáva, že Taliban nadviaže na mnohé z toho, čo sa za 20 rokov západnej dominancie rozvinulo – technológie, univerzity, infraštruktúra – hoci to podriadi svojej ideológii, teda zrejme dôjde k výraznému obmedzeniu práv žien (napr. nebudú môcť študovať na univerzitách).
Médiá plnia videá z Kábulského letiska, kde sú však zábery z vidieku?
Ohľadom hrozivých záberov z Kábulského letiska Pelikán poznamenáva, že by bolo dobré ukázať aj zábery z iných častí krajiny, napr. z vidieku. Situáciu vykresľuje tak, že Afgánci sú v zásade spokojní so spôsobom života, na aký sú zvyknutí a ani s Talibanom nemajú zásadný problém.
Aj postup Talibanu bol podľa Pelikána preto taký rýchly preto, lebo sa na dobytých územiach správal dobre: „Keby noví vládcovia chceli krviprelievanie, ich postup by nebol taký rýchly“. Špekuluje, že ľudia z rôznych častí Afganistanu si pomocou moderných technológií dali vedieť, ako to vyzerá na územiach obsadených Talibanom: „nerabuje sa, nemasakruje sa, tak čo urobili… vzdali sa. Keby to videli, určite by sa nevzdávali tak ľahko“.
Na poznámku moderátora, že predsa v krajine sú aj ženy, ktoré chcú viac práv, Pelikán odpovedá, že ich je veľmi málo, „ťažká menšina“. „Ženy majú svoje miesto v spoločnosti a keď sa naučia písať a čítať, bude im to asi stačiť.“, pričom však dodáva, že zďaleka ani nie všetky píšu a čítajú. Tvrdí tiež, že projektujeme náš západný pohľad na celý svet a automaticky predpokladáme, že naše hodnoty musia platiť pre celý svet, čo podľa neho nesedí.
Pelikán pripúšťa, že situácia v Afganistane sa „môže pritvrdiť“, ale súčasnú situáciu nevníma ako takú nebezpečnú, ako sa zatiaľ obávame. Ako ďalšiu indíciu uvádza, že Irán, Pakistan ani Číňania nepresunuli vojská na hranice s Afganistanom. Keby mali obavu, že by sa mal konflikt preliať aj k nim alebo že by Talibanci ukoristenými americkým zbraňami začali burcovať Ujgurov (moslimská menšina v Číne), zrejme by to spravili.
Potrebujeme pluralitu a diskusiu
Petr Pelikán uvádza zaujímavé súvislosti a naratívy ohľadne situácie v Afganistane. Je pozitívne, že aj v hlavnoprúdových médiách – v tomto prípade v českom Reflexe – sa niekedy stretneme aj s inak neobvyklými názormi.
Zároveň však platí, že to, čo hovorí Pelikán – podobne ako to, čo hovoria aj iní analytici a akademici – treba kriticky skúmať a preverovať.
Prácou novinárov by mala byť konfrontácia rôznych názorov a skladanie uceleného obrázku. V médiách sa stretávame však často skôr s opačným fenoménom: pomerne nevyváženým pokrytím, takže človek, ktorý si chce vytvoriť komplexný obraz, naráža na nedostatok informácií.
Zdroj obrázku: timesofisrael.com, príslušníci hnutia Taliban v prezidentskom paláce v Kábule