Po nečakanom debakli KDH v parlamentných voľbách 2016 členská základňa tejto zrazu mimoparlamentnej strany pochopila, že so starou gardou to už ďalej nepôjde a treba zmenu. Svoje nádeje vložili do politického dobrodruha Alojza Hlinu, ktorý sľuboval, že pod jeho vedením KDH obsadí konzervatívny priestor na Slovensku. Dnes vieme, že sa tak nestalo a je vhodný čas na zhodnotenie.
Politický maverick
V súčasnosti patrí Alojz Hlina k hlasným kritikom premiéra Igora Matoviča. Na svojom Facebooku mu pravidelne adresuje kritiku a obviňuje ho z mesianistického komplexu. Je to, samozrejme, legitímne a Hlina Matoviča dobre pozná. V roku 2012 sa na jeho prvej kandidátke dostal do parlamentu a pre nezhody o niekoľko mesiacov opustil poslanecký klub OĽaNO.
Nemožno však vylúčiť, že je tu aj psychologický dôvod. Matovič a Hlina majú veľmi podobnú politickú DNA. Obaja sú úspešní podnikatelia a do politiky vstupovali ako zabezpečení ľudia. Obaja sa v politike zviditeľnili teatrálnymi gestami, čím svojho času prepísali normy slovenskej politickej kultúry. Dnes je však jeden premiérom a druhý neúspešným predsedom mimoparlamentnej strany s nejasnou budúcnosťou.
Hlina pritom začal ako politický performer pred Matovičom. Do verejného povedomia sa zapísal v máji 2009, keď strhol stranícku vlajku z politickej centrály SNS na protest proti politike Jána Slotu. Vtedy o Matovičovi sotva vedeli aj dôslednejší čitatelia jeho inzertných novín a to, že bude raz úspešným politikom, netušil ani on sám. Napriek tomu trnavský performer v praxi tromfol toho oravsko-bratislavského.
Hlinov nápaditý pouličný aktivizmus sa od roku 2009 stal črtou slovenského verejného priestoru a bolo zrejmé, že skôr či neskôr bude nasledovať pokus o vstup do politiky. Ten prvý, na komunálnej úrovni, nakoniec skončil stiahnutím Hlinovej kandidatúry na post bratislavského primátora v novembri 2010.
Podaril sa až už spomenutý vstup do veľkej politiky z deviateho miesta (20 183 preferenčných hlasov) na kandidátke OĽaNO (trochu oslabenej po odchode zástupcov Palkovej KDS, OKS, novinárov Martina Mojžiša a Eugena Kordu či niekoľkých ďalších kandidátov, Palko vtedy Matoviča obvinil zo lži, Hlina na kandidátke ostal) v marci 2012. Medzi Hlinom a Matovičom to jemne iskrilo pri ich slávnom turné po rómskych osadách v júli 2012, po ktorom sa celkom nezhodli vo svojich návrhoch na riešenie.
Vrenie medzi Hlinom a Matovičom pokračovalo a skončilo Hlinovým odchodom z poslaneckého klubu v októbri 2012. Odišiel v dôsledku sporov s lídrom hnutia a nenaplnením jeho požiadavky, aby sa z OĽaNO stala štandardná politická strana s otvoreným členstvom a kolektívnym riadiacim orgánom.
V júni 2013 ohlásil vznik vlastnej politickej strany s názvom „Občania Slovenska“ a následne začal zbierať podpisy potrebné na jej registráciu. Táto strana bola zaregistrovaná a oficiálne vznikla 2. septembra 2014. Na politickej scéne sa jej však nepodarilo etablovať a ku koncu rokov 2014 a aj 2015 mala iba 22 členov. Za zmienku však stojí, že k tejto strane sa v roku 2016 hlásil súčasný primátor Košíc (vtedy mestský poslanec) Jaroslav Polaček, ktorý spolu s Hlinom kandidoval na kandidátke KDH.
Hlina ako politický samorast tak nedokázal (práve na rozdiel od Matoviča) vybudovať vlastnú životaschopnú politickú stranu (ani jeho politické happeningy zrovna veľkou účasťou verejnosti neoplývali) a jeho pokračovanie v politike tak bolo podmienené hľadaním spojenca. Vzhľadom na svoj, ako on hovorí, umiernený konzervativizmus mu bolo najbližšie KDH, hnutie ktorého predsedom sa mal neskôr stať.
Hlina ako hosťujúci politik KDH
V marci 2015 Hlina vstúpil do poslaneckého klubu KDH s tým, že predseda klubu Pavol Abrhan zdôraznil jemný dištanc od Hlinovho spôsobu prezentácie, a teda jeho politického performerstva. Súbežne však začali aj diskusie o spolupráci Hlinových Občanov SR s KDH do blížiacich sa parlamentných volieb.
Rokovania boli úspešné a Hlina a jeho kandidáti obsadili niekoľko miest na kandidátke počínajúc číslom 70, ktoré zaujal sám predseda Občanov SR.
Málokto vtedy čakal, že kresťanskodemokratická stálica slovenskej parlamentnej scény sa do parlamentu nedostane. KDH však v roku 2016 naozaj ostala pred bránami parlamentu, chýbalo mu 6 stotín percenta. Alojz Hlina dostal 9 221 preferenčných hlasov, menej ako polovicu toho, čo mal u Matoviča.
Volebný neúspech však pred Hlinom otvoril nečakanú perspektívu politickej budúcnosti. Personálne zastagnované a vyprahnuté KDH zrazu zistilo, že nemá korunného princa (či princeznú), ktorý by prebral predsednícke kormidlo v nastupujúcich ťažkých mimoparlamentných časoch. Hlina vycítil príležitosť stať sa z predsedu strany s dvoma desiatkami členov predsedom hnutia s takmer desaťtisícovou členskou základňou a politickým príbehom rozprestierajúcim sa cez tri desaťročia.
Na 24. sneme KDH 11. júna 2016 čerstvý člen hnutia Alojz Hlina nemal vážnejších súperov v súboji o predsednícku stoličku. Zopár verejne sotva známych kandidátov Hlinovu kandidatúru nemohlo ohroziť. Zvolený bol s prehľadom už v prvom kole.
Predseda kresťanských demokratov
Rozhodnutie delegátov snemu malo svoje rácio, Hlina je aktívny, húževnatý a pracovitý človek, čo sú nevyhnutné vlastnosti pre náročnú prácu oživovania neúspešného politického hnutia. Jeho mravčia robota v regiónoch a navštívenie veľkého množstva okresným snemov hnutia priniesla svoje zaslúžené ovocie.
Hlinov úspech sa však nepáčil všetkým. Vtedajšia europoslankyňa Anna Záborská neskrývala rozpaky, keď v apríli 2016 Hlina vstúpil do KDH a ohlásil ambíciu stať sa jeho predsedom. Časť starej gardy, ktorá sa akosi vyhýbala sebareflexii o dlhodobo zanednanej vnútrostraníckej personálnej politike, sa proti Hlinovi búrila, čoho prejavom bola aj kandidatúra dovtedajšieho poslanca za OĽaNO Richarda Vašečku v polčase parlamentného volebného obdobia. Hlina ho však na sneme 17. marca 2018 na hlavu porazil.
Karta mu išla aj ďalej a chvíľu sa zdalo, že konzervatívny priestor naozaj ovládne Hlinovo KDH. Nový politický projekt okolo Anny Záborskej, Richard Vašečku či Branislava Škripeka Kresťanská únia v eurovoľbách pohorela, pričom KDH získalo viac ako deväť a pol percenta a preskočilo parlamentné strany ako SaS či OĽaNO.
Hlinova vízia modernej konzervatívnej strany ľudového typu, ktorá osloví aj voličov, ktorí dosiaľ KDH nevolili (napríklad aj ateistov), sa zdala byť životoschopnou. Bola to však len ilúzia, ktorá v skúške ohňom v parlamentných voľbách neobstála.
Rozporuplné dedičstvo Alojza Hlinu
Hlinovo politické pôsobenie bolo zaťažené jeho nesprávnym chápaním súčasných politických trendov. Jeho zdôrazňovanie toho, že ideál, ku ktorému sa musíme vrátiť, je súboj umiernenej pravice a ľavice (kresťanskí vs. sociálni demokrati), nezohľadňovalo skutočnosť, že tento koncept je dnes prekonaný a je na ústupe takmer vo všetkých európskych krajinách.
Jeho snaha pôsobiť za každú cenu umiernene a konštruktívne v očiach liberálnejších médií či voličov, ktorí však KDH nakoniec nevolili (prečo by aj), mala ten dôsledok, že Hlinovo KDH politicky útočilo hlavne na tých politikov či aktivistov, ktorých vnímalo ako príliš konzervatívnych vrátane niekdajších kdhákov ako Záborskej či Krajniaka, a fakticky sa vyhýbalo hodnotovým a argumentačným sporom s prirodzenými politickými súpermi z liberálnej časti politického spektra.
Je pravda, že mnohí konzervatívci pôsobiaci vo verejnej sfére sú argumentačne slabí, insitní a hodnotám, ktoré chcú reprezentovať, skôr škodia, ale namiesto neustálym útokom a vymedzovaniu sa voči nim malo KDH konzervatívnu agendu zastávať sebavedome a na kvalitatívnej výrazne vyššej úrovni. Namiesto toho, aby takýmto konzervatívcom zobralo vietor z plachiet, dalo im dôvody na obviňovanie Hlinu z liberalizácie KDH a vytváralo škodlivý a kontraproduktívny obraz, že všetko napravo od KDH je z povahy veci toxické.
Najviac sa to prejavilo pri nepochopiteľnej dohode o spolupráci a neútočení medzi KDH a koalíciou PS-Spolu. Zmysel tejto dohody Hlina nedokázal nikdy zrozumiteľne vysvetliť a jej uzavretie bolo zrejme najväčšou Hlinovou politickou chybou. Touto absurdnou dohodou, mimochodom, nezískal nikto a opozičné strany, ktoré sa jej podpísaniu vyhli (OĽaNO, Sme rodina), boli vo voľbách suverénne úspešnejšie.
Ďalšou osudovou chybou bolo nespojenie sa do parlamentných volieb s Kresťanskou úniou, ktorá nakoniec našla útočište u Matoviča (mimochodom, aj ponuku od neho KDH odmietlo) a dnes má svojich zástupcov medzi poslancami. Podľa Vašečku im KDH bolo ochotné dať iba dve miesta na kandidátke a zákaz kandidovať pod značkou KÚ, mali môcť kandidovať len ako nezávislí, čo v KÚ odmietli. Hlina naopak v najnovšom rozhovore pre .týždeň naznačil, že za KÚ stoja nejaké ekonomické záujmy a práve z toho plynúce požiadavky mal byť pre Hlinu neprekonateľnou prekážkou spolupráce.
Ťažko posúdiť, kto má pravdu, ale Hlina mal zrejme preukázať viac politického taktu alebo otvorene demaskovať údajné zištné záujmy v pozadí KÚ. Takto ostal Čierny Peter jemu.
Ďalšia rozporuplná sféra je personalistika. Hlina po tom, čo sa stal predsedom KDH, nešetril kritikou na minulé fungovanie strany, naznačoval existenciu záujmových skupín v pozadí KDH či neefektívnu a zbytočne drahú prevádzku strany.
Napriek tomu zobral na kandidátku do eurovolieb Jána Figeľa, ktorý bol pred ním sedem rokov predsedom strany a logicky musel niesť aspoň politickú zodpovednosť za Hlinom namietané nešváry vnútri hnutia. Kvôli tejto Figeľovej kandidatúre, mimochodom, odstúpil z eurokandidátky Peter Stach. Zarážajúce je tiež, že krajským predsedom KDH v Trnave je dodnes Ivan Uhliarik, bývalý minister zdravotníctva za KDH v médiách označovaný ako človek blízky Pente.
Zároveň Hlina nedokázal (a tým sa výrazne líši od Matoviča) dotiahnuť do KDH veľa nových tvárí. Aj za jeho éry aktívna a viditeľná Caroline Lišková bola radovou členkou hnutia ešte pred Hlinom.
Jedna z mála posíl Hlinovej éry – odborník na školstvo Bohdan Hroboň nevstúpil do KDH, pretože v hodnotových témach sa s ním úplne nezhoduje, čím zároveň predstavoval chodiacu negáciu Hlinovej tézy, že KDH nie je obchodom so zmiešaným tovarom a v hodnotových témach jeho prípadní poslanci budú hlasovať ako jeden muž.
Čo ďalej s KDH?
Ako všetci vedia, KDH 29. februára vo voľbách opäť pohorelo a v parlamente nezasadne. Získalo o 29 stotín percenta menej ako minule, avšak kvôli vyššej volebnej účasti, malo reálne o vyše 5-tisíc hlasov viac.
Môžeme sa oprávnene domnievať, že došlo k dvom význaným kľúčovým pohybom v elektoráte hnutia. Mnohí niekdajší konzervatívni voliči OĽaNO sa rozhodli po nečakanej skúsenosti spred 4 rokov voliť KDH, aby neprepadlo a v parlamente nechýbalo. V prieskume medzi podporovateľmi Konzervatívneho denníku Postoj narástla podpora pre KDH medzi voľbami 2016 a 2020 až o prekvapujúcich 17 percent.
Samozrejme, treba dodať, že mnohí z voličov KDH volili hnutie nie kvôli, ale napriek jeho predsedovi (sám k tomu aj vyzýval s tézou: nebúrajte Notre Dame, ak sa vám nepáči kostolník). Okrem vyjadrení mnohých voličov v internetových diskusiách to dokazujú aj prieskumy, napríklad podľa prieskumu agentúry Focus z januára 2020 bol Hlina jediným lídrom spomedzi relevantných strán, ktorému dôverovalo menej ako 90 percent vlastných voličov. Starší prieskum tejto agentúry z apríla 2018 zase ukázal, že pre voličov KDH bol prijatelnejší vtedajší prezident Andrej Kiska ako ich vlastný predseda.
Druhý trend je pre KDH negatívny. Jeho elektorát pozostáva do veľkej miery zo starších voličov a pri nich sa častejšie stáva, že sa od jedných volieb k ďalším pominú. Ak sa pozrieme napríklad na druhý prieskum iniciatívy 50dni.sk, pre ktorý sa dáta zbierali len pár dní pred voľbami, v kategórii nad 65 rokov malo KDH 10-percentnú podporu a bolo druhé. Podpora pre hnutie však klesala spolu s vekom a v najmladšej kategórii (18 až 33 rokov) sa KDH chystali voliť iba dve percentá opýtaných.
Čas tak hrá proti KDH a, pokiaľ sa niečo zásadne nezmení, tak každé ďalšie voľby budú pre KDH, vzhľadom na postupný úbytok jeho najvernejších voličov, len ťažšie. Preto je otázka, kto bude predsedom hnutia, veľmi dôležitá.
Čoskoro po volebnom neúspechu bol ohlásený mimoriadny snem strany, na ktorom mal byť volený nový líder, na 14. marca. Išlo o prekvapivé rozhodnutie, keďže dva týždne sú príliš krátkym obdobím na to, aby sa možní kandidáti rozhodli, či budú kandidovať, a aby mohli predstaviť svoju víziu členom strany. Len pre porovnanie, v roku 2016 na to bol viac ako trojmesačný priestor.
Je pravdepodobné, že Hlinovo nástupníctvo bolo interne dohodnuté a rýchly snem mal potvrdiť kontinuitu. Všetko zmenil koronavírus, mimoriadny snem bol zrušený a riadny snem by mal byť v júni, čo vytvorilo väčší priestor na hľadanie lídra.
Horúcim favoritom je podpredseda KDH a prešovský župan Milan Majerský (v preferenčných hlasoch sa takmer dotiahol na Hlinu: 34 042 vs. 33 516), ktorý svoju kandidatúru otvorene pripúšťa. Zároveň kulantne skritizoval dve zásadné chyby Hlinovej éry: dohodu o neútočení s PS-Spolu a nedohodu KÚ v súvislosti s parlamentnými voľbami (na rozdiel od expredsedu nehovorí nič o vraj tajomnom pozadí KÚ).
Majerského možná kandidatúra na predsedu KDH môže mať jeden problém, rozvádza sa. Okrem tradične kritického vnímania rozvodu v kresťanskom a katolíckom prostredí je tu aj skutočnosť, že Alojz Hlina pri vymedzovaní sa voči Dankovi, Harabinovi, Kollárovi či Kotlebovi často hral rodinnou kartou: nikdy sa nerozviedol a žije v usporiadanom a šťastnom manželstve s jednou ženou. Ak opak bol problémom pri konkurentoch, nebude pri prípadnom následníkovi?
Budúcnosť KDH je dnes zahmlená, poohliadnutie za Hlinovou érou však musí byť pre jeho členov skôr sklamaním s nejasnými dopadmi na ich politické osudy.