Prinášame vám za zamyslenie text v podobe myšlienkového experimentu či úvahy. Do akej miery popisuje to, čo sa okolo nás deje a aké závery si z neho vyvodíte, už necháme na čitateľa.
Mal som sen. Taký dystopický. Poviem vám o ňom.
Európa sa už dlhé desaťročia nachádza v demografickej kríze. Rodí sa málo detí a starý kontinent naozaj rýchlo starne. V mojom sne sa európske elity podujali tento problém riešiť. Ale naozaj svojsky.
Poprední európski politici, jeden po druhom, začali zrazu vyhlasovať, že Európa stojí nad demografickou priepasťou. Jednotlivé národy starnú a začnú, ak už nezačali, aj vymierať. Táto kríza už trvá príliš dlho a ohrozuje fungovanie európskej spoločnosti, budúcnosť nášho spoločného kontinentu a udržateľnosť nielen dôchodkových systémov, ale aj akej takej normálnej budúcnosti pre ďalšie generácie.
Demografickú krízu nedokázali vyriešiť ani rôzne reformy sociálneho systému, daňové úľavy či kompenzačná imigrácia, keďže prisťahovalci sami starnú a problém riešia len dočasne, pričom s migráciou súvisia zase aj spoločenské problémy pre domovské i cieľové krajiny imigrantov. Preto politici povedali, že musí prísť zmena.
Musíme začať boj proti demografickej kríze, musíme pochopiť našu spoločenskú zodpovednosť a mať deti, inak ohrozujeme pokojnú starobu dnešných ľudí v produktívnom veku a udržateľnú budúcnosť pre dnešné deti.
K tejto novej spoločenskej zodpovednosti sa rýchlo prihlásili nielen politici v každej európskej krajine, ale aj masmédiá, veľké firmy, mnohí vedci a iné spoločenské elity. Veľmi rýchlo sa z témy boja proti demografickej kríze stala téma číslo jedna, ktorá do úzadia zahnala akýkoľvek iný spoločenský problém.
Niektoré firmy sa zbavili bezdetných zamestnancov a personalisti z veľkých korporácií sa vyjadrili, že na počet detí či postoje k natalite budú pri výberových konaniach prihliadať.
Európske vlády zostavili tímy odborníkov, ktorí mali vymyslieť, ako tento boj viesť. Prvým krokom bola masívna osvetová kampaň v masmédiách a na sociálnych sieťach. Poprední demografi a štatistici vysvetľovali, že tí ľudia, ktorí dobrovoľne nemajú deti alebo nemajú aspoň dve či tri deti, sú vlastne čiernymi pasažiermi spoločnosti. V rôznych európskych krajinách pritom nemá deti až štvrtina ľudí v príslušnom veku a pätina mladých deti mať odmieta.
Taký stav však bude znamenať postupný rozklad spoločnosti, ktorá bude starnúť a nebude mať dostatok personálnych kapacít, ktoré by utiahli fungovanie spoločnosti, ako aj zvýšenú starostlivosť o čoraz vyšší podiel obyvateľstva v neproduktívnom veku.
Masmédiá začali postupne každý deň informovať o tom, koľko detí sa narodilo v predchádzajúci deň a o koľko detí je to menej (v dennom priemere), ako by bolo potrebné na dosiahnutie úhrnnej plodnosti na úrovni 2,1, čo znamená zachovanie súčasnej populácie. Pritom nezabudli zdôrazniť, že aj čo najrýchlejšie zlepšenie situácie, sa prejaví až o mnohé roky. Deti dnes počaté sa narodia o deväť mesiacov, ale dospelé budú až za takmer 19 rokov. Preto už nie je čas, ktorý by sme mohli strácať.
Nezávislí overovatelia faktov dôsledne monitorovali diskusie na sociálnych sieťach a vyvracali šíriace sa mýty o tom, že Európe nehrozí vymieranie, či o tom, že demografickú krízu vyrieši kompenzačná migrácia z rozvojových krajín.
Politici tiež začali vo svojej rétorike stupňovať tlak na bezdetných ľudí v produktívnom veku. Nezabudli pritom síce zdôrazniť, že si uvedomujú, že niektorí ľudia deti mať nemôžu a iní sa môžu nachádzať v nepriaznivej situácii na založenie rodiny, ale nakoniec vždy došli k pointe, že tí, čo sú dobrovoľne bezdetní alebo majú len jedno dieťa, sú vlastne sebci a spoločensky nezodpovední.
O nejaký čas v jednej z európskych krajín prišli tamojší špičkoví politici s vyhlásením, že napriek tomu, že sa o boji proti demografickej kríze intenzívne hovorí už viac ako rok, pôrodnosť sa zatiaľ zvýšila len veľmi málo, čo ani zďaleka nestačí. Navrhli preto, že je potrebné prijať opatrenia, ktoré budú dobrovoľne bezdetných a jednodetných ľudí, ktorí sú ešte v reprodukčnom veku, motivovať k tomu, aby sa správali spoločensky zodpovedne a deti mali. Samozrejme, takéto opatrenia budú iba dočasné a keď sa pôrodnosť dostatočne zvýši, tak sa spoločnosť vráti zase do normálu. Touto cestou sa postupne rozhodli ísť aj ostatné európske štáty.
Mnohí nielen bezdetní ľudia považovali takéto opatrenia, i keď ich presný obsah nepoznali, za neprimeraný zásah do ich súkromia, prirovnávali ich k literárnym dielam ako Príbeh služobníčky a hovorili o vynucovanej reprodukcii.
Väčšina ľudí však tento zámer chápala, spoločnosť je predsa naozaj vo vážnej demografickej kríze a budúcnosť ich detí je naozaj ohrozená. Tí, čo deti mali, dobrovoľne bezdetným vyčítali, že zatiaľ čo oni investovali čas a prostriedky do svojich detí, tak bezdetní sa mohli venovať len sebe, o zachovanie spoločnosti sa nepričinili a pritom požadujú rovnaké služby od štátu (spoločnosti), aj keď už nebudú ekonomicky produktívni.
Väčšina spoločnosti tak implicitne či explicitne pochopila to, čo im v médiách vysvetľovali demografi a štatistici. Veď v zásade mali naozaj pravdu. Demografická kríza prinášala pre spoločnosť problémy a tie mali znášať rovnako aj tí, čo deti majú, a aj tí, čo sú dobrovoľne bezdetní alebo majú len jedno dieťa, hoci by mohli mať aj ďalšie.
Ako najvhodnejšie opatrenie sa ukázalo zavedenie tzv. digitálneho reprodukčného pasu pre ženy vo veku od 25 rokov do 45 rokov a mužov vo veku od 30 rokov do 50 rokov. Tento pas obsahoval informáciu o reprodukčnom statuse danej osoby, o tom, či má deti, ich počet a v prípade bezdetných osôb informáciu o tom, či je daná osoba neplodná.
Reprodukčný pas rozdelil ľudí v reprodukčnom veku do troch skupín: ľudí s dvoma a viacerými deťmi (zelený pas), ľudí s jedným dieťaťom (oranžový pas) a dobrovoľne bezdetných (červený pas). Neplodní ľudia mali výnimku a opatrenia sa na nich nevzťahovali, i keď v niektorých krajinách od nich vyžadovali, ak to bolo možné, účasť na liečbe neplodnosti či pravidelné príspevky na rozvoj reprodukčnej medicíny. Ďalšou možnosťou pre nich bolo adoptovať si deti z detského domova.
Ľudia, ktorí mali zelený pas, fungovali vlastne rovnako ako doteraz, i keď v niektorých krajinách sa rozhodlo, že platnosť tohto pasu sa po roku obmedzí, ak dvojdetné páry so ženou vo veku do 40 rokov nebudú mať aj tretie dieťa, prípadne nebudú prispievať na rozvoj reprodukčnej medicíny.
Držtelia oranžového pasu už v bežnom života čelili niektorým obmedzeniam, napríklad museli platiť o niečo vyššie dane, sociálne odvody, ale sa im obmedzil prístup na niektoré kultúrne či športové podujatia. Vo viacerých krajinách sa tiež diskutovalo o obmedzení platnosti oranžových pasov pre tie páry, ktoré do roka nebudú mať aj druhé dieťa, prípadne nebudú prispievať na rozvoj reprodukčnej medicíny. Oranžové pasy však plnili aj motivačnú funkciu pre dobrovoľne bezdetné páry, na ich zisk stačilo už aj gynekologicky potvrdené tehotenstvo.
Najhoršie na tom boli, prirodzene, dobrovoľne bezdetní. Ich červené pasy znamenali, že museli platiť najvyššie dane a sociálne odvody, ale aby sa zachovali dostatočný motivačný efekt, ich sociálny život bol veľmi obmedzený. Prístup mali len do základných kategórií obchodov.
Naplnili sa tak slová prezidenta veľkého európskeho štátu, ktorý hovoril, že chce nahnevať dobrovoľne bezdetných. Postarší komentátor v drobnej európskej krajine zase do jedného z tamojších najčítanejších denníkov napísal, že dobrovoľne bezdetní sú sebecký a spoločensky nezodpovedný dobytok s teľacím IQ a opatrenia proti nim musia byť tak tvrdé, aby kvičali ako svine na bitúnku. Málokto volil tak ostré slová, ale veľká časť nielen jeho novinárskych kolegov s ním v duchu súhlasila.
Spolu so štátnymi opatreniami silnelo aj napätie v spoločnosti. Odporcovia opatrení sa im bránili, organizovali petície, demonštrácie a spisovali rôzne výzvy. Osobnosti kultúry a verejného života však pre nich nemali najmenšie pochopenie a padali aj nadávky ako sebci či antinatalisti.
Záver môjho sna si však, ako to už pri snoch často je, nespomínam. Zdá sa mi, že aj keď sa v niektorých krajinách počas pôrodnosť naozaj začala dvíhať, reprodukčné pasy ostali súčasťou života Európanov naďalej, stali sa tzv. novou normalitou. Ale s istotou neviem. Zobudil som sa. Divný sen, že?
Zdroj obrázky: Financial Times / James Ferguson