Včera bolo medializované, že publicista Eduard Chmelár a poslanec za SMER-SD Ľuboš Blaha nebudú ďalej pracovať na vysokej škole Akadémia Policajného zboru. Dotknutí hovoria o politickej čistke, resp. o útoku na nepohodlných intelektuálov, keďže obaja patria ku kritikom súčasnej vlády. Problém je však hlbší.
Ako píše aj Chmelár, z právneho hľadiska nejde o žiadnu čistku a vlastne ani o prepustenie. Obom totiž uplynula doba, na ktorú mali s akadémiou uzavreté zmluvy. Keďže nedošlo k predĺženiu ich úväzkov, na akadémii automaticky skončili. Oficiálne vysvetlenie hovorí o znižovaní počtu pracovných miest kvôli pandémii, na Chmelárovu a Blahovu pozíciu tak zrejme nebol prijatý ani nikto iný.
Tak totiž pôsobenie vysokoškolských učiteľov upravuje zákon o vysokých školách. Podľa neho možno pracovný pomer vysokoškolského učiteľa uzavrieť len na základe výberového konania na určitú dobu, a to najviac na päť rokov. Určitú výnimku predstavujú vysokoškolski pedagógovia s titulmi profesor a docent, ak obsadili svoje funkcie po tretí raz a pôsobili v nich aspoň deväť rokov, jedine oni získavajú právo na tzv. definitívu, teda pracovnú zmluvu až do dovŕšenia veku 70 rokov.
Väčšina vysokoškolských pedagógov má však úväzky na najviac päť rokov, a hoci je štandard, že tieto úväzky sú na základe výberových konaní prakticky rutinne znovuobnovované, neexistuje garancia, že daný učiteľ svoje miesto po uplynutí doby aktuálneho úväzku nestratí.
Ak sa totiž nejaký vysokoškolský pedagóg dostane do konfliktu s vedením vysokej školy, prípadne podlieha silnej mediálnej kritike kvôli svojím názorom, nie je pre vysokú školu nič jednoduchšie, ako počkať, kým mu uplynie doba úväzku, a potom jeho pracovné miesto zrušiť či na výberovom konaní na jeho miesto zobrať niekoho iného, hoc aj menej kvalifikovaného.
Takáto realita celkom logicky vytvára tlak na vysokoškolských učiteľov, aby sa spoločensky neangažovali v nonkonformných kauzách alebo aby verejne nepublikovali kontroverzné názory, ktoré by ich mohli dostať do nemilosti vedenia školy, ich vplyvných kolegov alebo masmediálnej scény.
Príkladov, kedy boli takto pre vysokú školu pohodlne a bezbolestne odídení údajne kontroverzní vysokoškolskí učitelia, je aj na Slovensku veľa. Napríklad podľa Denníka N nebol predĺžený úväzok Jána Cupera na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave za jeho vystúpenie na konferencii k zrušeniu tzv. Mečiarových amnestií, v ktorom tiež popieral zavraždenie Róberta Remiáša.
Väčšina takýchto prípadov sa však týka odborníkov, ktorí nie sú verejne známi a o ktorých osudoch sa tým pádom veľa nevie. Paradoxne, mediálne exponovaní ľudia, ako napr. spomenutí E. Chmelár, Ľ. Blaha či J. Cuper, sú na tom často dokonca lepšie, keďže na svoju obranu vedia mobilizovať svojich priaznivcov, resp. zo svojho odchodu z vysokej školy urobiť škandál. To ich do určitej miery môže aj chrániť pred stratou miesta alebo im minimálne nahrať nejaké politické body.
Súčasné nastavenie pôsobenia vysokoškolských učiteľov, ktorí sa zväčša majú venovať aj vedeckému výskumu, je tak v rozpore s tým, že vysokoškolskí učitelia a vedci by mali byť schopní invenčne a samostatne myslieť, neviazať sa prevládajúcim zmýšľaním a nebáť sa formulovať aj kontroverzné hypotézy či pohľady na vec, i keď tie by mali byť dostatočne podložené.
Týmto, samozrejme, nechceme povedať, že vysokoškolskí učitelia majú byť automaticky prijímaní na dobu neurčitú, pretože to by mohlo spôsobiť, že zlenivejú a nebudú si svoje úlohy plniť na potrebnej úrovni (to sa však dá aspoň čiastočne riešiť povinnosťou naplniť určité objektívne štandardy, napr. publikovať v určitom rozsahu a kvalite, nesplnenie ktorých by bolo dôvodom na skončenie pracovného pomeru).
Skončenie pôsobenia E. Chmelára a Ľ. Blahu tak môže byť podnetom na otvorenie diskusie o tom, ako vhodnejšie nastaviť pracovnoprávne podmienky pôsobenia vysokoškolských zamestnancov na Slovensku.