Datacentru ruskej firmy Yandex vo Fínsku odmietli všetci lokálni poskytovatelia elektrickej energie dodávať elektrinu. Firma tak zatiaľ funguje na dízlových generátoroch.
Tento prípad výborne slúži aj pre rozvoj debaty ohľadne potreby a charakteru regulácie sociálnych sietí.
Ak zástancovia slobody prejavu tvrdia, že sociálne siete by nemali mať právo svojim používateľom podľa svojvoľných pravidiel a ich jednostrannej aplikácie len tak znemožniť prístup k službe, protiargumentáciou je, že sú to súkromné firmy a toto je ich výsostné právo.
Problémom však je, že sociálne siete, nech to akokoľvek bizarne znie, sú v súčasnosti v istých situáciách pre normálny život veľmi dôležité, alebo presnejšie pre realizáciu svojich základných práv a slobôd.
Ak sa niekto živí tým, že sa stará o komunikáciu na sociálnych sieťach (social media manager alebo rôzne PR pozície), znemožnením prístupu k službe sa mu bráni v realizácii jeho práva na slobodný výber povolania i práva na prácu.
Cez sociálne siete v súčasnosti komunikujú neraz triedne kolektívy v školách, mnohé významné verejné či štátne inštitúcie odovzdávajú prostredníctvom nich zásadné informácie.
Spomenuté príklady pri diskriminačnom vylúčení zo sociálnych sietí sťažuje vylúčeným realizáciu práva na vzdelávanie či práva na informácie.
Profily sociálnych sietí môžu slúžiť zamestnávateľom aj pre získavanie nových zamestnancov (najmä LinkedIn) či na urobenie si lepšieho obrazu o uchádzačovi o zamestnanie.
Znemožnený prístup k sociálnym sieťam tak výrazne obmedzuje už spomenuté právo na prácu.
Moja protiargumentácia voči svojvoľnosti sociálnych sietí znie, že keby taký prístup mohli uplatňovať monopoly či oligopoly v iných oblastiach, ľahko by sme skončili vo vážnej tyranii.
Predstavme si, že tých zopár poisťovní, ktoré poskytujú povinné zmluvné poistenie, by si povedalo, že ho niekomu neposkytnú, lebo sa im nepáčia názory daného klienta. Dotyčný by tak prakticky nemohol používať auto.
Ak by si zopár dodávateľov internetového či telekomunikačného pripojenia povedalo, že nejakí klienti sa im nepáčia, tak by zrazu nemohli telefonovať či využívať internet.
No a prečo by podobný prístup nemohli uplatniť dodávatelia elektrickej energie? Celá rodina sa zrazu v rámci domácnosti ocitne pri sviečkach?
Ak podobný prístup uplatnia školy či škôlky v blízkom okolí, rodina začne kočovať na koňoch, aby flexibilne mohla hľadať školu pre svoje deti a prácu?
No a ak podobný prístup by uplatnili teplárenské alebo vodárenské spoločnosti či okolité predajne potravín, tak rodina sa ocitá v existenčných problémoch.
Ak si vravíte, ale to je niečo iné, tak práve odpojenie ruskej firmy od elektrickej energie vo Fínsku nám ukazuje dosť zreteľne, kam tento vývoj dokáže smerovať.
Portál Živé k prípadu uvádzajú:
„Hoci zverejnený nebol žiaden oficiálny komentár ani odôvodnenie od distribučných spoločností, podľa špekulácii k situácii prispelo údajné započatie vyšetrovania fínskou vládou. Na ruský Yandex sa vraj zamerali pre možné šírenie falošných správ. Vláda je s vyjadreniami na túto tému opatrná a vyšetrovanie oficiálne nepotvrdila, zodpovedný minister sa však nechal počuť, že Yandex ‚podrobne sledujú‘.“
Nech by robil Yandex vo Fínsku čokoľvek, Fínsko má vyšetrovateľov i súdy, aby o tom, či robí Yandex niečo protizákonné, rozhodli. Až do konečného verdiktu však musí platiť prezumpcia neviny.
Svojvoľný a maximálne netransparentný súd i vykonanie trestu rozhodne neprináleží poskytovateľovi elektrickej energie, ale nezávislým súdom, pred ktorými existuje aj riadna možnosť obhajoby a odvolania.
Takéto totalitarizačné správanie zo strany firiem, pričom je jedno či ide o sociálne siete, poskytovateľov elektrickej energie alebo lokálny obchod, by malo mať aj jasný presah do oblasti trestného práva.
V opačnom prípade nám hrozí, že sa budeme iba s trpkosťou pozerať, ako nám rastie totalita pred očami a nebudeme schopní s tým urobiť už vôbec nič.
Zdroj obrázka: yit.fi