18. novembra 2022 zorganizovala nadácia Pro Patria k 30. výročiu vzniku Slovenskej republiky konferenciu „Národno-štátne záujmy Slovenskej republiky“. Na akcii vystúpili rôzni rečníci vrátane nášho redaktora Dalibora Juráška. Prinášame jeho príspevok v písomnej podobe. (Redakcia Hrot.info)
Dnes sa veľa hovorí o politike, vplyve Európskej únie, korporácií či mimovládnych organizácií. To je správne. Sú to veci, o ktorých hovoriť treba. Politika formuje svet. Vo svojom príspevku chcem však zájsť ešte o úroveň hlbšie a spýtať sa: čo formuje politiku?
Je to do veľkej miery kultúra, kultúra jednotlivca, aj kultúra národa. To, čo ľudia v sebe majú, akí sú a aké hodnoty žijú, sa v konečnom dôsledku premietne aj do politiky. Nie je to jediný faktor, ale je silný a dlhodobo ten najdôležitejší. Štúrovci tomu veľmi dobre rozumeli, preto pracovali na pozdvihnutí ľudu. Vzdelávali ho, oslobodzovali od alkoholu a od dlžôb, učili ho dobrým metódam hospodárenia. Rozvoj politiky bez rozvoja kultúry je v dlhodobom horizonte nemožný.
Akú kultúru dnes potrebuje národ, aby mohol prežiť a rozvíjať sa? Je toho mnoho, pre obmedzenosť priestoru sa budem sústrediť len na jednu vec. Ide o schopnosť čeliť pravde, hlavne nepríjemnej pravde. Lebo len národ, ktorý žije v pravde, môže prežiť. Chcem byť konštruktívne kritický, aj voči sebe, aj smerom do vlastných radov s cieľom pozitívnej zmeny. Čo konkrétne tým myslím? Uvediem zopár príkladov.
Pred pár rokmi uvádzali v Slovenskom národnom divadle predstavenie „Rodáci“. Bolo o Slovákoch. Vyobrazuje nás ako krátkozraký, provinciálny národ hašteriaci sa o maličkostiach, v ktorom je veľa alkoholikov, povaľačov a predsudkov voči menšinám. Snáď jedinými pozitívnymi postavami bol pár homosexuálov, ktorý nakoniec pre predsudky odchádza žiť do zahraničia. Absurdné. Mnohí národovci boli vtedy pohoršení. Právom. Keby podobnú hru natočili o Rómoch alebo Židoch, bol by to obrovský problém. Voči Slovákom je to ale povolené.
Na druhej strane, pozrime sa na to objektívne. Nie je to do veľkej miery tak? Nezobrazila tá hra neduhy veľkej časti Slovákov a to aj z radov národovcov? (Samozrejme, podobné neduhy majú aj iné národy, aj iné názorové skupiny.) Veď úlohou umenia má byť kriticky reflektovať spoločnosť, nastavovať zrkadlo našim nerestiam cez grotesku a humor, ako to robili Rodáci. Nemali by sme reagovať urazene, ale povedať, áno, veľa z toho platí, ale nielen pre Slovákov, ale aj pre iné národy. Kritizovať je v poriadku, ale SND by malo tvoriť aj pozitívne predstavenia o Slovákoch. Človek a národ so silnou kultúrou nereaguje na kritiku urazene, ale suverénne.
Nedávno Denník N zase vydal magazín „Mýty o Maďaroch a Slovákoch“, kde sa píše o tom, čo sme si v dejinách údajne prikrášlili alebo prispôsobili. Boli tam mýty ako „Slováci boli tisíc rokov utláčaní“, „Kossuth a Petőfi boli Slováci.“, „Slovenský národ je starší a rozvinutejší ako maďarský.“ alebo „Južné Slovensko patrilo vždy Slovákom.“. Opäť boli niektorí národovci pohoršení. A opäť právom. Denník N píše o Slovákoch veľa kritiky, no takmer nič dobrého. Za mňa však bol tento magazín veľmi zaujímavé čítanie. Nehovorím, že so všetkým súhlasím, ale títo liberáli nám vlastne robia službu. Ukazujú nám diery v našich teóriách. A tým nám umožňujú ich zaplátať a priblížiť sa k pravde.
Aby bolo jasné, vážim si slovenské dejiny, veľmi si cením naše osobnosti. Myslím si, že objektívny výklad dejín je proslovenský. A už vôbec nehovorím, že máme hodiť flintu do žita a nechať na seba kydať.
Hovorím o postoji, ktorý treba zaujať. Múdry človek sa kritike nebráni. Počúva kritiku a vie sa z nej poučiť. Nebojí sa spochybňovať (aj sám svoje názory), klásť si nepríjemné otázky a hľadať na ne odpovede, nemá strach pred argumentmi druhých. Vie sa pozrieť sa na veci z oboch strán. Postaviť si národnú hrdosť bez mýtov.
Pod mýtmi tu nerozumiem starodávne príbehy a povesti o hrdinoch. Tie sú veľmi dôležité, ale sme si vedomí toho, že ide o symbolické vyobrazenia. Pod mýtmi v tomto príspevku myslím romantizované alebo prikrášlené predstavy o minulosti, ktoré sú prezentované ako skutočnosť, hoci nie sú v súlade s objektívnym poznaním. Môže ísť o skreslenia faktografické, ale aj účelové a neobjektívne interpretácie.
Zrelý a dospelý národ nepotrebuje mýty, mal by však nasledovať ideály. Ideál je cieľ, ku ktorému sa chceme blížiť a ku ktorým sa rôzne historické epochy či osobnosti viac alebo menej blížili. Každý človek aj štát je však nedokonalým obrazom ideálu. Mýtom je aj predstava, že nejaká epocha či osobnosť prezentovala ideál prakticky dokonale.
V histórii však máme množstvo dobrých vzorov, ktoré si nemusíme mýtizovať. Stačí sa inšpirovať ideálom, ktorý sa snažili (hoci nedokonale) priviesť na svet. Vnímajme našu históriu a naše osobnosti ako ľudí z mäsa a kostí, ktorí mali svoje chyby, riešili ťažké životné situácie, no snažili sa priviesť ideál k životu. Ich chyby ich nerobili o nič menej úctyhodnými.
Láska k národu je totiž v mnohom podobná vzťahu k našim najbližším. Našich partnerov či deti tiež milujeme, hoci ich nedokonalosti poznáme lepšie ako ktokoľvek iný. Náš národ vnímame ako výnimočný, ale z objektívneho pohľadu je „výnimočný“ každý národ: každý má svoje poslanie, zmysel, históriu, kultúru. Ak odstránime mýty, zistíme, že náš národ je „len“ obyčajný – tak, ako každý národ alebo pri pohľade zvonku naši najbližší. Láska je však rozhodnutie srdca. Robí z vecí obyčajných veci neobyčajné, nedokonalé smeruje k dokonalému. Nepotrebujeme mýty, stačí nám pravda.
Ak zaujmeme postoj, ktorý navrhujem, má to viacero výhod:
- Sme viac v súlade s pravdou: čo je vo všeobecnosti jednoduchšie, efektívnejšie a dlhodobo udržateľné.
- Sme intelektuálne poctiví: častou kritikou voči národovcom je, že sú dogmatickí až bigotní – s uvedeným postojom to ale neplatí.
- Viac sa prihovárame mladým: romantizovaný nacionalizmus bol na mieste v 19. storočí, ale nie v (post)postmodernom svete. Aj dnes však môžeme ukázať, že ideály sú realitou, a to aj bez mýtov.
- Lepšie sa dohodneme s druhými: ak sa vieme pozrieť na veci poctivo, prijať kritiku a zaujať pohľad druhého, ľahšie nájdeme spoločnú reč. A žijeme vo svete, kde sa treba s ľuďmi rozprávať. Aj s Maďarmi, aj s Poliakmi, aj s Rusmi, aj s Američanmi, aj s liberálmi. V konečnom dôsledku sme tu všetci spolu.
- Nachádzame pokoj: ak lipneme na mýtoch a skreslených predstavách, nejaký argument alebo vedecký objav nám ich môžu vyvracať. Vtedy sa cítime nepokojní a potrebujeme to nejak zakryť. Ak však čelíme pravde, nemáme problém zmeniť názor, a preto môžeme ostať pokojní.
Len ak sa pozrieme na veci objektívne, pravdivo, môžeme mať skutočnú národnú hrdosť. Národnú hrdosť plnú ideálov, ale bez mýtov. Dospelú národnú hrdosť, kultúru silného národa.
Zdroj obrázku: Denník N / Tomáš Hrivňák