Aj Slovanov a iných Európanov brali do otroctva

Nedávno sme písali o uznesení Európskeho parlamentu o právach ľudí afrického pôvodu v Európe. Okrem iného požaduje pripomínanie bezprávia a zločinov proti ľudskosti spáchaných na ľuďoch afrického pôvodu, vrátane otroctva. V tomto článku poukazujeme na širší kontext inštitútu otroctva: v minulosti bolo bežné po celom svete, zotročené boli milióny Európanov a prakticky každý národ či štát, ktorý mal dostatok moci, zotročoval druhých. Ak chceme diskutovať o otroctve, nemali by sme túto diskusiu jednostranne politizovať, ale pochopiť ho do hĺbky.

Otroctvo bolo, pochopiteľne, z dnešného hľadiska neľudským inštitútom. Pri diskusiách o ňom je však potrebné zohľadniť dobové pomery a kontext.

Otroci boli po celom svete a túto otázku nemožno zužovať iba na otázku čiernych otrokov. Do otroctva totiž boli odvlečené aj milióny Európanov.

Počty zotročených Slovanov a iných Európanov

Wikipédia o tom píše nasledovné:

  • V priebehu 14. – 17. storočia odvliekli Tatári do otroctva okolo 3 miliónov Slovanov, prevažne z ruských zemí. Väčšina bola exportovaná na turecké trhy s otrokmi do Konštantínopola alebo inde na Blízky východ. Umelecké vyobrazenie takéhoto trhu predstavuje aj priložený obrázok.
  • Berberskí piráti, obvykle osmanského alebo arabského pôvodu, operovali v Stredozemnom mori. Robili pravidelné nájazdy na pobrežné osady v Taliansku či Španielsku, ktoré rabovali a brali z nich otrokov, následkom čoho sa mnohé dediny vyprázdnili aj zo strachu pred týmito pirátmi. Odhaduje sa, že v rokoch 1530 – 1780 mohli takto zotročiť až 1 250 000 ľudí.
  • Otroctvo trvalo v Európe zhruba do roku 1000, potom bolo nahradené nevoľníctvom. Po roku 1000 sa praktizovalo len málo, hoci nebolo oficiálne zákonom zakázané. Už pred rokom 1000 však bolo zakázané predávať kresťanských otrokov moslimom, preto sa to robilo aj tak, že na arabské trhy sa predávali slovanskí otroci, keďže značná časť Slovanov v tom čase ešte kresťanmi nebola. Na tomto obchode sa podieľali Taliani, Židia ale niekedy aj samotní Slovania, ktorí predávali vlastných súkmeňovcov.
  • Ďalším príkladom sú elitné jednotky tzv. janičiarov, ktoré vznikli pôvodne z kresťanských chlapcov unesených Turkami a konvertovaných na islam. Tieto oddiely vznikli zrejme v 14. storočí. Chlapcov do oddielov janičiarov brali aj zo Slovenska, umelecky o tom pojednáva báseň Sama Chalupku Turčín Poničan.
  • Pre porovnanie, do Spojených štátov amerických bolo dovezených menej ako 350 000 čiernych otrokov. V čase zrušenia otroctva v Spojených štátoch amerických žili 4 milióny otrokov, z ktorých väčšina boli ale potomkovia už dovezených černochov.
  • Pre zaujímavosť, v roku 1830 bolo v Spojených štátoch amerických 3 775 čiernych otrokárov, ktorí vlastnili dokopy 12 760 otrokov (menej ako 0,01 % z vtedajšieho počtu 2 miliónov otrokov v USA).
  • Avšak až takmer 12 miliónov čiernych otrokov bolo dovezených do Južnej Ameriky a Karibiku.

Aj keď čísla ťažko odhadnúť presne a vedú sa o ne spory, ako ilustrácia princípu to postačuje.

Otroctvo – historický kontext

Otroctvo bolo, dá sa povedať, v istej dobe všeľudský fenomén. Otroci mohli vzniknúť ako vojnoví zajatci, ako dlžníci, ktorí nedokázali splatiť svoje dlhy, alebo priamym násilným zotročením nájazdníkmi. Otroctvo tiež mohlo byť trestom za previnenie proti právu.

V čase jeho existencie bolo otroctvo vnímané ako bežný inštitút, pričom existovali rôzne formy otroctva, niektoré veľmi prísne, iné menej. Často mali otroci aj zákonom priznané práva, napr. otrokári nemohli otrokov iba tak zabiť. To sa, samozrejme, nie vždy dodržiavalo.

Vzhľadom na dobové štandardy sa mnohým otrokom žilo veľmi zle, ale niektorým lepšie ako nevoľníkom v Európe. Veľa záviselo od toho, kto bol otrokár – podobne ako v Európe záviselo na tom, kto bol zemepán.

Podobne ako dnes vnímame otroctvo budú možno o pár stáročí vnímať pracovné podmienky ľudí v niektorých častiach tretieho sveta.

Treba si tiež uvedomiť, že mnohí čierni otroci (nemáme presné čísla) vznikli tak, že ich zotročili – či už z dôvodov vojenských alebo ekonomických – ich vlastní súkmeňovci a bieli ich následne len kúpili a odviezli do Ameriky. Podobne ich ale kupovali aj Arabi a iné národy.

Na otroctve sa podieľali prakticky všetci

Je tiež zjavné, že prakticky každý národ či štát, ktorý získal dostatočnú silu a vojenskú moc v čase, kedy bolo otroctvo bežné, masovo bral otrokov a predával ich (hoci existovali rozličné druhy otroctva).

Vzhľadom na priebeh dejín africké kráľovstvá nezískali takú moc, aby expandovali do Európy (s výnimkou napr. Maurov, ktorí boli arabského pôvodu), preto Európanov za otrokov nebrali, resp. iba veľmi málo. Brali ale otrokov spomedzi čiernych Afričanov.

Wikipédia píše: „Africké štáty zohrali rolu v obchode s otrokmi a otroctvo bolo bežnou praktikou medzi ľuďmi v subsaharskej Afrike už pred tým, ako sa doň zapojili Arabi, Berberi a Európania.“

Európanov zas brali do otroctva Tatári, Mongoli či Turci, ktorí si dokázali vojensky podmaniť časti Európy.

Otroctvo sa vyskytovalo aj u amerických Indiánov.

Snažiť sa teda pripísať jednostrannú vinu za otroctvo iba alebo takmer iba Európanom, ako sa to bežne robí, je absurdné či až prepisovanie histórie. Históriu treba objektívne skúmať aj s prihliadnutím na dobové pomery. Uvedomiť si aj to dobré, aj to zlé.

Krutostí v histórii bolo veľa a otroctvo bolo jednou z nich. Rôzne formy krutostí postihovali všetky národy.

Miesto neustáleho jednostranného zdôrazňovania krívd sa treba konečne pozrieť skutočnosti do očí bez limitov politickej korektnosti a formovať spoločnosť v súlade s pravdou, aj keď môže byť nepríjemná.

Úvodný obrázok: Sir David Allan – trh s otrokmi v Konštantínopole (maľba z roku 1838). Na obraze vidieť bielych otrokov a čierneho otrokára. Zdroj: Wikimedia Commons