Pedofilné myšlienky a túžby nie sú poruchou, vyplýva z novej klasifikácie chorôb WHO

V Medzinárodnej klasifikácii chorôb, verzii 11, viacero diagnóz z predchádzajúcej verzie 10 úplne vypadlo. Iné boli kontroverzným spôsobom pozmenené, takže napríklad nie všetky prejavy pedofílie, či dokonca nekrofílie, sú už považované za poruchu. Takéto trendy môžu napomáhať normalizácii či až akceptácii spoločensky škodlivého správania.

Medzinárodná klasifikácia chorôb

Medzinárodná klasifikácia chorôb (International Classification of Disorders, ICD) je diagnostickým nástrojom, ktorý tvorí Svetová zdravotnícka organizácia, ktorá je agentúrou Organizácie spojených národov.

ICD je používaná po celom svete hlavne pre účely zdravotníckej štatistiky. Vďaka jednotne používanej definícii chorôb je možné porovnávať rozšírenie chorôb (porúch) v rôznych krajinách, ich smrtnosť atď.

ICD je pravidelne aktualizovaná, pričom je veľmi zaujímavé sledovať práve zmeny medzi rôznymi verziami.

Verzia ICD-10 (slovenský preklad tu) začala byť používaná v 90. rokoch. Verzia ICD-11 bola schválená WHO v roku 2019 a od roku 2022 začne v praxi nahrádzať ICD 10.

Transsexualita a sexuálne poruchy v ICD-10

ICD-10 obsahuje kategóriu „duševné poruchy a poruchy správania“, ktorej súčasťou sú aj poruchy pohlavnej identity a poruchy sexuálneho zamerania.

Medzi poruchy pohlavnej identity patrí aj transsexualizmus (túžba „byť akceptovaný ako príslušník opačného pohlavia, zvyčajne sprevádzaná pocitom nepohody z vlastného anatomického pohlavia“) či transvestitizmus („obliekanie a nosenie šiat opačného pohlavia na prechodný čas“).

Medzi poruchy sexuálneho zamerania sú radené aj fetišizmus („používanie neživého objektu ako dráždidla na sexuálne vzrušenie“), fetišistický transvestitizmus („nosenie šiat opačného pohlavia najmä kvôli sexuálnemu vzrušeniu“), pedofília, sadomasochizmus či iné poruchy sexuálneho zamerania, kam sa radia aj zoofília a nekrofília.

Dôležité je, že v ICD 10 sú poruchy sexuálneho zamerania definované tak, že ide o určitú sexuálnu preferenciu. Nejde o to, či človek v súlade s ňou aj koná alebo či mu skutočnosť, že má takúto preferenciu, spôsobuje stres alebo nepokoj. Ide o poruchy aj v tom prípade, ak sa človek so svojou sexuálnou preferenciou stotožňuje.

Transsexualita a sexuálne poruchy – zmeny v ICD-11

V ICD-11 sa už poruchy pohlavnej identity nenachádzajú. Boli nahradené pohlavnou inkongruenciou (gender incongruence), ktorá však nie je radená do kategórie duševných porúch a porúch správania ako v ICD-10, ale medzi skôr neutrálne znejúce „stavy súvisiace so sexuálnym zdravím“ (conditions related to sexual health).

Pohlavná inkongruencia znamená „značný a dlhodobý nesúlad medzi jednotlivcom prežívaným rodom a určeným pohlavím“. Transsexualizmus ani transvestitizmus (ani fetišistický) sa už v ICD-11 vôbec nenachádzajú. Podľa ICD-11 teda uspokojovanie sexuálnych túžob prezliekaním sa za opačné pohlavie nie je poruchou.

Poruchy sexuálneho zamerania boli nahradené parafilnými poruchami, ktoré sú kategorizované ako duševné poruchy, poruchy správania a neurovývinové poruchy. Aj tu došlo k zásadnému predefinovaniu.

O parafilnú poruchu ide len v tom prípade, ak daná osoba v súlade so svojimi sexuálnymi preferenciami aj konala bez súhlasu sexuálneho objektu (resp. je tento objekt neschopný dať súhlas pre svoj vek alebo stav), alebo je daná osoba týmito preferenciami značne znepokojená (markedly distressed).

Pre úplnosť treba dodať, že o parafilnú poruchu môže ísť aj vtedy, ak je sexuálna aktivita vykonávaná so súhlasom sexuálneho objektu (a ten je spôsobilý súhlas dať) a zároveň hrozí veľké riziko smrti alebo poškodenia zdravia v súvislosti so sexuálnou aktivitou (napr. asfyxofília – škrtenie s cieľom vyvolania sexuálneho vzrušenia).

Inak povedané, ak má dospelý človek fantázie, túžby a nutkania sexuálneho charakteru smerom k deťom, podľa ICD-11 ešte nejde o poruchu pedofílie.

O pedofilnú poruchu by šlo až vtedy, keby podľa týchto nutkaní aj konal (nie je uvedené, či je za takéto konanie považovaná len sexuálna aktivita s dieťaťom alebo aj autoerotické správanie, z kontextu popisu parafilných porúch sa však zdá, že len to prvé), prípadne vtedy, ak by mu tieto fantázie či nutkania spôsobovali znepokojenie.

Podľa ICD-11 teda dospelý človek sexuálne túžiaci po dieťati, ktorý však túto túžbu považuje za zvrhlú a vyčíta si ju, chorý je, avšak človek, ktorý s touto túžbou stotožnený je a považuje ju za správnu (no zdržuje sa konania podľa nej), chorý nie je.

To isté platí v prípade nekrofílie a zoofílie. Ak človek má tieto túžby, no nekoná podľa nich a nie je nimi značne znepokojený, nejde o poruchy. Sadomasochizmus bol taktiež predefinovaný vo vyššie uvedenom duchu. Sexuálny sadizmus ani masochizmus teda podľa ICD-11 nie sú poruchami, pokiaľ s takýmito praktikami dotknuté osoby súhlasia (a zároveň pri nich nehrozí veľké riziko poškodenia zdravia).

Takéto predefinovanie porúch je absurdné. Podľa tejto logiky by napr. paranoidná schizofrénia nebola poruchou, keby človek mal „len“ bludy a paranoické myšlienky, ale nekonal by podľa nich. Alebo obsesívno-kompulzívny človek, ktorý by mal nutkanie excesívne si umývať ruky, ale vždy by mu dokázal odolať, by nemal psychickú poruchu. ICD-11 však nie je konzistentná – pri týchto dvoch poruchách neaplikuje takú logiku, ako pri parafíliách.

Z ICD-11 taktiež úplne vypadli fetišizmus a už spomínaný fetišistický transvestitizmus.

Zhodnotenie

Vyššie uvedené vypustenia či predefinovania porúch z Medzinárodnej klasifikácie chorôb sú značne kontroverzné. Svetová zdravotnícka organizácia je totiž významnou odbornou autoritou, ktorá navyše predstavuje aj istý spoločensko-politický konsenzus opierajúci sa o legitimitu OSN, ktorej členom sú takmer všetky krajiny sveta.

Ukazuje sa tiež, aké ťažké je oddeliť rovinu hodnotovú (resp. ideologickú, filozofickú či politickú) od odbornej. Aj keď je oficiálne WHO odbornou zdravotnou inštitúciou, nemožno ju oddeliť od iných sfér života spoločnosti, napr. morálky či práva.

Ťažko si predstaviť pádny „odborný“ dôvod, prečo pedofilné konanie poruchou je, ale „len“ pedofilné túžby či nutkania, ktoré daný človek považuje za správne, sú „v poriadku“. Alebo prečo v roku 1995 (alebo aj 2020) bolo poruchou už sexuálne zameranie na deti, ale v roku 2022 toto už samo o sebe poruchou nebude.

Rozhodnutia WHO neovplyvňujú spoločnosť len v „odbornej“ rovine, ale majú dopad aj na spoločnosť ako celok, vrátane predstáv o morálke či právne systémy.

Skutočnosť, že WHO už nepovažuje sexuálne preferencie vrátane pedofílie, nekrofílie či zoofílie samé o sebe za poruchu, vytvára priestor pre ich normalizáciu, čoho svedkom sme už boli aj v slovenskom mediálnom priestore (podobné články zo zahraničia napr. tu a tu), a časom potenciálne aj pre ich akceptáciu.

Zároveň je zrejmé, že myšlienky, túžby a nutkania neexistujú len samé o sebe, ale sú úzko previazané s činmi. Ak dospelý človek túži po sexuálnom styku s deťmi, túto svoju túžbu schvaľuje a považuje ju za správnu, ale (zatiaľ) podľa nej ešte nekonal, jednoznačne to nemožno označiť za zdravé. Konanie WHO však možno jednoznačne označiť za škandalózne až spoločensky nebezpečné.

Zdroj obrázku: Hürriyet Daily News

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore