Štefan Harabin a jeho podivná zmena názoru na boj proti extrémizmu

Štefan Harabin

Sudca Najvyššieho súdu a prezidentský kandidát Štefan Harabin je známy ostrou kritikou boja proti extrémizmu. Pred dvoma rokmi odmietal sprísnenie protiextrémistickej legislatívy z dielne ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej ako protiústavné. Bol to však on, kto pred deviatimi rokmi v rovnakej funkcii zaviedol trestné činy extrémizmu do slovenského Trestného zákona.

2016: Žitňanskej novela Trestného zákona a Harabin

V auguste 2016 predložila vtedajšia podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská do parlamentu vládny návrh zákona, ktorý novelizoval aj ustanovenia Trestného zákona a Trestného poriadku a sprísnil boj proti extrémizmu. Zákon bol schválený a pod číslom 316/2016 Z. z. nadobudol účinnosť 1. januára 2017.

Išlo hlavne o tieto podstatné zmeny:

  • zmenilo  sa chápanie extrémistického materiálu: po novom už orgány činné v trestnom konaní nemusia dokazovať úmysel podnecovať nenávisť, násilie alebo neodôvodnene odlišné zaobchádzanie ako definičný znak extrémistického materiálu, ale naopak dôkazné ťažisko sa čiastočne presúva na podozrivého, ktorý má preukázať, že potenciálny extrémistický materiál vyrába, rozširuje alebo prechováva zo zákonom dovolených dôvodov;
  • došlo k rozšíreniu trestnej represie za „podporu a propagáciu“ hnutí smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd (§ 421 a 422), predtým bola trestná iba podpora a prejav sympatie k hnutiam, ktoré smerovali k potlačeniu základných práv a slobôd osôb násilím, hrozbou násilia alebo inej ťažkej ujmy, po novom ide aj o neurčitejšie „hlásanie nenávisti“ (pozri vystúpenie poslanca D. Lipšica);
  • zaviedol sa nový trestný čin apartheidu a diskriminácie skupiny osôb (§ 424a);
  • došlo k zjednoteniu a precizovaniu dikcie niektorých trestných činov extrémizmu;
  • novelou Trestného poriadku sa trestné činy extrémizmu vyňali z pôsobnosti riadnych trestných súdov s tým, že o nich bude rozhodovať už iba Špecializovaný trestný súd;
  • v súvislosti s týmto zákonom ministerstvo spravodlivosti vytvorilo nový znalecký odbor zaoberajúci sa extrémizmom, títo znalci majú napomáhať pri prešetrovaní trestných činov a priestupkov extrémizmu.

Jedným z najhlasnejších kritikov tejto právnej úpravy bol práve Štefan Harabin. Natočil o tom video na svoj youtube kanál a svoj názor opakoval aj pri iných príležitostiach. Podľa neho je tento zákon neústavným zásahom do slobody slova, prejavu a myslenia. Veľkú pozornosť Harabinovej kritike venovali aj tzv. alternatívne médiá, napríklad Hlavné správy. Akosi sa však zabudlo na to, že bol to práve Harabin, ktorý počas prvej Ficovej vlády začal s „bojom proti extrémizmu“ na Slovensku.

2009: Harabinova protiextrémistická novela Trestného zákona

Štefan Harabin vo funkcii podpredsedu vlády a ministra spravodlivosti v decembri 2008 predložil do Národnej rady SR novelu Trestného zákona zameranú na boj proti extrémizmu. Bola schválená ako zákon č. 257/2009 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2009.

Na jej základe došlo k týmto dôležitým zmenám:

  • prvýkrát sa do slovenského právneho poriadku zaviedli trestné činy extrémizmu,
  • zaviedol sa pojem extrémistického materiálu s tým, že odvtedy je trestné jeho vyrábanie, rozširovanie a tiež prechovávanie (§ 422a§ 422c),
  • pri podnecovaní k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti (§ 424) rozšíril trestnú represiu aj na jej neverejné prejavy (túto Harabinovu zmenu odstránila až spomínaná Žitňanskej novela, čím vlastne zmiernila jeho prísnejšiu úpravu),
  • trestnosť popierania holokaustu bola sprísnená a rozšírená aj na iné genocídy uznané medzinárodným právom, a to dvojako: cez nový trestný čin v § 424a (ten Žitňanskej novela nahradila trestným činom apartheidu) a cez trestnosť nakladania s extrémistickým materiálom (§ 422a až 422c), pretože materiál, ktorý takéto genocídy popiera, je zo zákonnej definície extrémistickým,
  • trestné činy extrémizmu, ktoré Harabin zaviedol (§ 422a, 422b, 422c a 424a), boli navyše nepremlčateľné, teda ich páchatelia mohli byť stíhaní alebo trest na nich mohol byť vykonaný bez ohľadu na to, aký čas odvtedy ubehol, premlčateľná je pritom väčšina aj omnoho závažnejších trestných činov vrátane napr. úkladnej vraždy (túto očividnú nedôslednosť odstránila až Žitňanskej novela).

Voči Harabinovej novele sa vzniesla podobná kritika ako voči tej od jeho nástupkyne Žitňanskej. Významné bolo, že Harabinovu novelu po jej schválení parlamentom vetoval prezident Ivan Gašparovič s odporučením, aby ju Národná rada neschválila. Najviac na nej prezident kritizoval nedostatočné vymedzenie extrémizmu a namietaný konflikt so zásadou právnej istoty. Parlament však prezidentovo veto prelomil. Stojí za zmienku, že prezident Kiska na rozdiel od Gašparoviča obsahovo podobnú Žitňanskej novelu bez výhrad podpísal.

Čo sa týka trestnej represie extrémistických prejavov, je zrejmé, že Žitňanskej novela ju významne sprísnila. Nespochybňujeme právo túto legislatívnu zmenu kritizovať (dokonca sa s kritikou v podstate zhodujeme, keďže ide o nebezpečný zásah do slobody prejavu), avšak je pozoruhodné, ak prichádza od niekoho, kto sám do Trestného zákona zaviedol to, čo neskôr Žitňanská ďalej rozvinula.

Zmenil Harabin názor? Prečo?

Toto názorové salto Štefana Harabina nebolo, pokiaľ vieme, doteraz vysvetlené. Na internetovej stránke k jeho prezidentskej kampani je vyjadrenie iba k „mediálnemu klamstvu“ s nadpisom „Harabin sprísnil tresty za popieranie holokaustu“. Avšak už v prvej vete sa potvrdzuje, že Harabin naozaj tieto tresty sprísnil a teda vlastne nejde o novinársku lož:

„Harabin skutočne predložil do vlády návrh novely Trestného zákona na mierne zvýšenie trestnej sadzby v tomto smere. Dôvodom bolo, aby popri miernom zvýšení dolnej hranici trestnej sadzby za popieranie holokaustu, cez parlament prešlo i hlasovanie o zavedení trestnej zodpovednosti nielen za popieranie holokaustu židov, ale aj popieranie genocídy Arménov.

Slovenský parlament genocídu Arménov uznal prijatím osobitného uznesenia ešte v roku 2004. Vtedy sa o to zaslúžili Mikloško a Čarnogurský. Na základe toho Harabin ako minister spravodlivosti zakomponoval do príslušného paragrafu trestného zákona znenie, že keď má byť niekto stíhaný za popieranie holokaustu, a keď tu predtým nesporne bola aj genocída Arménov a máme na to historické dokumenty, musí byť stíhaný aj za popieranie genocídy Arménov.

USA tiež uznali genocídu Arménov v Kongrese, ale do trestného zákonodarstva ju nedali a nechceli ani, aby to bolo v Európskom zákonodarstve z obavy zhoršenia vzťahov s Tureckom. Slovensko sa tak vďaka Harabinovej novele stalo prvou krajinou v EÚ ktorá si genocídu Arménov dala do Trestného zákona. Za tento počin dostal Harabin najvyššie štátne vyznamenanie od arménskeho prezidenta Sarkisiana.

Tieto tvrdenia, ktoré sám Harabin čiastočne opakuje vo svojej knihe Súdnosť (s. 35, 61 – 62), však nesedia z viacerých dôvodov:

  1. Harabinova novela Trestného zákona sa netýkala iba popierania holokaustu a ďalších genocíd. Ak by to bol skutočný zámer, stačilo by v tom čase novelizovať iba ustanovenie § 422 ods. 2 Trestného zákona.
  2. Tento zámer Harabin neuviedol ani pri prerokovaní jeho návrhu zákona v Národnej rade SR. Arménsku genocídu spomenul iba okrajovo v reakcii na námietky po tom, čo o nej hovorili kritici tejto novely poslanci Jozef Rydlo (SNS) a Daniel Lipšic (KDH) v druhom čítaní 24. apríla 2009.
  3. Harabinova novela sa zrejme na arménsku genocídu vôbec nevzťahovala, keďže trestala iba také genocídy, ktorých páchatelia boli odsúdení právoplatným rozsudkom medzinárodného súdu. To však nie je prípad arménskej genocídy. Uznesenie slovenského parlamentu z roku 2004, ktoré spomína Harabinova stránka, na tom nič nemení a je úplne bezpredmetné.

Vzhľadom na uvedené tak nepovažujeme Harabinovo vysvetlenie za presvedčivé. Neobstojí ani prípadná obrana, že tú novelu Trestného zákona musel predložiť pod tlakom koaličných partnerov či strany, ktorá ho do ministerskej funkcie nominovala (HZDS). Harabin o sebe totiž tvrdí, že ho „vo vláde nedirigoval nikto“ (Súdnosť, s. 35). Navyše toto zdôvodnenie nevysvetľuje ostatné časti jeho novely Trestného zákona. Kvôli sprísneniu popierania genocíd nebolo potrebné zavádzať novú kategóriu trestných činov a nové trestné činy.

Aký bol teda dôvod Harabinovej názorovej zmeny? S istotou to nevieme povedať, ale núkajú sa dve možné vysvetlenia: Štefan Harabin zmenil názor úprimne a stal sa silným priaznivcom širšej slobody slova alebo zmenil názor účelovo, pretože politicky loví v rybníku tzv. konšpirátorov a alternatívnych médií, ktoré sú na ukrajovanie zo slobody slova citlivé. Pre prvé vysvetlenie však zatiaľ nevidíme žiadne náznaky.