„Sledujeme dôsledky najväčšej mobilizácie zahraničných bojovníkov v histórii. Ak sa pozriete na históriu džihádu, na prominentných miestach v súčasných teroristických skupinách sú ľudia, ktorí bojovali ešte v Afganistane. Predstavte si niečo podobné, no niekoľkokrát vážnejšie, v súvislosti so Sýriou. Títo ľudia, väčšinou ide o mužov, budú viesť džihádistický svet v najbližších dvadsiatich, tridsiatich rokoch. Preto uvidíme ďalšie násilie, aké sme zažili nedávno. Musíme sa pripraviť. Nanešťastie, toto sa ešte neskončilo.” – z videokomentára Kacpera Rekaveka pripraveného v spolupráci SME a GLOBSEC Policy Institute.
Inými slovami k príčinám globálneho islamistického džihádu: požiar, ktorý v Európe zrazu vidíme horieť, bol založený ešte kedysi v Afganistane. Tam postupne rástol, šíril sa a dohorel dnes až ku nám. Ale pozor! V Sýrii sa v súčasnosti založil väčší, ktorý keď naplno príde ku nám, bude oveľa vážnejší.
Hrozivé, ale len ťažko nesúhlasiť. Podobne ako s navrhovaným riešením uvedeného videokomentára o práci bezpečnostných zložiek: „Dajme ľuďom, ktorí na tom robia, čas, dôverujme im, podporujme ich a uvidíme plody tejto činnosti… Zastavili viac útokov, ako si myslíme: viac útokov sa neodohrá, ako odohrá. Nemôžeme dovoliť politikom a iným, aby diktovali spôsob, ako máme zmeniť náš boj proti terorizmu vždy, keď sa niečo stane.”
No čo už nám teraz ostáva? Keď horí a bude ešte viac, mali by sme nechať požiarnikov pracovať sústredene a systematicky. O tom, že pracujú, svedčia grafy, o ktorých som nedávno písal. Ale!
Nemali by sme sa starať nielen o hasenie požiaru, ale aj o to, KTO tie požiare v prvom rade zakladal? Nie sú náhodou na zozname tých, ktorí k nim prispeli kedysi v Afganistane a dnes v Sýrii, niektoré mená rovnaké?! Okrem podpory hasičov by sme predsa, prirodzene, mali identifikovať aj podpaľačov, ak chceme, aby nám tu stále nehorelo.
Korene globálneho džihádu nepochybne vedú až k sovietskej okupácii Afganistanu. Konkrétne k národno-oslobodzovaciemu boju afganských mudžahedínov, z ktorých povstali dnešní džihádisti. Kľúčovým vinníkom je tu Sovietsky zväz a jeho desaťročná okupácia susediacej krajiny.
Ale neboli to okrem Sovietov, ktorí okupovali Afganistan, náhodou aj Američania, ktorí afganských mudžahedínov – dnes by sme povedali rebelov bojujúcich za budúcnosť svojej krajiny – vycvičili a vyzbrojili? Nie sú druhým kľúčovým spoluvinníkom aj USA?
Zacitujme z historického webu Denníka N, konkrétne z článku „Prečo bola invázia ZSSR do Afganistanu neúspešná?” od Mgr. Jakuba Drábika, PhD.:
„Američania vybudovali v spriatelenom Pakistane výcvikové tábory a zásobovacie základne na podporu mudžahedínov. Všetko ale prebiehalo v absolútnej tajnosti. Bez vedomia Kongresu či amerických voličov… CIA spolu so Saudskou Arábiou poskytla prostredníctvom Pakistanu zbrane a vojenský materiál v hodnote približne 40 miliárd dolárov…
CIA so svojimi spojencami vyzbrojila podľa odhadov vyše 100-tisíc afganských mudžahedínov a zahraničných bojovníkov, medzi ktorými bol i Usáma bin Ládin. Okrem vojenskej pomoci a dodávok zbraní Američania podporovali i výzvy na džihád a radikalizáciu moslimov v oblasti. Výsledkom bolo naverbovanie niekoľkých tisícov bojovníkov z 32 krajín. Čo sa v krátkodobom horizonte zdalo ako elegantné riešenie, sa o niekoľko rokov, po rozpade ZSSR, obrátilo proti Američanom...”
A my dodajme: teraz sa to obrátilo aj proti nám Európanom. Niet divu, že 100-tisícová guerillová armáda legionárov z 32 krajín a 40 miliardovým rozpočtom môže byť dnes nebezpečenstvom. Metaforicky povedané, je tým nanosené drevo na dlhodobý globálny požiar. Od mudžahedínov k Talibanu, od Talibanu k Al-Káide, od Al-Káidy k Islamskému štátu, až ku globálnemu džihádu.
Lenže Sovietov už niet. Komunistický režim padol. V Afganistane už nie je okupácia, ale demokratizácia, ktorej pomáhajú USA. Aj v Iraku už je demokratizácia. Snahy o demokratizáciu badáme tiež v Sýrii. Vlastne sa demokratizuje na celom Blízkom východe (len v Iráne nie). A zaujímavé je, že toto demokratizovanie úzko súvisí s vojenským vycvičovaním a vyzbrojovaním.
Nemali by sme sa konečne pozrieť, koľko z džihádistov (zvlášť v riadiacich štruktúrach) Islamského štátu, Al-Káidy, Al-Nusry a podobných organizácií prešlo naším demokratickým vojenským výcvikom? S koľkými z nich sme stratili kontakt alebo ich už dokonca hľadáme ako teroristov? Je dobré si tieto otázky položiť skôr, ako nám tu začne seriózne horieť…
Obrázok: Americký prezident Ronald Reagan na stretnutí s afganským hnutím odporu proti sovietskej invázii v roku 1983. Zdroj: Ronald Reagan Presidential Library and Museum