Či možno Bielorusko považovať za demokratický štát, je prinajmenšom otázne. O chybách Lukašenka či bieloruskej vlády treba otvorene hovoriť a nezakrývať si pred nimi oči. Pozerať sa však na Bielorusko iba kriticky a jednostranne by bolo chybou tiež. Presne tohto sa však dopúšťa Denník N v nedávnom článku „Lukašenko stratil posledné zábrany. Vybrali sme sedem najdesivejších zločinov jeho režimu“.
Podstatou článku Mirka Tódu je popísať „sedem najdesivejších zločinov Lukašenkovho režimu“. Hoci autor opakovane píše o bieloruskej štátnej propagande, jeho článok tiež vyznieva ako propaganda.
V našom článku bližšie popisujeme manipulatívne techniky, ktoré Mirek Tóda používa a dávame ich do kontrastu s tým, čo sa uvádza v Etickom kódexe novinára.
Zaujatý zdroj
Podľa Etického kódexu novinára „Novinár je povinný dôsledne si overiť každú informáciu, ktorú zverejní. Informácie si spravidla overí aspoň z dvoch od seba navzájom nezávislých zdrojov.“
Pozrime sa, z akých zdrojov vychádza článok Mirka Tódu.
Celý text je postavený na jednom hlavnom zdroji: „S bieloruskou analytičkou Alenou Kudzkou, ktorá vedie think-tank Globsec Policy Institute, sme spísali prehľad vôbec najhorších zločinov, ktoré sa pripisujú bieloruskej diktatúre.“
Alena Kudzko je však v konflikte záujmov. Hoci organizácia Globsec nezverejňuje svoje financovanie, takže nevieme, kto ju platí, na svojej stránke medzi partnermi uvádza aj NATO, americkú ambasádu či britskú ambasádu. Viacerí členovia medzinárodnej rady poradcov Globsec sú na stránke odfotení s americkou vlajkou, pričom vlajky iných štátov absentujú.
Politické názory týchto subjektov sú voči Alexandrovi Lukašenkovi dlhodobo kritické, či dokonca podporujú opozíciu voči jeho vláde. Je preto málo pravdepodobné, že by organizácia Globsec vystupovala voči Lukašenkovi nezaujato. To neznamená, že bude poskytovať nepravdivé informácie, ale môžu byť dôležitým spôsobom neúplné či zaujaté. Táto dôležitá súvislosť sa v článku neuvádza.
Že daný zdroj nemožno označiť za nezávislý, potvrdzujú okrem iného aj emočne zafarbené formulácie pripomínajúce propagandu: „Vytvoriť rating najhorších zločinov bieloruského režimu je svojím spôsobom kontroverzné, môže to vyvolať dojem, že tie ostatné zločiny nie sú také strašné a sú viac tolerovateľné ako tie najhoršie. Lenže aj tie ostatné sú desivé.“
Ďalej Kudzko hovorí o zničených ľudských životoch, neférovom ľudskom utrpení a pripomína, že uvedené prípady sú skôr ilustráciou a nie konečným zoznamom Lukašenkových zločinov.
Článok cituje aj tri ďalšie zdroje, ale úplne stručne. V úvode cituje americký denník Financial Times, ktorý označil Bielorusko za „plnohodnotný darebácky režim“, tiež v úvode nešpecifikované „agentúry“, ktoré citujú priateľku zavraždeného opozičného aktivistu a ďalej v texte poskytuje link na výpoveď bývalého bieloruského policajta, ktorý tvrdí, že sa podieľal na ich únosoch a vraždách. Takmer celý článok tak vychádza z tvrdení analytičky Kudzko.
Emočne nabité formulácie
Podľa Etického kódexu novinára medzi hlavné zásady novinára patria nestrannosť, vyváženosť a objektivita. Pozrime sa, o čom svedčí jazyk článku Mirka Tódu.
Celým článkom sa nesú emočne nabité hodnotiace formulácie (čo je charakteristické pre propagandu), či už Aleny Kudzko alebo aj autora článku Mirka Tódu.
Mirek Tóda označuje konanie bieloruského režimu za „zvrhlé“, samotný režim za „režim bez zábran“, ktorý „chráni záujmy jedného človeka“. V článku sú tiež, bez bližšieho objasnenia, použité mystifikujúce výrazy ako „podozrivé okolnosti“ či „záhadná smrť“.
Bieloruská vláda podľa Kudzko dáva najavo, že „len štát môže rozhodnúť, kto jej stojí za život a kto nie“, ten, kto nesúhlasí s vládou, je „bezcenný a nemá miesto v spoločnosti“. Bez konkrétnych dôkazov (spomína sa len prípad jedného väzňa, ktorý „záhadne zomrel“) sa píše o „dennodennom mučení“, ktorým „väzenský systém zničí aj tých najzdravších a psychicky najsilnejších jednotlivcov“.
Tínedžerov podľa Kudzko „bijú a mučia“ (toto konštatovanie je uvedené všeobecne, nepíše sa ani o žiadnom dôvode), vraj ani ich nízky vek „pre bieloruský režim nie je dôvodom na to, aby sa k svojim občanom správal ľudsky“.
Mirek Tóda označuje útoky na občiansku spoločnosť zo strany Lukašenkovho režimu za „najhrubší cynizmus“. Alena Kudzko dopĺňa: „Zdá sa, že pre bieloruskú vládu je lepšie, aby deti umierajúce na rakovinu trpeli, aby ľudia s postihnutím mali ešte mizernejší život, ako to, aby nezískala totálnu kontrolu nad verejnoprospešnými organizáciami.“
Vyjadrenia tohto typu sú zjavne jednostranné a prehnané. Majú len malú výpovednú hodnotu, zato však hrajú na ľudské emócie (deti umierajúce na rakovinu). Mirek Tóda s nimi však nijak nepolemizuje, ba čo viac, nekriticky im pritakáva.
Kde leží pravda o Bielorusku?
Cieľom tohto článku nie je spochybňovať, že Bielorusko je nedemokratický štát ani to, že Lukašenkov režim pácha zločiny. Chcem však poukázať na to, že naším cieľom má byť poznanie komplexnej pravdy o svete.
Pre kriticky zmýšľajúceho čitateľa je ťažké spraviť si objektívny obraz o Bielorusku. Stretáva sa totiž s javom, ktorý sa týka čoraz väčšieho množstva kontroverzných tém.
Hlavnoprúdové západné média bieloruskú vládu ostro kritizujú. Vychádzajú však primárne z tvrdení západných mimovládok (nezriedka priamo financovaných vládami západných štátov), bieloruskej opozície či demonštrantov. Ak informujú o stanovisku bieloruskej strany, spravidla ho odbavia všeobecnou formulkou na spôsob „Bielorusko vinu odmieta“, bez rozvedenia komplexnejšej argumentácie. Navyše oficiálne vyjadrenia Bieloruska považujú takmer vždy automaticky za štátnu propagandu bez výpovednej hodnoty.
Hoci stanoviská odporcov bieloruskej vlády majú svoju relevanciu a bieloruské vládne vyjadrenia je namieste spochybňovať, čiernobiely prístup nás k pravde nepriblíži.
Ak je cieľom (údajne nezávislých) západných médií hľadať pravdu a nie posluhovať (vedome či nevedome) niekoho politickým záujmom, mali by zájsť hlbšie: hľadať argumenty za a proti, konfrontovať rôzne stanoviská, vo verejnej diskusii ísť do hĺbky a dávať priestor ľuďom s rozličnými názormi.
Zaujímavým príspevkom do diskusie je napríklad táto reportáž Russia Today o protestoch v Bielorusku a názoroch bieloruských policajtov, ktorá dopĺňa hlavnoprúdové naratívy.
Samozrejme, tam uvedeným skutočnostiam veriť nemusíme, avšak mali by sme ich objektívne konfrontovať a uvádzať do kontextu, nie a priori bez argumentov ich odmietnuť ako propagandu. Západné médiá však, zdá sa, o čosi také nemajú záujem.
Po posúdení uvedených súvislostí je článok Mirka Tódu skôr ukážkou propagandy ako kritického a nezaujatého prístupu.
Zdroj obrázku: www.dailysabah.com