Nedávno Najvyšší súd ČR zamietol žalobu kardinála Dominika Duku. Ten žiadal od divadelníkov ospravedlnenie za divadelné hry „Naše násilí, vaše násilí“ a „Prokletí“ od chorvátskeho režiséra Olivera Frljiče. V nich dochádzalo k hanobeniu minimálne jedného náboženstva i českej identity.
V hre „Naše násilí, vaše násilí“, ktorá kriticky zobrazovala vzťah Západu k moslimskému svetu, boli napríklad scény ako Ježiš znásilňoval moslimku alebo si herečka vyberala z vagíny českú vlajku.
V druhej hre, v ktorej sa autor venoval zneužívaniu detí katolíckymi kňazmi, bol naznačený orálny sex na soche Pápeža Jána Pavla II.
Išlo o kombináciu veľmi závažných obscénnosti s hanobením symbolov, ktoré sú pre kresťanskú a českú identitu kľúčové.
Sporná hra tak predstavuje aj pomerne vážnu výzvu pre debatu o hraniciach slobody prejavu.
Ak chceme garantovať slobodu slova pri všetkých témach, ktoré nejako súvisia s politikou, potom obmedzovanie slobody prejavu kvôli hanobeniu na základe náboženstva či etnicity je neželanou prekážkou, ktorá bráni férovej súťaži akokoľvek poburujúcich myšlienok, čo je nevyhnutný predpoklad demokracie.
Ak je zároveň dovolené porno, potom prejavy v spornej divadelnej hre predstavujú niečo, čo by mala byť spoločnosť schopná stráviť.
Prípustný je aj taký prístup, ktorý by kombináciu hanobenia a obscénnosti z ochrany slobody prejavu vylúčil, lebo jednak kombinácia takýchto prejavov v produkovaní negatívnych emócií vytvára synergický efekt a zároveň takáto kombinácia prvkov v prejave nie je pre slobodnú debatu v politických témach, a teda aj existenciu demokracie, nevyhnutná.
Tak či onak, dôležité však je dodržať určitú konzistentnosť v nazeraní na podobné javy.
Na extrémnu disproporciu v tejto oblasti po rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR poukázal napr. hovorca českého prezidenta Jiří Ovčáček:
„České soudnictví na nezlomné cestě ideového pokroku. Výzva k podřezání prezidenta je přestupek, jedna věta na FB je za šest let kriminálu. Horlivé odsouzení reklamy se spoře oděnou dívkou, státní vlajka v pochvě je umění.“
Podľa Najvyššieho súdu ČR nemožno tvrdiť, že dané scény pohoršovali všetkých kresťanov, na dôkaz čoho citoval článok kňaza Tomáša Halíka, ktorý síce uviedol, že sa mu jedna z hier tiež nepáčila, ale že cieľom cool theatre nie je páčiť sa a baviť, ale vyprovokovať k zamysleniu.
Takéto zdôvodnenie je vcelku bizarné. Dalo by sa to interpretovať aj tak, že hanobenie etnika, rasy či náboženského presvedčenia sa nikdy neudeje, ak sa v dotknutej skupine nájde aspoň jedna osoba, ktorej sa síce hanobiaci prejav nebude páčiť, ale zároveň ju podnieti k zamysleniu.
Sociálne siete zvyknú neraz voliť presne opačný prístup. Stačí, ak niekto deklaruje, že ho daný príspevok zraňuje a sociálne siete ho s ľahkosťou vymažú, prípadne účet používateľa aj na čas či natrvalo zablokujú.
Podľa takejto logiky by napr. Milan Mazurek nemal byť odsúdený za vyjadrenia v rádiu Frontinus na adresu časti Rómov, keby sa našiel aspoň jeden Róm, ktorý by uviedol, že sa mu Mazurekove výroky síce nepáčia, ale podnietili ho k zamysleniu.
A keď vezmeme do úvahy rôzne inkluzivistické doktríny súčasného Západu, ktoré preferujú deklarovanú gender identitu pred biologickým pohlavím, či ktoré preferujú pociťovanú národnosť pred etnickým pôvodom, a zároveň tieto pociťované identity akceptujú, aj keď sa rôzne menia v čase, potom stačilo Mazurekovi na druhý deň po vyjadreniach v rádiu Frontius vyhlásiť sa za Róma, ktorému sa síce prejav včerajšieho bieleho Mazureka nepáčil, ale toho súčasného rómskeho podnietil k zamysleniu.
Neberte to ako návod na experimentovanie pri rozhodovaní Špecializovaného trestného súdu. Súdy ohľadom slobody prejavu sú nekonzistentné a nevyspytateľné. Čiže presne také, aké by v právnom štáte byť nemali.
Foto: Divadlo slovinské mládeže - Alexi Pelekanos/Dražen Šokšević (Blesk.cz)