Prezidentka Zuzana Čaputová 8. mája tohto roku vyznamenala 25 osobností rôznymi štátnymi vyznamenaniami. Medzi nimi aj Alberta Púčika, Antona Tunegu a Eduard Tesára radom Ľudovíta Štúra I. triedy in memoriam. Práve vyznamenanie ich troch vzbudilo určité kontroverzie, ktoré vyústili v to, že prezidentka uviedla, že v procese ich vyznamenania došlo ku chybe.
Traja posmrtne ocenení mladí muži boli v roku 1951 popravení za protikomunistickú činnosť a bývajú tak vnímaní ako obete komunistického režimu u nás. Kritika sa však vzniesla za ich vzťah k režimu Slovenskej republiky (1939 – 1945), najmä pre ich aktivity súvisiace s ich členstvom v režimistickej Hlinkovej mládeži.
Ich vyznamenanie ostro kritizovali okrem iných aj politici či expolitici. Podľa predsedu Smeru Roberta Fica išlo o vyznamenanie nacistov. Podľa expolitika z ľavicovej SDĽ a diplomata Petra Weissa išlo o vyznamenanie ľudí, ktorí udávali účastníkov a podporovateľov Slovenského národného povstania, pre toto svoje tvrdenie však neuviedol žiadne dôkazy.
K téme dostali v hlavnoprúdových médiách široký priestor viacerí historici, ktorí sa však predtým problematikou Bielej légie zväčša odborne bližšie nezaoberali a mali k trom oceneným skôr negatívny postoj.
Mediálne sa však vyjadril aj historik profesor Robert Letz, ktorý o kauze popravených a teraz posmrtne ocenených členov Bielej légie v minulosti publikoval aj samostatnú monografiu (Odkaz živým, 2008).
Vzhľadom na jeho odbornú kompetenciu a dôkladnú znalosť problematiky vyberáme z jeho pondelkového článku k tejto téme (zaujímavé je aj spoločné vyhlásenie historikov Letza, Kinčoka a Jašek v Denníku Štandard):
„Niektorí publicisti a historici reagovali tým, že v médiách spochybnili vhodnosť ocenenia s poukazom na údajné angažovanie trojice popravených na strane režimu Slovenského štátu z rokov 1939 – 1945. Objavilo sa všeobecné konštatovanie, že pôsobili v štruktúrach ľudáckeho režimu. Každé zovšeobecnenie však vedie k zjednodušeniu. V tomto prípade je zavádzajúce.
Faktom je, že Púčik, Tunega a Tesár nezastávali žiadne dôležité posty v štruktúrach režimu. Táto argumentácia veľmi pripomína argumentáciu používanú v komunistickom režime, kde sa pri politických procesoch šablónovito vyzdvihovalo členstvo osôb v organizáciách Slovenského štátu a poukazovalo sa na ich spojitosť s angažovaním proti ľudovodemokratickému či socialistickému štátu a jeho zriadeniu.
Pritom by bolo zaujímavé sledovať, koľko osôb po novembri 1989, predtým činných vo vrcholových štruktúrach komunistického režimu, zastávalo vysoké posty v demokratickom Československu a neskôr Slovenskej republike, prípadne koľko z nich bolo ocenených prezidentmi. Iste boli medzi nimi aj zväzáci a pionieri, angažovaní straníci...“
„Z trojice Púčik, Tunega a Tesár sa v zoznamoch hlások nachádza meno A. Púčika. Samotné zaradenie jeho mena medzi hlásky však ešte nemusí znamenať, že niekoho udával alebo že posielal správy, ktoré poškodzovali povstalcov. Nemáme k dispozícii dokument alebo hodnoverné svedectvo, ktoré by to dokazovalo. Preto je neférové a tendenčné hodnotiť ho automaticky ako konfidenta a udavača.
Keby takýto kompromitujúci dokument existoval, určite by ho využila štátna bezpečnosť pri vyšetrovaní Púčika a príprave procesu s ním.“
„Angažovanie v rámci štruktúr HM v rokoch 1944 a 1945 je skutočnosťou u Púčika a Tunegu. Nešlo o vyššie štruktúry režimu alebo o riadiace funkcie v jeho rámci. Podľa dnešného stavu poznania konanie Púčika a Tunegu nebolo nadmerne výrazné a nespôsobilo povstalcom evidentné škody. Navyše netreba strácať zo zreteľa, že jadro činnosti Púčika, Tunegu a Tesára tkvie v ich boji proti komunistickej totalite.
Púčik, Tunega ani Tesár nemajú súvislosť s aktivitami slovenského exilového politika Ferdinanda Ďurčanského, bývalého ministra vnútra a zahraničných vecí Slovenského štátu. Vytváranie takýchto konštrukcií a spojení je umelé a účelové. Faktom je, že od Ďurčanského aktivít sa dištancovali Jozef Mikula aj Jozef Vicen, rozhodujúci slovenskí exiloví činitelia, ktorí riadili Púčika a Tunegu.“
„Tvrdenie, že Púčik, Tunega a Tesár sa usilovali o obnovenie nedemokratického režimu Slovenského štátu, je nepravdivé. Reštaurácia takéhoto režimu ani nebola reálna. Prítomný tu bol len istý sentiment k Slovenskému štátu, respektíve k osobe Jozefa Tisa. Púčik, Tunega a Tesár sa, naopak, usilovali o demokratický systém na Slovensku. Svedčia o tom aj archívne dokumenty.“
„Spochybňovanie obetí komunistickej totality pod rôznymi zámienkami je nebezpečným fenoménom súčasnosti. Ohrozuje demokraciu a oživuje a rehabilituje komunistickú interpretáciu dejín, ktorá jasne rozdeľovala spoločnosť a vždy poznala svojich priateľov a nepriateľov.“
Zdroj obrázku: archív denníka Postoj