Kauza niekoľkodňového pôsobenia Petry Krištúfkovej zo Sme rodina vo funkcii vládnej splnomocnenkyne pre podporu rodiny a sociálnu pomoc poodhalila niektoré problémy, ktoré stoja pred týmto politickým hnutím.
Sme rodina sa koncom februára dostalo druhý raz do parlamentu, čo v roku 2016 málokto čakal. Projektu Borisa Kollára mnohí predpovedali osud Strany občianskeho porozumenia, ANO Pavla Ruska či Siete Radoslava Procházku. Teda strany jedného muža na jedno použitie a bez výraznejšej ideovo-personálnej náplne. Prečo sa tak nestalo?
Podstatný rozdiel je hneď v okolnostiach. Všetky spomenuté strany boli vládnymi stranami, zatiaľ čo Sme rodina svoje prvé parlamentné obdobie strávila v opozícii. Ak by vtedy išla do vlády so Smerom, je takmer isté, že dnes by sme o nich v politike už nepočuli.
Úplne však nesedí ani absencia ideovo-personálnej náplne. Boris Kollár svoju stranu v roku 2015 budoval spolu s Milanom Krajniakom, ktorý sa dlhšie snažil dostať do politiky (okrem začiatkov v KDH si ľudia s lepšou pamäťou vybavia aj pôsobenie v Lipšicovej Nove, jeho médium Konzervatívny výber či snahu o založenie strany s podivným názvom Hnutie 300).
S Krajniakom do projektu Sme rodina išiel aj jeho súputník a niekdajší spoluorganizátor protestov proti Gorile z roku 2012 Peter Pčolinský. A s ním zase ďalší Pčolinskí (švagrina Adriana sa stala už v roku 2016 poslankyňou, brat Vladimír je momentálne riaditeľom Slovenskej informačnej služby).
Milan Krajniak je dlhodobo označovaný za ideológa Sme rodina a tejto strane dokázal dať pomerne originálny programový šat, teda kombináciu národno-konzervatívnej (alebo, Krajniakovými slovami, kresťansko-sociálnej), euroskeptickej (nie však anti-EÚ), ale zároveň pro-atlantickej (Sme rodina je za členstvo Slovenska v NATO) hodnotovej výbavy.
Niečo také v slovenskej politike dovtedy nebolo, najbližšie by k tomu malo zrejme KDH, ak by sa v roku 2007 stal jeho predsedom Vladimír Palko. A práve Krajniak bol vtedy Palkov kandidát na podpredsedu KDH pre ekonomiku. Palkovci však vtedy prehrali.
Sme rodina sa tým, že nespochybňuje členstvo v EÚ a najmä NATO výrazne líši od kotlebovcov či strán ako Harabinova Vlasť. Hodnotovo porovnateľná by mohla byť Dankova SNS, v ktorej však chýbali ľudia schopní takéto politické idey prezentovať a ktorú na čele s jej predsedom úplne zomlelo vládnutie a kauzy s tým spojené.
Krajniak však nie je, samozrejme, strojcom volebných úspechov Sme rodina. Dal však tomuto hnutiu pomerne originálnu ideovú náplň a aj témy, na ktorých sa mohli zviditeľňovať.
Inak Sme rodina stojí aj padá na Borisovi Kollárovi. Veľká väčšina voličov tejto strany ju zrejme volí len kvôli nemu. V parlamentných voľbách 2020 (ale aj v roku 2016) vyše 72 % voličov Sme rodina dalo preferenčný hlas Borisovi Kollárovi. Okrem kotlebovcov (74 %) a Smeru (78 %) neboli voliči žiadnej relevantnej politickej strany tak naviazaní na volebného lídra.
A tu je jadro problému. Kollárova minulosť (kontakty na viaceré osoby z kriminálneho podsvetia) a tiež životný štýl je pre mnohých ľudí, ktorí inak majú k Sme rodina programovo blízko, prekážkou, aby sa v tomto hnutí aktivizovali. A nejde len o často spomínaný rozpor medzi kresťanským konzervativizmom a Kollárovým promiskuitným životným štýlom, ale aj nutnosť ako lojálny člen či nominant strany obhajovať napríklad splnomocnenectvo Krištúfkovej, pochybnosti okolo jej bakalárskej práce alebo diplomovej práce straníckeho šéfa či jeho komunikáciu s klientkou resocializačného zariadenia Čistý deň.
Sme rodina má vážne personálne problémy. Koncom roka 2018 malo síce Sme rodina 1 338 členov (a momentálne má už určite viac), ale dnes má problém obsadiť niektoré kľúčové pozície.
Upozornil na to aj Jozef Mihál, ktorý robil Krajniakovi ani nie mesiac štátneho tajomníka, v rozhovore pre Denník N: „Zoberte si štátneho tajomníka, prešli dva mesiace, čo som Milanovi
Krajniakovi oznámil, že to balím a on tam nemá nikoho za mňa. Nie že by musel, ale aj to svedčí o tom, že tých kvalitných ľudí asi veľa nie je.“
Môžeme ešte doplniť, že druhá (v súčasnosti jediná) štátna tajomníčka na Krajniakovom rezorte práce, sociálnych vecí a rodiny, Soňa Gaborčáková vo februárových voľbách kandidovala za KDH, nie za Sme rodina.
Výrazom personálnej biedy sú aj niektoré známe tváre strany, ktoré s Borisom Kollárom zjavne neviaže len ideovo-politická zhoda. Samotná Petra Krištúfková, podľa preferenčných hlasov (po Kollárovi a Krajniakovi) tretia najpopulárnejšia politička Sme rodina, je matkou jedného z Kollárových detí. Poslanec Ľudovít Goga, ktorý kandidoval z piateho miesta na kandidátke Sme rodina, je zase nevlastným bratom Borisa Kollára.
Personálne suchoty vidieť aj v slabšom politickom výtlaku kandidátov Sme rodina v ostatných voľbách. Iba sedem z nich získalo viac ako 10 000 preferenčných hlasov, v čom Sme rodina predbehli viaceré volebne slabšie strany ako ĽSNS (10), koalícia PS-Spolu (10), SaS (9), ale aj KDH (8) či MKÖ-MKS (8).
Treba uznať, že Sme rodina medzi rokmi 2016 a 2020 na svoju kandidátku dokázalo dostať viacero známych ľudí, napríklad komunálnych politikov Martina Borguľu alebo Igora Kašpera či poslaneckého odídenca z OĽaNO Jozefa Lukáča. Avšak iba jeden z nich, potravinový kritik Patrick Linhart, dokázal získať viac ako desaťtisíc preferenčných hlasov a prekrúžkoval sa zo stého na piate miesto.
Zatiaľ sa však nezdá, že by malo Sme rodina dostatok kvalitných ľudí, ktorí by dokázali profesionálne zastávať exekutívne posty (minister dopravy a výstavby Andrej Doležal za Sme rodina je popri ministrovi zahraničia Ivanovi Korčokovi jediným nestraníkom-nominantom v súčasnej vláde) alebo presvedčene a dôstojne reprezentovať ideológiu hnutia v jej úplnosti.
Milan Krajniak je asi jeden z mála (jediný?), ktorý obe veci dokáže, i keď je predčasné ešte hodnotiť jeho ministrovanie. A ako je na tom vlastne on sám?
Krajniak sa dostal do parlamentu v roku 2016 s 19 258 preferenčnými hlasmi, čo predstavuje 11,1 % zo vtedajších voličov Sme rodina. V prezidentských voľbách v roku 2019 získal Krajniak 59 464 hlasov. Vo februárových parlamentných voľbách dostal podobný počet preferenčných hlasov – 57 744 (24,3 % voličov Sme rodina).
Výtlak Milana Krajniaka tak bol vo voľbách na úrovni strany Most-Híd, teda niečo vyše dvoch percent voličov z ostatných parlamentných volieb. Otázka je, či Krajniak môže, ak bude schopným a populárnym ministrom, ešte ďalej narásť. Jeho výsledok v prezidentských voľbách, a to s pomerne drahou kampaňou, akokoľvek treba pamätať na ich inú povahu, však ukazuje, že možno už nie.
A tu sa opäť dostávame k Borisovi Kollárovi. Na mnohých konzervatívcov (nielen kresťanských), nacionalistov či euroskeptikov, ale aj voličov Kotlebu či Harabina, ktorí poškuľujú po konštruktívnejšej voľbe, zrejme jeho osoba, minulosť, kontakty a životný štýl pôsobia ako repelent.
Avšak Sme rodina je stále spojená s Borisom Kollárom a drvivá väčšina voličov je naviazaná (aj) na neho. Zatiaľ to tak vyzerá, že ak Boris Kollár v politike skončí, stiahne so sebou aj svoju stranu. Lebo napriek všetkému vyššie napísanému je to, ako sa teraz zdá, stále len strana jedného muža.