Premiér Heger predstavil opatrenia pre domácnosti na boj s energetickou krízou. Pripomenul, že pri kríze spred vyše 10 rokov Ficova vláda zaviedla šrotovné, na ktoré sa minulo zhruba 60 miliónov €. Hegerom predstavené opatrenia majú vyjsť na 6 miliárd eur.
Inými slovami, Heger sa pochválil, že jeho vláda je v ekonomicky kontroverzných dotačno-kompenzačných schémach 100-krát rozšafnejšia ako I. Ficova vláda.
Tých 6 miliárd „od vlády“ si predsa ako domácnosti zaplatíme alebo to pôjde na úkor nášho štátneho dlhu. Nič z toho nie je dobrá správa ani dobré opatrenie. Dôvody dobre zhrnul Ronald Ižip.
Podľa vládnych odhadov by bez týchto kompenzácií mala cena elektriny narásť o 380 %, cena plynu o 225 % a cena tepla o 80 %.
Za súčasné zdražovanie môže najmä monetárna politika EÚ
Pripomeňme, že súčasná vysoká inflácia a s ňou súvisiace vysoké ceny produktov sú predovšetkým dôsledkom toho, že v čase pandémie v snahe predísť vypuknutiu vážnej krízy Európska centrálna banka dala do obehu navyše veľký objem peňazí.
Ekonóm Juraj Karpiš upozorňoval už pred rokom, že v obehu bolo o 30 % eur viac ako pred vypuknutím pandémie. To je umelo vyvolané znehodnotenie peňazí, v dôsledku ktorého nastáva nárast cien.
Ak je jedným z argumentov pre prijatie eura to, aby sa členské štáty zriekli svojej monetárnej politiky, lebo majú tendenciu byť populisticky krátkozraké a nezodpovedné, vidíme, že na úrovni EÚ to môže predstavovať iba centrálne riadenú katastrofu zasahujúcu oveľa väčšiu časť sveta.
Pridáva sa energetická kríza
Aby toho nebolo málo, Európska únia sa postarala aj o postupne sa rozbiehajúcu ekonomickú krízu v dôsledku silného nárastu cien energií. Toto začneme vo väčšej miere pociťovať budúci rok. Môžu za to najmä prijímané protiruské sankcie, ktoré spôsobili výrazné zdražovanie cien energií.
Ale nielen. Ďalším faktorom sú príliš ambiciózne zelené politiky. V prípade Nemecka (ekonomického ťažného koňa EÚ) narazili ako kosa na kameň. Odstavovanie jadrových (emisne priaznivých) elektrárni v kombinácii so snahou zvýšiť podiel elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov sa stal v kombinácii s protiruskými sankciami aj pre Nemecko nereálne sústo.
Je veľa indícií, že Európska únia sa rúti do veľkej katastrofy
Väčšina členských štátov má silný sociálny štát, čo znamená pomerne veľkorysé práva zamestnancov spolu s relatívne štedrými sociálnymi benefitmi v porovnaní napr. s USA či ázijskými štátmi.
To, že mohla byť EÚ napriek týmto zvýšeným nákladom so svojimi produktmi konkurencieschopná na svetovej úrovni, sa okrem ako takej technologickej vyspelosti starala najmä skutočnosť, že pre EÚ boli dostupné pomerne lacné energie z Ruska ako najväčšieho dodávateľa, čím boli nútení aj ďalší dodávatelia sa držať s cenami pri zemi.
Po ruskej invázii na Ukrajinu vo februári tohto roku sa o túto kľúčovú výhodu EÚ začala sama pripravovať.
V dôsledku toho sa začína výrazne predražovať priemyselná výroba, čím môže klesnúť aj dopyt po nej. Ten bude klesať aj následkom celkového prepadu reálneho príjmu Európanov.
Napr. nemecký index cien výrobcov (PPI – producer price index) v období od septembra 2021 do septembra 2022 narástol o 46 %.
Už bez toho začalo dochádzať k tomu, že v Číne sa začal výrazne meniť podiel predaných áut v prospech domácej výroby a zároveň Čína začína vo väčšej miere vyvážať vlastnú výrobu do EÚ.
Časopis Trend uvádza, že do roku 2000 mala nemecká automobilová skupina Volkswagen viac ako 50-percentný podiel na čínskom trhu, pričom v prvej polovici 2022 trhový podiel VW klesol na 15,5 %.
Ak by tieto trendy podporené krízou kvôli nárastu cien energií pokračovali, európske automobilky sa môžu dostať do vážnych problémov a výrazne tak oslabiť aj ekonomiku EÚ.
Automobilový priemysel EÚ tvorí totiž vyše 6 % celkovej zamestnanosti v EÚ (na Slovensku je to okolo 13 %) a vyše 7 % HDP EÚ.
Veľmi nepriaznivý vývoj je aj pri nehnuteľnostiach a hypotékach. Zatiaľ čo v posledných rokoch prudko zdražoval stavebný materiál, a tak aj ceny nehnuteľností, nárast hypotekárnych úrokov a s tým súvisiaci výrazný nárast mesačnej splátky dáva ľuďom facku z druhej strany.
Bývanie sa stáva oveľa ťažšie dostupným. A zároveň tí, čo si nestihli predĺžiť fixáciu hypotéky včas, sa po náraste hypotekárnych úrokov môžu dostať na výšky mesačných splátok, ktoré nebudú vládať splácať.
Ohlušujúce ticho: všetci sú zrazu too big to fail?
Na tejto kríze je však impozantné to ohlušujúce ticho. Pri kríze v roku 2009 boli ľudia aj firmy ako tak vydesení, kvôli čomu menili svoje správanie a pomáhali tak krízu zhoršovať. Štát vtedy inicioval napr. infantilnú kampaň „Bojovníci proti kríze“ (ukážka napr. tu a tu), v ktorej nabádal ľudí, aby neznižovali svoje bežné spotrebné správanie.
Už koncom minulého roka, keď bolo jasné, že hypotekárne úroky pôjdu výrazne hore, som bol veľmi prekvapený, keď banky, ktoré majú dosť spoľahlivých ekonomických prognostikov, veselo poskytovali 1-percentný úrok s 10-ročnou fixáciou. Dnes pri 10-ročnej fixácii ponúka väčšina bánk vyše 4-percentný úrok a očakáva sa ďalší rast.
Vnímal som aj, že keď začala pandémia, veľa firiem sa zľaklo a začalo veľa vecí, najmä výdavkov, prehodnocovať. Potom nastúpili rôzne kompenzačno-dotačné schémy a mnohé firmy sa upokojili.
Dnes žiadne také vyplašenie nebadať. Akoby nastala tichá dohoda, že sa všetci od malých podnikateľov až po najväčšie korporácie budú správať, akoby sa nič nedialo. A keď to začne padať, štát predsa niečo vymyslí, ako za posledných 15 rokov vždy vymyslel, lebo nenechá padnúť úplne všetkých.
Myslím, že takéto celospoločenské ignorovanie situácie predstavuje historický precedens. A tým môže ísť aj o historicky bezprecedentné dôsledky.
Nič z toho by sa nestalo, keby vlády nerobili nič
Druhá impozantná vec na celej tejto multikríze je, že vlády štátov EÚ k tomu v rozhodujúcej miere prispeli iniciatívne úplne samé. Dnes je jasné, že bez lockdownov a drakonických opatrení by na konci dňa boli veľmi podobné počty nadmerných úmrtí, ak nie nižšie, akurát že by pri tom tak vážne neutrpela ekonomika a spoločnosť ako taká.
Dnes už je jasné, že premotivované sankcie vojnu na Ukrajine neukončili, ale zato vyvolajú ekonomickú krízu v EÚ v dôsledku dramatického rastu cien energií.
Inými slovami, keby vlády v týchto dvoch témach nekonali tak, ako konali, nečelili by sme dnes takýmto problémom. Keby skrátka uplatňovali vo väčšej miere jednoduchý politický princíp rozumného vládnutia: v pochybnostiach bez zmien a zasahovania.
Samozrejme, to by museli začať pochybnostiam načúvať a nie ich ostrakizovať či označovať a priori za dezinformácie.
Aby sme sa ale nepovyšovali. Nič sme neurobili ani my – bežní ľudia. Mali sme ich v tom totižto dávno zastaviť. Máme predsa demokraciu a slobodu prejavu, všakže?
Zdroj obrázka: screenshot reportáže TV Markíza