Zdá sa mi, že máloktorá udalosť natoľko presýtená informáciami ostáva vo svojich príčinách tak vážne nepochopená alebo obchádzaná, ako ruská agresia voči Ukrajine.
Na jednej strane počúvame ničím relevantným nepodložené alarmistické reči typu, že po Ukrajine sme pre Rusko ďalší na rade, ako zvykne opakovať napr. aj premiér Heger.
Na druhej strane tu máme názorový prúd, že Rusi oslobodzujú od ukrajinského útlaku časti Ukrajiny, kde má ruská menšina výraznejšie zastúpenie a dobytím Donbasu by teda mohla vojna skončiť.
Mimo týchto extrémov je pomerne rozšírený naratív, ktorý je dôsledkom západnej propagandy vykresľujúcej ruskú armádu ako babrákov a Ukrajincov ako nadaných vojenských hrdinov.
Daný rozšírený naratív vychádza z toho, že Rusi urobili útokom na Ukrajinu obrovskú chybu a zahryzli sa do priveľkého sústa. Putin (medzičasom možno mŕtvy a nahradený dvojníkom) si to už uvedomil a aby mohol doma prezentovať aspoň nejaké víťazstvo, za cenu obrovských strát, obetí a dlhodobých negatívnych dôsledkov mu musia priniesť ruskí generáli na podnose aspoň celý Donbas.
Rusi od začiatku tejto agresie komunikujú svoje ciele veľmi neurčito, resp. šalamúnsky výrazmi ako demilitarizácia a denacifikácia. Má to zrejme minimálne dva dôvody:
- Rusi, prirodzene, nevedia predvídať, čo ani za aký čas sa im na Ukrajine podarí dosiahnuť. Dodatočnou špecifikáciou svojich cieľov po ukončení tejto „špeciálnej vojenskej operácie“ môžu hovoriť o splnení cieľov na 100 % a úplnom víťazstve.
- Pre protistranu sú ich ciele a tým aj budúce kroky ťažšie čitateľné. Tiež s tým vedia účelovo Rusi narábať v rámci mierových rokovaní.
V apríli sme publikovali článok, ktorý priblížil podstatu trvalých ruských záujmov a konflikt na Ukrajine zasadili do tohto kontextu.
Z nich vyplýva, že postavenie etnických Rusov na Donbase je pre Rusko v rámci ukrajinskej otázky skôr sekundárnym problémom.
V prvom rade skúsim vyvrátiť naivné predpoklady o tom, že by sa Rusi v rámci mierových rokovaní s Ukrajinou mohli uspokojiť so silným autonómnym postavením Donbasu či iných častí a z dobytých oblastí sa stiahnuť. To je extrémne nepravdepodobné.
Rusi si vojnou na Ukrajine urobili z ukrajinského národa tak vážneho nepriateľa, že pre etnického Rusa nie je minimálne na desiatky rokov priestor na dôstojný život pod ukrajinskou správou a v ukrajinskej spoločnosti.
Rusko by už dnes mohlo považovať zotrvanie etnických Rusov pod ukrajinskou správou prakticky za existenčný problém a možno očakávať, že o dobytých územiach už dnes Rusi budú ťažko viesť nejaké diskusie, či by mali zostať Ukrajine.
Tým skôr, že už pred inváziou uznali Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku za nezávislé štáty.
Separatizmus týchto území môže byť vysoko problémový aj vzhľadom na to, že etnickí Rusi v týchto oblastiach minimálne do začiatku vojny nemuseli tvoriť značnú väčšinu.
V našom popise trvalých ruských záujmov sme dospeli k tomu, že motivácia ruského útoku na Ukrajinu mala primárne vojensko-bezpečnostnú povahu. Spočívala minimálne v týchto šiestich veciach, ktoré predstavitelia Ruska vnímali na strane Ukrajiny:
- snaha stať sa členom NATO, resp. reálne vojenské inštalácie USA či krajín NATO na území Ukrajiny (americkí vojaci už modernizovali aj stavali na území Ukrajiny vojenské základne pre ukrajinskú armádu a finančne jej pomáhali, pomáhala aj Veľká Británia, konali sa aj vojenské cvičenia),
- intenzívne zbrojenie,
- potenciálna vôľa získať jadrové zbrane,
- značná časť protirusky ladeného obyvateľstva,
- perspektíva kontinuity viac alebo menej protirusky orientovaných vlád,
- cieľ získať späť Krym a Donbas
Ak sa pozrieme na to, či Rusi tieto problémy vyriešili, odpoveď je skôr, že daný stav doterajším počínaním skôr zhoršili.
Ukrajina možno už nebude ašpirovať na členstvo v NATO, resp. v NATO nebude vôľa na prijatie Ukrajiny. Z Ukrajincov sa však kvôli súčasnému počínaniu Ruska stali oveľa väčší nepriatelia.
Také nastavenie budú odzrkadľovať aj následné vlády, ktoré by na Ukrajine vzišli zo slobodných a demokratických volieb.
Dá sa predpokladať, že vôľa militarizovať sa (za pomoci Západu) či snaha získať jadrové zbrane a cieľ získať späť Krym a Donbas sa v nemalej miere u Ukrajincov ešte posilnili. Rusko si z nie spriateleného národa urobili touto vojnou pomerne fanatického nepriateľa.
Rusi doterajším pôsobením jeden svoj menší problém ako tak vyriešili (dostať spod ukrajinskej správy značnú časť ruskej menšiny), druhý problém, ktorý súvisí podľa mňa s primárnou príčinou vojny, však zhoršili.
Ak by dobytím Donbasu Rusi svoju agresiu ukončili, odtrhnutie zhruba pätiny Ukrajiny by navonok mohli prezentovať ako víťazstvo, ale zvyšok Ukrajiny by z ich pohľadu vyrobil pre Rusko vážny bezpečnostný problém do budúcnosti.
Naproti predpokladom mnohých, ruská armáda nie je na Ukrajine na konci so silami a, naopak, podľa všetkého majú dnes Rusi v rukách veľmi silné tromfy:
- Vojensky sa Rusom už dlhšie darí. Nejde pritom o náhodu, ale o výsledok rovnice zohľadňujúc všestranný potenciál bojujúcich strán.
- Ekonomicky sa Rusko nezosypalo a nič relevantné nenasvedčuje tomu, že by sa tak v najbližších rokoch malo udiať.
- Ruské vedenie má za sebou podporu verejnosti, a zároveň nebadať, že by čelilo relevantným vnútorným tlakom na nejakú zmenu.
- Západ stráca dych nielen na poli absurdnej propagandy zo strany svojich tajných služieb, ale hlavne v reálnych krokoch a opatreniach proti Rusku.
- Od vôle Ruska bude zrejme závisieť, či vznikne vážna potravinová a pre EÚ vážna imigračná kríza.
Čo je podstatné, Rusi svojím súčasným vedením vojny na Ukrajine v podstate zintegrovali túto udalosť do bežného života štátu a spoločnosti. A takto postupovať, krok po kroku a s minimom vlastných ľudských strát, by dokázali zrejme aj roky.
Naopak, udržať Ukrajinu nad vodou pred hospodárskym a vojenským kolapsom bude pre Západ stále náročnejšie.
Na udržanie zvyškov Donbasu by Ukrajinci potrebovali zázrak. Očakáva sa preto v najbližších týždňoch uzavretie tejto etapy a jeho úplné zabratie ruskými vojenskými silami.
Mnohí Ukrajinci aj veľká časť verejnosti Západu očakáva, resp. dúfa, že Rusko tým svoju „špeciálnu vojenskú operáciu“ ukončí.
Lenže to nedáva z pohľadu ruských trvalých záujmov zmysel. Rusi stále deklarujú ako cieľ demilitarizáciu Ukrajiny. A to dosiahnu iba tým, že Ukrajine vnútia svoju vôľu podobným spôsobom, ako keď víťazné mocnosti diktovali porazenému nacistickému Nemecku, čím, samozrejme, nevytváram analógiu medzi charakterom súčasnej Ukrajiny a nacistickým Nemeckom.
Ak by Rusi svoju agresiu Donbasom ukončili, boli by za tým skôr rokovania so Západom. Ak by sa napríklad dohodlo, že Západ dá od Ukrajiny minimálne vojensky ruky preč a Rusi by sa spoliehali na to, že súčasná vojna bude pre Západ dostatočným poučením v tom, kde sú hranice ruskej sféry vplyvu.
Lenže skôr je zjavné, že aj predstavitelia Západu rátajú s pokračovaním ruského valca, keďže viaceré štáty (napr. USA, Veľká Británia, Švédsko, Poľsko, Česko či Nemecko) ohlásili plánované dodávky významnejšej vojenskej techniky Ukrajine. Generálny tajomník NATO Stoltenberg hovorí priamo o očakávaní dlhej opotrebovávacej vojny.
Z hľadiska ruských cieľov je pravdepodobnejší scenár, že Rusi budú v invázii pokračovať, pričom už v oveľa explicitnejšej podobe sformulujú svoje požiadavky voči Ukrajine na jej demilitarizáciu a neutralitu.
Snaha o opätovný útok na Kyjev je nepravdepodobná. Z vojenského ani pragmatického hľadiska to nedáva zmysel.
Rusko pri súčasnom počte nasadených vojakov má obmedzené možnosti na rozsiahle útočenie. A malo by aj vážny problém s udržaním poriadku na stále väčšom území napr. aj kvôli partizánskemu spôsobu boja.
Zmena režimu vojenskej operácie na reálnu vojnu by Rusku umožnila mobilizovať milióny vojakov, ale to by vzhľadom na chabý výcvik spôsobilo príšerné straty a bolo by to politicky pre Putina dosť ťažké sústo. To je vysoko nepravdepodobné.
Rusi sa skôr budú spoliehať na to, že pri súčasnom vedení vojny „kúsok po kúsku“ v obmedzenom nasadení to v ďalších týždňoch až mesiacoch prestane mať relatívne lineárny priebeh a Ukrajina sa v nejakom momente poddá.
Samozrejme, ukáže sa, aký dopad na vývoj vojny bude mať nasadenie ohlásených dodávok zbraní zo strany členských štátov NATO. Dá sa tiež predpokladať, že motivácia ruských vojakov bude pri pokračovaní invázie nad rámec Donbasu o niečo nižšia a, naopak, tých ukrajinských o niečo vyššia.
Ak sa po Donbase rozhodne Rusko pokračovať v protiukrajinskom ťažení, za pravdepodobné mi príde ako prvé snaha dobývať časti okolo Čierneho mora, aby Ukrajinu úplne odstrihli od prístupu k moru.
V prípade, že Rusi budú pokračovať vo svojom ťažení a budú hoci aj pomaly napredovať, potom už aj samotný Západ bude mať záujem na tom, aby sa Ukrajina podvolila ruským požiadavkám a časom ju zrejme začne do takejto kapitulácie priamo alebo nepriamo tlačiť.
Lebo od ukrajinskej húževnatosti a pokračovania ruského relatívne pomalého valca bude závisieť, ako blízko sa k Západu priblížia ruské hranice a aké malé nárazníkové pásmo v podobe Ukrajiny medzi Ruskom a Západom zostane.
Ak sa nič mimoriadne neudeje, v najbližších týždňoch Rusi dobyjú Donbas a potom sa ukáže, či táto vojna končí, resp. prejde do stavu zamrznutia, alebo budú Rusi v agresii pokračovať.
Z pohľadu trvalých ruských záujmov a so zohľadnením súčasného postavenia priamych a nepriamych aktérov tejto vojny, ak by Rusi po obsadení Donbasu pokračovali v dobývaní Ukrajiny, prekvapený rozhodne nebudem. Mierne prekvapený by som bol, keby sa to neudialo.
Zdroj obrázka: rferl.org