Je chvályhodné, keď sa ľudia i politici riadia odporúčaniami odborníkov. Avšak súčasná vláda podľahla silnému hygienicko-epidemiologickému redukcionizmu, pričom umenie riadiť štát i schopnosť zvládnuť krízu spočíva v rozumnom integrativizme.
Hygienicko-epidemiologický redukcionizmus
Ak sa spýtame odborníkov, ako sa preventívne chrániť pred koronavírusom a ako výrazne znížiť riziko šírenia nákazy, odpoveď znie, že si máme častejšie umývať ruky a udržiavať aspoň metrový dištanc od ľudí, ktorí kašlú alebo kýchajú.
No ak sa spýtame, čo môžeme urobiť pre to, aby sme šírenie nákazy čo najviac minimalizovali, odpoveď znie: s nikým sa nestretávajte, nechoďte do práce, buďte čo najviac zavretí doma, ak sa v okruhu piatich metrov vyskytuje niekto cudzí, majte rúško, tvárový štít a rukavice.
A tu je ten problém. Naša vláda, ale aj značná časť našej spoločnosti sa riadi odborníkmi, ale dostala sa do zajatia hygienicko-epidemiologickeho redukcionizmu. Celé fungovanie sa začalo podriaďovať cieľu, aby tento zákerný vírus dostalo čo najmenej ľudí a aby na COVID-19 za každú cenu zomrelo čo najmenej ľudí.
Sú to vcelku odvážne ciele v boji so svetovou pandémiou. A za takýto pokus „podviesť“ prirodzené zákonitosti si táto nová okupačná veľmoc prirodzene vypýta oveľa vyššiu daň.
Doteraz sme nerobili nič mimoriadne voči tomu, aby sme predišli zhruba 800 úmrtiam na Slovensku v dôsledku chrípky.
V minulosti sme taktiež neinvestovali do zdravotníctva zopár stoviek miliónov navyše na kúpu modernejších prístrojov, aby sme predišli okolo 5000 odvrátiteľným úmrtiam ročne zdravotnou starostlivosťou a dostali sa tak na úroveň EÚ15.
Ťažko sa bude rátať, ako výrazne tento počet odvrátiteľných úmrtí tento rok vzrastie, lebo pred strachom zo šírenia koronavírusu sa nezrealizovalo množstvo preventívnych prehliadok a odložilo sa mnoho operácií.
Zato zrejme ako jediná vyspelá krajina máme aktuálne viac pľúcnych ventilátorov (okolo 1000), ako máme nakazených (pod 600), pričom aktuálne pľúcnu ventiláciu využíva jeden (!) nakazený.
A vzhľadom na niektoré iniciatívy v oblasti vývoja máme našliapnuté stať sa pľúcno-ventilátorovou veľmocou.
Na to, aby sme zastavili šírenie koronavírusu a predišli nejakému počtu mŕtvych, sme ochromili celú spoločnosť za cenu ťažko vyčísliteľných miliárd eur a bez akejkoľvek rozumnej vízie čo ďalej.
O ochorení COVID-19 vieme už veľa, ale stále nie dosť na spoľahlivé predikcie. Stále netušíme, aká nás s ním čaká budúcnosť. Môžeme očakávať, že v lete zmizne ako chrípka? Vráti sa na jeseň v pôvodnom lesku a sláve? Nevieme, kedy a ako ho dostaneme poriadne pod kontrolu.
Čo ale vieme povedať prakticky s istotou, je, že ak ponecháme Slovensko v súčasnej hibernácii, pre ekonomiku, ale nakoniec aj životy ľudí to bude mať oveľa katastrofálnejšie následky.
A pritom proti COVID-19 zaočkovaní možno sčasti už aj sme
Jedna z posledných štúdií preukázala koreláciu medzi slabým šírením COVID-19 v populáciách a medzi vakcináciou BCG (Bacillus Calmette-Guerin), ktorou sa očkujú malé deti proti tuberkulóze. BCG chráni však pred širším spektrom respiračných infekcií.
Krajiny ako Taliansko, Holandsko a USA, kde takáto vakcinácia nebola plošná ani dlhodobá, majú väčšiu smrtnosť. Krajiny, kde BCG zaviedli neskôr, napr. Irán v roku 1984, majú vyššiu smrtnosť, čo súvisí práve s tým, že staršiu populáciu majú menej chránenú.
Daný faktor vysvetľuje rozdiely medzi Španielskom a Portugalskom a medzi západným a východným Nemeckom.
Na Slovensku sa táto vakcína používala od roku 1953 do roku 2012, z čoho by vyplývalo, že staršiu populáciu máme do veľkej miery chránenú.
Porovnanie Slovenska s Českom, kde sa vakcína používala podobne do roku 2010, však naznačuje, že včasná reakcia a radikálne preventívne opatrenia sú tiež silným faktorom, ktoré dokážu komplexnejšie vysvetliť nižšiu mieru nákazy i doterajšiu nízku smrtnosť aj úmrtnosť na Slovensku.
Samozrejme, k celej problematike treba pristupovať obozretne. Súvislosť medzi vakcínou BCG a náchylnosťou na COVID-19 je stále iba hypotézou, ktorá sa nemusí výskumne potvrdiť.
AKTUALIZÁCIA 7. 11. 2020: Dnes sa už zdá tento predpoklad ešte viac oslabený. V máji bola dokonca publikovaná štúdia, ktorá dané predpoklady nepotvrdzovala. A danej hypotéze sa nevenuje prakticky žiadna pozornosť. A skôr sa vynára ohľadne očkovania iná hypotéza, ktorá, naopak, hovorí, že nízka zaočkovanosť seniorov proti chrípke môže mať v súčasnosti pozitívny vplyv na nižšiu smrtnosť starších ľudí. Táto hypotéza však zatiaľ tiež nemá vedecký konsenzus.
„Blackout“ je riešenie pre štáty s kolabujúcim zdravotníctvom
Jediné, čo vyzerá ako plán, je vypnutie Slovenska, presnejšie maximálne obmedzenie pohybu (lockdown), na obdobie troch či štyroch týždňov.
Lenže to je riešenie pre krajiny, ktoré stratili nad šírením vírusu akúkoľvek kontrolu a personálne a technické vybavenie zdravotníctva nezvláda plniť svoje úlohy. A ľudia húfne umierajú.
A po takýchto „blackoutoch“ nenastáva zapnutie, ale stále iba hibernácia, v akej sa momentálne nachádza aj Slovensko.
Ľudia sú už zo súčasných opatrení unavení a stále viac nervóznejší. Je naivné si myslieť, že pri súčasných počtoch nakazených a mŕtvych na Slovensku by sa do tejto „tmy“ ľudia odhodlane ponorili.
A Slovensko nie je opustený ostrov. Lockdown slúži iba na spomalenie šírenia koronavírusu, ale nie na jeho zmiznutie.
Lockdown pre Slovensko nie je plán, ale vyhrotená tyrania s extrémnymi negatívnymi dopadmi na ekonomiku.
Je prezieravé rátať s tým, že ľahko a rýchlo sa COVIDu-19 nezbavíme.
Lockdown krajiny predstavuje len reset situácie. Nie je konečným riešením. Stačil by jeden infikovaný človek, ktorý v čase otvorenia alebo po otvorení bude v kontakte s populáciou, aby sa nákaza spustila odznova. Prečkať celý čas, kým nebude k dispozícii vakcína, je nereálne, keďže sa neočakáva, že bude skôr ako o rok.
Figúrky ekonomického domina budú v apríli na spadnutie
Akoby sme stále nechápali, že poraziť pandémiu sa nedá bez obetí. Zatiaľ si veľmi draho kupujeme iba čas a čakáme… na účinnú vakcínu, na skúsenosti, na liek, na zázrak.
Je však najvyšší čas vyliezť spod postele, lebo už len neistota, ako dlho táto situácia potrvá, priškrcuje výdavky firiem i domácností. Ak niekto plánoval kúpu čohosi väčšieho, odkladá to. Ak firma chcela investovať, odkladá to.
Štát do toho zavrel množstvo obchodov a najmä služieb. Mnohí zamestnanci začínajú byť nielen nadbytoční, ale začínajú predstavovať mzdové bremeno, ktorého sa firmy musia zbaviť.
Väčšina firiem nevie v takomto stave fungovať viac ako tri mesiace. Máme apríl, beží druhý mesiac tohto dusenia. Náznaky vzostupu nezamestnanosti sme už spozorovali a budú silnieť. Ak sa najneskôr od mája nezačnú vracať veci do normálu, môže sa spustiť masové prepúšťanie, akému sme nikdy nečelili.
A ekonomika sa začne rúcať ako domček z karát. Kúpyschopnosť prudko spadne a to zasiahne aj tie firmy, ktoré dovtedy boli postihnuté menej.
Príjmy štátu sa prepadnú, ale výdavky prudko vzrastú na dávkach a kompenzačných opatreniach. Pôjdeme do veľkého dlhu, na ktorý si budeme musieť požičať. Kto ale požičia krachujúcemu štátu a za aký úrok?
Natlačené peniaze Európskou centrálnou bankou na podporu postihnutých ekonomík členských štátov vyvolajú vzostup inflácie a je veľmi otázne, či budú môcť niečo zvrátiť.
Štát bude postupne utlmovať sektory, ktoré nie sú nevyhnutné pre jeho chod. Ostane polícia na udržiavanie poriadku a zdravotníctvo na zvládanie koronavírusu.
Postupne nebudú peniaze ani na to zdravotníctvo, v dôsledku čoho by na odvrátiteľné choroby mohlo zomrieť oveľa viac ľudí vrátane väčšiny tých, ktorých by skolil koronavírus, keby sme tu mali taliansky scenár.
Hoci na chrípku na Slovensku ročne zomrie okolo 800 ľudí, nikdy sme kvôli tomu nezarezali ekonomiku a nespútali sa reťazami.
Umenie riadiť štát spočíva v integrativizme
Súčasná vláda a najmä jej premiér Igor Matovič dáva na vedľajšiu koľaj ekonomické, psychologické a sociálne aspekty fungovania spoločnosti a štátu. Tento hygienicko-epidemiologický redukcionizmus nám môže privodiť kolaps. Umenie štátnictva a politiky spočíva v integrativizme.
My nemôžeme podriadiť všetko tomu, aby sme na konci roka rátali mŕtvych v dôsledku pandémie koronavírusu na jednotky. Táto nová okupačná mocnosť si pýta svoju daň, ktorej sa nevyhneme: na životoch, blahobyte i duševnom zdraví. Súčasným redukcionizmom a strachom tú daň však môžeme výrazne zvýšiť.
Potrebujeme integrativizmus a hľadať odpovede na otázku, ako obnoviť čo najviac fungovanie ekonomiky a zároveň mať šírenie nákazy pod kontrolou a jej obete v čo najnižšej, no primeranej, miere.
Vyžeňme koronavírus z hlavy a naučme sa s ním žiť
Prirovnanie koronavírusu ku chrípke sa považuje za chybnú analógiu. Oproti nej je koronavírus niečo nové, nepoznané, smrtnosť je zrejme vyššia, nepoznáme úplne rozsah trvalých následkov. Tým, že je pri COVID-19 dlhšia inkubačná doba a nakazení sú často asymptomatickí, táto nákaza sa bez preventívnych opatrení prenesie na viac ľudí ako chrípka atď.
Ale predstavte si jednu vec. Keby niekto premenoval chrípku na niečo nové a celé médiá a sociálne siete by boli zaplavené správami o tom, koľko ľudí ju každý deň dostalo u nás a vo svete, koľko ľudí na ňu každý deň zomrelo u nás a vo svete. Do toho povedomie o tom, akým spôsobom sa šíri, ako sa voči nej dá účinne brániť…
Obávam sa, že dnešná situácia v podobe mimoriadneho stavu by bola podobná, ak nie oveľa vyhrotenejšia.
Naozaj je situácia s koronavírusom na Slovensku taká vážna, aby nás tak ovládla a ochromila so všetkými dôsledkami?
Na Slovensku rátame zatiaľ obete koronavírusu v jednotkách. Ročne však umrie na Slovensko na chrípku okolo 800 ľudí. Predpokladám, že vďaka opatreniam v dôsledku koronavírusu to bude tento rok výrazne menej. Prečo sa však nedesíme chrípky, ktorej ročne podľahne zhruba 400 000 ľudí vo svete, ale desíme sa toľko koronavírusu?
Urobme ale aj iné prirovnanie: k automobilovej doprave.
V dôsledku dopravných nehôd (v roku 2019 ich bolo 13 715) veľa ľudí zahynie (v roku 2019 ich zahynulo 245), veľa ľudí má trvalé zdravotné následky. Aj napriek tomu sadáme do auta. Vravíme si, že budeme jazdiť opatrne, aby sme nezabili či nezranili seba alebo svojich blízkych. Neprekračujeme (výrazne) maximálnu povolenú rýchlosť, sledujeme neustále situáciu okolo seba, aby sme mohli včas reagovať.
Pri COVID-19 sme opatrní, aby sme nenakazili seba ani svojich blízkych. Umývame si častejšie ruky, vyhýbame sa blízkemu kontaktu s cudzími ľuďmi, nechodíme na masové podujatia.
Napriek našej pozornosti a opatrnosti za volantom môže niekto nabúrať do nás a niekedy aj zabiť nás či našich blízkych napr. čelnou zrážkou. Aj pri víruse môžeme doplatiť na nedbanlivosť niekoho iného. Môže nás nakaziť a v určitej malej miere prípadov tomu môžeme podľahnúť.
Do áut však napriek týmto rizikám sadajú aj tí, pre ktorých samotná jazda nepredstavuje vyslovene potešenie. Prečo? Lebo sa potrebujú niekam prepraviť. Do práce alebo za zážitkami či rodinou. Patrí to k životu, ako ho poznáme.
Od štátu očakávame, že nám poskytne cesty, na ktorých sa neprepadneme, že sa bude starať o dopravné značky, aby sme neohrozovali seba a iných účastníkov cestnej premávky a očakávame, že bude dozerať na dodržiavanie pravidiel cestnej premávky.
Aj napriek tomu, že v súvislosti s automobilovou dopravou zomierajú ľudia, nepožadujeme od vlády, aby ju zakázala a obete na cestách vláde ani nedávame za vinu. Bolo by to absurdné.
Tu sa asi spoločnosť zhodne, že benefity plynúce z automobilovej dopravy sú väčšie ako straty na ľudských životoch, ktoré sú s ňou spojené.
A podobne potrebujeme začať uvažovať aj o COVID-19. Straty spojené so snahou maximálne predísť počtu nakazených a mŕtvych môžu byť v konečnom dôsledku aj voči počtu mŕtvych kontraproduktívne.
Analógiu s automobilovou dopravou spomínam preto, lebo nemalá časť obyvateľstva sa COVID-19 natoľko desí, že má strach nastúpiť do práce.
A presne tento psychický blok potrebujeme prekonať. Potrebujeme znovu začať čo najnormálnejšie žiť, aby sme mohli pracovať a zažívať zážitky či stretávať sa s rodinami a priateľmi.
Začnime Slovensko zapínať. Hneď
Potrebu začať pomaly Slovensko ekonomicky zapínať prezentuje zo strany vlády hlavne Richard Sulík. Naopak, zo strany premiéra Matoviča mi nie je známa žiadna vízia, za akého stavu zamýšľa obmedzenia uvoľniť a to je vážny problém, lebo to posilňuje neistotu nielen firiem, ale zvyšuje stres celej spoločnosti.
INESS vo svojom manifeste rozumne načrtol, že od krízového štábu potrebujeme, aby jasne definoval, na základe akého vývoja ktorých indikátorov bude presadzovať aké opatrenia. Aby správanie vlády bolo, pokiaľ možno, čo najviac predvídateľné.
Kríza, ktorú vo svete koronavírus vyvolá, bude iná, ako tie predtým. Staré riešenia nemusia fungovať. Ekonomickí prognostici musia začať naplno pracovať a modelovať charakter novej krízy, určiť jej determinanty a z toho odvodzovať potrebné opatrenia.
Ako som naznačil, pre figúrky ekonomického domina môže byť tento mesiac rozhodujúci. A potrebujeme začať Slovensko počas apríla zapínať. Aj preto, aby ľudia dostali jasný signál, že s vyvolaným ekonomickým spánkom chce vláda skoncovať.
Ponechajme zatiaľ v účinnosti preventívne opatrenia, ako nosenie rúšok, častejšie umývanie rúk, bezpečnú vzdialenosť od ľudí, testovanie, kontroly či karanténne opatrenia voči ľuďom, ktorí na Slovensko prichádzajú alebo sa vracajú.
Buďme zatiaľ naďalej prísni v izolovaní rizikových skupín. Zaveďme odporúčaný čas pre seniorov na pobyt vonku zhodný s časom vyhradeným na nakupovanie medzi 9.00 až 12.00 a ostatným odporučme využívať na pohyb vonku iné hodiny.
Nechajme zatiaľ zakázané masové podujatia: športy, divadlá, kiná, demonštrácie. Nechajme ešte nejaký čas zavreté vysoké školy, prípadne aj stredné.
Kto môže plnohodnotne pracovať z domu, nech tak ešte nejaký čas robí aj naďalej.
Ak sa situácia výrazne nezhorší, minimálne škôlky a prvý stupeň základných škôl by sme mali otvoriť už od mája. Tieto deti totiž nielen že viažu pracovnú silu v podobe jedného z rodičov, ktorý s nimi musí zostať doma, ale sú aj príliš nákladné pre Sociálnu poisťovňu v podobe dávky OČR.
Tieto vekové kategórie patria medzi tie, ktoré COVID-19 zvládajú najlepšie. Žiaci ZŠ sú zároveň väčšinou lokálne koncentrovaní. A pre žiakov prvého stupňa je domácke vyučovanie na základe inštrukcií cez internet najnáročnejšie.
Ak by sa v týchto školách rozmohol COVID-19, vieme ich selektívne, nie plošne, znova zavrieť.
Otvorme reštaurácie či stravovacie a ubytovacie zariadenia za prísnych hygienických podmienok (meranie teploty pri vstupe, dezinfekcia rúk, väčšie rozostupy medzi stolmi a bezpečná ventilácia).
Dôkladne pozorujme, či počet nakazených nie je na vzostupe. Snažme sa však čo najskôr lokalizovať ohniská a tie izolovať, nie vypínať celú krajinu. Prispôsobme k tomu legislatívu, technológie i postupy.
Častejšie testujeme tých, ktorí sú v kontakte s veľkým počtom ľudí (predavači, zdravotníci, policajti…). Pozitívne prípady s ľahším priebehom posielajme do karantény. Kľudne aj s „väzenským“ monitorovacím náramkom alebo obdobnou lacnejšou technológiou, aby sa spoločnosť mohla spoľahnúť na to, že v karanténe nakazení ozaj budú.
Využime čas aj na zaobstaranie dostatku liečiv, ktoré sa v praxi osvedčujú, napriek tomu, že ešte k nim neprebehli dvojito randomizované štúdie. Nemáme čas na ne čakať.
Ak by sa situácia začala zhoršovať, vieme kedykoľvek opäť pritvrdiť. Ale ľudia nezabudnú normálne fungovať, nebudú mentálne zruinovaní v dôsledku dlhej (a drahej) karantény, väčšina firiem neľahne popolom a ak sa vírus nebude ďalej šíriť, možno aj vďaka vyšším teplotám, budeme si môcť gratulovať.
Ak zistíme, že vírus nie je na rizikovom vzostupe, potom aj prísne opatrenia treba začať uvoľňovať. A byť v permanentnom strehu kedykoľvek pritvrdiť: vždy ale čo najadresnejšie.
Zdroj obrázka: unsplash.com
Poznámka: tento článok predstavuje osobný názor autora, nemusí sa stotožňovať s názormi zvyšku redakcie Hrot.info.