Už keď boli na Slovensku potvrdené prvé prípady koronavírusu a vláda začala prijímať prvé opatrenia, obmedzenia a odporúčania, reakcia ľudí na ne bola odlišná.
Sformovali sa dve skupiny: tí, čo dané obmedzenia považovali za prehnané (vrátane nosenia rúšok), a tí, čo, naopak, vo svojich súkromných iniciatívach zachádzali do ešte väčšieho extrému: nielenže vykúpili hneď dezinfekčné prostriedky, ale zohnali si aj rúška, výrazne sa začali izolovať a bolo evidentné, že majú z koronavírusu vážne obavy.
Na pomerne malých vzorkách svojich známych každý mohol spozorovať, že faktor koronavírus u nás prestáva kopírovať doterajšie politické rozdelenia: pravica/ľavica, konzervatívci/liberáli, demokrati/autokrati ap. a ešte viditeľnejšie to platí pri politických stranách.
Aj napriek tomu sme prakticky celá spoločnosť dali plnú dôveru do rúk hygienicko-epidemiologických autorít, lebo sme o koronavíruse a dôsledkoch jeho interakcie s ľudstvom vedeli málo a nechceli sme niečo podceniť.
Aj vďaka tomu sa na Slovensku podaril taký malý zázrak. Doteraz máme aj oproti našim najbližším susedom, ktorí sú na tom v globále dosť dobre, najlepšie čísla.
A v dôsledku toho začínajú silnieť hlasy po uvoľňovaní prísnych opatrení. A práve na tom, či otvárať ekonomiku alebo držať sa v hibernácii, sa výrazne začína ukazovať nové politické rozdelenie.
Ak hovorím o nových politických táboroch (otváračoch a vyčkávačoch), môžeme to vidieť na tom, ako si jednotlivé tábory interpretujú a skresľujú spoločne zdieľanú realitu:
- Ako si konštruujú pomyselné rovnice na výpočet reprodukčného čísla: či tam rátajú všetkých s potvrdeným ochorením COVID-19 alebo počty nakazených očisťujú od prišelcov v povinnej štátnej karanténe a ľudí v uzavretých osadách.
- Či poukazujú viac na mŕtvoly v Taliansku či masové hroby v New Yorku alebo na naše minimálne využívané kapacity pľúcnych ventilátorov.
- Či zdvíhajú varovný prst, ak medzi dňami počet pozitívnych testov poskočí alebo hovoria: pozrite, sme v suchu, ak počty pozitívnych testov medzi dňami klesnú.
- Či zdôrazňujú, že na Covid-19 neexistujú žiadne lieky alebo naoapk, že určité lieky môžu fungovať a že nové pre zvládanie ťažkých stavov sú na obzore.
- Vidieť to na tom, ktoré vekové kategórie a pridružené diagnózy ľudia zaraďujú do skupiny viac ohrozených: či poukazujú na to, že aha, zomierajú aj deti a mladí ľudia alebo poukazujú na to, že zomierajú predovšetkým ľudia vo vysokom veku s pridruženými ochoreniami, ktorí by aj bez koronavírusu zomreli pravdepodobne v blízkom čase.
Zmapovať toto nové politické rozdelenie je výzvou pre prieskumné agentúry. Zmapovať akési metapolitické faktory, ktoré sú za tým, je výzvou pre rôzne vedecké odbory.
Z pohľadu teórie racionálnej voľby, a zároveň je to aj pozorovateľné, je jasné, že významné faktory, ktoré tieto nové tábory vytvárajú, stoja na tom, či ľudia alebo ich najbližší patria k ohrozenej skupine alebo nie – či sa cítia byť ohrození skôr nezamestnanosťou v dôsledku hibernácie ekonomiky ako vírusom.
Intuitívne sa mi zdá, že jeden z významných metapolitických faktorov je to, ako ľudia pristupujú vo všeobecnosti k riziku, či sú viac odvážnejší alebo úzkostnejší. Či sú skôr optimisti alebo pesimisti, či sú skôr sebavedomí alebo bojazliví.
Na to je totiž naviazaná aj ekonomická stratégia jednotlivcov (zadlžovanie vs. vytváranie väčších úspor, spoliehanie sa na vlastné schopnosti vs. množstvo poistných produktov ap.) a vo výsledku je postoj týchto jednotlivcov v súčasnosti ovplyvnený aj racionálnou voľbou vyplývajúcou z ich postavenia v podobe zabezpečenia.
Ďalším silným faktorom môže byť miera empatie a s ňou súvisiaca behaviorálna solidarita alebo bezohľadnosť. V krajných prípadoch sa to prejavuje tak, že ľudia nevedia, či majú v sebe koronavírus a aj napriek veľmi malej pravdepodobnosti sa správajú tak, akoby ho mali a nechceli nikoho nakaziť alebo, naopak, je im to jedno, aj keby vykazovali príznaky.
Už dnes je úplne evidentná podpora mnohých konzervatívcov liberálnemu Sulíkovi. Domnievam sa, že ak sa postoje premiéra Matoviča nezačnú v najbližších týždňoch meniť, budú mnohí voliči OĽaNO zo seba prekvapení, keď zrazu budú vidieť vo vyjadreniach predstaviteľov neznášaného Smeru-SD zdravý rozum a budú volať po zosadení Igora Matoviča z premiérskeho kresla.
Rozdelenie je tiež vidieť na voličoch Progresívneho Slovenska. Ak časť je už z hibernácie nervózna, na ich takmer straníckych novinách Denníka N sa dokázali publikovaným obsahom nepriamo vymedziť iba voči Matovičovmu plánu na „blackout“ (tu či tu). Inak ich výber správ, interpretácie až skresľovania reality patria k vyčkávaciemu táboru až šíreniu paniky: napr. tu, tu, tu, tu.
Ich samotní skalní čitatelia im neraz dávajú spätnú väzbu, v ktorej preukazujú viac interpretačného či faktografického nadhľadu.
Predpokladám, že kým bude koronavírus hrozbou, môže to vyvolávať značné preskupovanie voličov podľa toho, ako sa budú jednotlivé strany a ich predstavitelia k téme programovo a postojmi stavať.
A kým bude koronavírus hrozbou, bude sa prejavovať aj zrelosť a charakter jednotlivých politikov. Či sa budú správať konštruktívne a svojich priaznivcov zbavovať prehnaného strachu alebo umravňovať z prehnaného optimizmu alebo, naopak, budú na situácii parazitovať a zacielia na extrémne pozície v nových politických táboroch.
Od začiatku patrím skôr k tým, ktorí považovali za dôležité nasadiť miernejšie preventívne odporúčania oproti tým, ktoré sa realizovali. Prišlo mi dostatočné:
- na individuálnej úrovni: častejšie umývanie rúk, minimalizácia dotykov úst a očí, držanie si od ľudí mimo nukleárnej rodiny aspoň metrový odstup;
- a na systémovej úrovni prerieďovať kancelárie sprístupnením práce z domu (homeofficu), zakázanie masových podujatí, nosenie rúšok v uzavretých verejných priestoroch a ľudí, ktorí prichádzajú v tom čase z epidémiou postihnutých krajín, dávať do povinnej karantény a zároveň preventívne pripravovať zdravotníctvo a zvyšok systému na situáciu, ak by to tu vážnejšie prepuklo.
Je možné, že by sme tu mali viac nakazených a aj viac mŕtvych, ale život by takmer normálne fungoval, systém by bol funkčný, ľudia by boli slobodnejší. A ak by bolo viditeľné, že smerujeme k číslam, ktoré sú pre zdravotnícky systém alebo náladu spoločnosti neúnosné, vieme pritvrdzovať.
Dnes sa potvrdzuje to, čo už vtedy naznačovalo Taliansko: väčšina štátov, ktoré situáciu úplne podcenili, sa dostali do zlých čísel aj čo do počtu nakazených, aj čo do počtu mŕtvych.
Ale zároveň dnes je stále evidentnejšie, že ak situáciu budeme na Slovensku naďalej preceňovať, prejaví sa to na ekonomickom kolapse a počty obetí narastú oveľa výraznejšie na odvrátiteľných úmrtiach.
Ak hovorím o hygienicko-epidemiologickom redukcionizme, mám tým na mysli aj postoj, aký vysiela napr. pán Vysolajský, ktorý je súčasťou permanentného krízového štábu. Je si vedomý potreby otvárať ekonomiku. Ale nepriamo naznačuje, že zdravotníctvo sa ešte dopripravováva.
V marci neprišli žiadni ekonómovia s upozornením, že naša ekonomika na obmedzenia nie je pripravená a výzvou, aby sme počkali ešte dva roky, nech sa na to finančne nachystáme. Bolo by to absurdné. Treba však ale povedať, že v súčasnosti je naše zdravotníctvo oproti ekonomike pripravené veľmi dobre a ten zvyšok by už bez väčších problémov malo zvládnuť za pochodu. Ekonomika si čakanie až tak dovoliť nemôže.
Vážnym nepomerom v súčasnom smerovaní Slovenska je, že človek, ktorý má na Slovensku najviac moci a pozornosti, predstavuje mimoriadny extrém aj pre tábor vyčkávačov. Ide o premiéra Igora Matoviča.
Zvyšok hlasov prestal počúvať. Ľudí stavia do falošnej dilemy v podobe zavretia alebo masového umierania našich najbližších a v čase, keď táboru vyčkávačov potrebujeme dodať viac odvahy a optimizmu, si z časti z nich urobil rukojemníkov neustále posilňujúc ich iracionálnu úzkosť.
Zároveň väčšina „otváračov“ sa bojí ozvať, aby neboli označovaní za necitlivé beštie, ktorým ide viac o peniaze ako o životy ľudí.
Slovenská verejnosť, ale už aj vládna koalícia je v súčasnosti rozdelená na dva prístupy:
- vyčkávanie, čiže minimum obetí koronavírusu v najbližších mesiacoch, ekonomický kolaps a v dôsledku toho veľké straty na odvrátiteľných úmrtiach;
- otváranie, čiže nejaké prípustné obete koronavírusu v najbližších mesiacoch, pokus zvrátiť ekonomický kolaps a predísť čo najväčšiemu nárastu obetí na odvrátiteľných úmrtiach.
Vážnym problémom tiež je, že doteraz zo strany premiéra či permanentného krízového štábu neboli jasne definované indikátory a ich hodnoty, za ktorých budú Slovensko približovať k normálnemu životu. Nielen pre ľudí, ale najmä pre firmy to vytvára obrovskú neistotu a z toho vyplývajúce ekonomické škody vrátane nárastu nezamestnanosti.
Preto každým dňom silnejú hlasy po uvoľňovaní opatrení. A aj z tábora vyčkávačov stále viac ľudí chápe, že ak fungovanie štátu zúžime na dva indikátory (počet nakazených a počet mŕtvych v dôsledku nákazy), systém skolabuje a všetci stratíme oveľa viac vrátane životov.
Dostávame sa do paradoxnej situácie: úzkosť a strach dostávame my smelší. Úzkosť a strach nie z nákazy, ale z postojov Igora Matoviča, ktoré každým dňom vytvárajú obrovský deficit, ktorý budeme musieť splácať. Netreba však vešať hlavy – štát môže aj zbankrotovať a odraziť sa od dna.
To však neznamená, že nemáme zintenzívňovať tlak na to, aby sme týmto predvídateľným dôsledkom vrátane stratených životov predišli.
Zdroj fotografie: Pinterest
Poznámka: tento článok predstavuje osobný názor autora, nemusí sa stotožňovať s názormi zvyšku redakcie Hrot.info.