Uznesenie EP o právach ľudí afrického pôvodu: náhľad do mentality bruselských poslancov

Koncom marca 2019 prijal Európsky parlament uznesenie o základných právach ľudí afrického pôvodu v Európe. Hlasovalo zaň 81 % prítomných poslancov a malo podporu naprieč všetkými frakciami okrem Európy národov a slobody (ENF). Uznesenie obsahuje viaceré kontroverzné ustanovenia. Antisystémové politické strany sa voči nemu vymedzili veľmi kriticky, hlavný prúd o ňom takmer nepísal. Čo je však dôležité, poskytuje zaujímavý náhľad do mentality, ktorá vládne v hlavách bruselských europoslancov.

O čo ide?

26. marca 2019 schválil Európsky parlament uznesenie o základných právach ľudí afrického pôvodu v Európe. V ňom vyzýva inštitúcie a členské štáty, aby uskutočnili určité kroky vo vzťahu k „Afroeurópanom“ a proti diskriminácii, ktorej podľa uznesenia čelia.

Uznesenie je, dá sa povedať, vyhlásením; nie je nariadením ani smernicou, nie je právne záväzné, a teda priamo z neho nevyplývajú žiadne práva ani povinnosti.

V budúcnosti však môže byť použité ako východiskový dokument pri presadzovaní opatrení, ktoré budú napĺňať kroky, ktoré odporúča, resp. podobné opatrenia.

Zástancovia týchto zmien budú môcť čerpať legitimitu z toho, že sa týchto krokov jasne zastal Európsky parlament – priamo volený občanmi členských štátov EÚ.

Nehovoriac o tom, že bez ohľadu na toto konkrétne uznesenie, celkové smerovanie oficiálnej politiky Európskej únie je pro-multikultúrne a pro-diverzitné.

Uznesenie taktiež vyzýva na zriadenie či financovanie programov na podporu ľudí afrického pôvodu, na boj proti rasizmu a diskriminácii či vzdelávanie o diverzite – podrobnosti uvádzam nižšie.

Mýty a zjednodušenia okolo uznesenia

Okolo uznesenia sa šíri niekoľko nepresných informácií. V Českej republike sa s propagačnými materiálmi strany SPD šíri leták s nadpisom „Utajená zrada“, kde sa okrem iného píše, že podľa uznesenia sa majú členské štáty EÚ zložiť a odškodniť Afričanov za otroctvo, že sa majú vytvoriť miliardové eurofondy na podporu bývania Afričanov v Európe alebo vybudovať nové legálne cesty pre migrantov.

Leták vyzýva voliť stranu č. 28, teda SPD. Strana sa však od týchto letákov dištancuje.

S prakticky totožnými tvrdeniami prišli aj predstavitelia Kotleba – Ľudovej strany Naše Slovensko. Jej predstavitelia tvrdia, že na základe uznesenia „občania Slovenskej republiky budú musieť platiť za otroctvo spred 500 rokov“, „Európska únia žiada vytvoriť eurofondy v hodnote niekoľkých miliárd eur pre Afričanov v Európe, zatiaľ čo pre pôvodných obyvateľov nechce dať ani jeden cent“ a že EÚ žiada, aby členské štáty „vytvorili bezpečné a legálne cesty pre migrantov“.

Ani jedna z týchto požiadaviek sa však v uznesení priamo nenachádza, aj keď podobné áno:

  • uznesenie síce vyzýva inštitúcie EÚ a členské štáty, aby ľuďom afrického pôvodu poskytli určitú formu odškodnenia, avšak pozmeňovací návrh, ktorý žiadal doplnenie slova „finančné“ pred „odškodnenie“, bol zamietnutý (zdroj, s. 66). Uznesenie príkladmo menuje formy odškodnenia: „napríklad ponúknuť verejné ospravedlnenie a navrátenie odcudzených artefaktov do krajín pôvodu“ (bod 8);
  • o miliardových eurofondoch na podporu bývania sa v uznesení nepíše vôbec nič, avšak v bode 13 žiada Komisiu, aby „do súčasných programov financovania a do programov v rámci ďalšieho viacročného rámca začlenila zameranie na ľudí afrického pôvodu“. Nepíše sa však nič o konkrétnej sume. V bodoch 11 a 22 sa píše o riešení diskriminácie ľudí afrického pôvodu v oblasti bývania a v bodoch 3 a 25 sa píše o integrácii ľudí afrického pôvodu;
  • V bode 23 sa spomína požiadavka, aby Komisia a členské štáty „so zreteľom na existujúce právne predpisy a postupy zaistili bezpečné a legálne cesty pre migrantov“ – možno tým teda rozumieť skôr to, aby sa zaistila bezpečnosť už existujúcich ciest, nie aby sa vytvárali nové.

Čo uznesenie obsahuje?

Uznesenie pracuje s pojmami „Afroeurópania“, teda „africkí Európania“ alebo „Európania čiernej pleti“ a „afrofóbia“, teda „rasizmus namierený proti osobám čiernej pleti“, ktorý súvisí „s historickými represívnymi štruktúrami kolonializmu a transatlantickým obchodom s otrokmi“.

Uznesenie najprv vykresľuje situáciu ľudí afrického pôvodu v Európe:

  • stretávajú sa s „diskrimináciou vo všetkých oblastiach života“ (bývanie, diskriminujúce stereotypy, policajný a väzenský systém, zamestnávanie, zdravotná starostlivosť, politická reprezentácia, migrácia),
  • „deti afrického pôvodu v členských štátoch dostávajú v školách horšie známky než ich bieli spolužiaci a vo výrazne vyššej miere predčasne ukončujú školskú dochádzku“,
  • „sú výrazne nedostatočne zastúpení v politických a zákonodarných inštitúciách“,
  • „v priebehu histórie významnou mierou prispeli k budovaniu európskej spoločnosti“.

Zaujímavosťou je, že za diskriminujúci stereotyp sa považuje aj tzv. blackfacing (stvárňovanie osôb čiernej pleti belochmi vrátane líčenia). To vraj „potvrdzuje hlboko zakorenené stereotypy o ľuďoch afrického pôvodu, ktoré môžu vyostriť diskrimináciu“.

Z týchto dôvodov „sú potrebné rozhodné a konkrétne politické opatrenia na riešenie štrukturálneho rasizmu“.

Preto Európsky parlament v uznesení žiada členské štáty, resp. inštitúcie EÚ o:

  • uznanie, že ľudia afrického pôvodu sú diskriminovaní: sú terčom diskriminácie, xenofóbie a štrukturálneho rasizmu;
  • podporenie väčšieho zastúpenia v médiách: ľudia afrického pôvodu majú mať viac priestoru v televíznych programoch a ďalších médiách, v ktorých majú údajne nedostatočné zastúpenie;
  • integračné opatrenia a podporu diverzity: Komisia má vytvoriť rámec EÚ pre vnútroštátne stratégie sociálneho začleňovania a integrácie ľudí afrického pôvodu, členské štáty majú vypracovať národné stratégie boja proti rasizmu, poskytovať školenia proti rasizmu a predpojatosti a pripravovať učiteľov na rozmanitosť v triede; európske inštitúcie majú zabezpečiť stratégiu rozmanitosti a integrácie pracovnej sily;
  • pripomínanie čiernej histórie: má sa pripomínať minulé i súčasné bezprávie a zločiny proti ľudskosti (otroctvo, kolonializmus), ako aj „obrovské úspechy a pozitívny prínos ľudí afrického pôvodu“ a má sa zaviesť Mesiac černošskej histórie;
  • odškodnenie: EP žiada „zmysluplné a účinné odškodnenie“ ľuďom afrického pôvodu (napr. verejné ospravedlnenie a navrátenie odcudzených artefaktov do krajín pôvodu; finančné odškodnenie sa priamo nespomína);
  • podporu protirasistických mimovládnych organizácií: EP zdôrazňuje dôležitú úlohu organizácií občianskej spoločnosti v boji proti rasizmu a diskriminácii a vyzýva na zvýšenie ich finančnej podpory;
  • zriadenie fondov na podporu ľudí afrického pôvodu: do programov financovania sa má začleniť zameranie na ľudí afrického pôvodu;
  • propagáciu iniciatív na podporu ľudí afrického pôvodu v oblasti zamestnanosti, podnikania a posilnenia hospodárskeho postavenia ľudí afrického pôvodu;
  • ochranu ciest pre migrantov: Komisia a členské štáty majú zaistiť bezpečné a legálne cesty pre migrantov.

Čo je na uznesení zlé?

Uzneseniu možno vyčítať niekoľko skutočností:

  • zdôrazňuje iba diskrimináciu, ale vôbec nepripúšťa, že by rozdiely vo výkonoch mohli byť spôsobené aj prirodzenými rozdielmi medzi skupinami ľudí;
  • vychádza z interpretačného rámca, ktorý pripisuje jednostrannú vinu európskym národom (priamo uznesenie o vine nehovorí, ale z jeho textu to vyplýva); diskusia o otroctve a kolonializme by sa však správnejšie mala viesť:
    • s pochopením dobových pomerov a toho, že prakticky každý národ či štát, ktorý v dejinách získal veľkú moc, vládol nad inými (platí aj pre národy a štáty v Afrike),
    • so zohľadnením skutočnosti, že na otroctve sa podieľali ľudia všetkých rás a že práve biely západný svet dôležitou mierou prispel k jeho ukončeniu,
    • s uvedomením, že otroctvo pretrváva (aj keď ilegálne) dodnes, pričom väčšina (aj proporčná) moderných otrokov je v nebielych krajinách;
    • s objektívnym zhodnotením prínosov (ale aj škôd), ktoré kolonializmus pre kolonizované krajiny predstavoval;
    • s uvedomením, že práve biely Západ sa najviac pričinil o rozvoj ľudských práv;
  • hoci je dnes bežné, že vo filmoch a seriáloch čierni herci stvárňujú biele postavy a, naopak, neprítomnosť farebných postáv často vzbudzuje protesty médií, na ktoré sa potom autori cítia nútení reagovať, požaduje väčšie zastúpenie ľudí afrického pôvodu v médiách;
  • hovorí o diskriminácii voči ľuďom afrického pôvodu, ale úplne opomína, že v západnom svete vládne niekedy veľmi militantná politická korektnosť, ktorá niekedy bráni už aj otvorene hovoriť o výsledkoch vedeckého bádania;
  • žiada zaviesť podporné opatrenia určené iba pre ľudí určitého rasového/etnického pôvodu – čo znamená pozitívnu diskrimináciu (nazývané tiež afirmatívna akcia), aj keď priamo uznesenie tieto pojmy neobsahuje.

Na druhej strane sa nedá poprieť, že voči černochom u časti spoločnosti stále panujú predsudky. Odpoveďou na ne je, miesto politickej korektnosti a jednostranného zdôrazňovania diskriminácie, otvorená diskusia a poskytovanie čo najúplnejších informácií.

Treba si tiež uvedomiť, že rasové a národnostné menšiny nie sú jedinými skupinami, ktoré čelia predsudkom. Predsudky sú tu aj voči mužom, ženám, politikom, Slovákom, celebritám atď.

V tomto texte sa však nechcem detailne zameriavať na obsah uznesenia, ale skôr sa pred voľbami zamyslieť, čo hovorí o paradigme, na základe ktorej koná v podstate celé spektrum bruselskej politickej reprezentácie.

Európsky parlament v službách ideológie: štyri poučenia

Poučenie 1: mentalita Bruselu je emotivistická

Text uznesenia ukazuje paradigmu, z ktorej europoslanci vychádzali. Ide o jednostranné poňatie vzťahov medzi menšinami a väčšinou.

Všetky v uznesení spomenuté rozdiely medzi stavom ľudí afrického pôvodu a väčšiny sú pripísané iba diskriminácii a útlaku.

Neuvažuje sa o tom, že jednotlivé skupiny mohli mať v priemere odlišný potenciál a ašpirácie, čo by sa prirodzene premietlo do odlišného postavenia – aj bez diskriminácie.

Moderné teórie zdôrazňujúce diskrimináciu v podstate predpokladajú, že ak istá skupina má menej peňazí a vplyvu ako bieli heterosexuálni muži, je automaticky diskriminovaná.

V podstate tak dosť euro- a maskulinocentricky hodnotia všetky skupiny podľa metra západného „úspechu“, ktorý spočíva v spoločenskom a finančnom vplyve. To je však len veľmi úzky pohľad na to, čo je v živote podstatné.

Miesto neustáleho hľadania vinníkov a historických krívd by bolo lepšie pripustiť, že rôzne skupiny v priemere môžu preferovať rôzne spôsoby sebarealizácie: okrem práce a peňazí napr. rodinu, umenie či komunitu. Každá z týchto oblastí pritom môže prispievať k ľudskému šťastiu.

Mnohí zase preferujú svoj voľný či s rodinou strávený čas pred náročnejšími a lepšie platenými zamestnaniami.

To, samozrejme, neznamená, že diskriminácia proti ľuďom afrického pôvodu neexistuje: existuje a treba jej venovať primeranú, nie však prehnanú, pozornosť.

Toto uvedomenie by nám pomohlo z (priemerných) prirodzených rozdielov medzi skupinami nerobiť strašiaka.

Takýto prístup sa pritom vôbec nevylučuje s individuálnymi slobodami a s tým, že každý si môže vybrať, čo chce robiť, pričom má byť ponímaný podľa svojich individuálnych schopností a výsledkov.

Poučenie 2: Brusel svoje politiky presadzuje aj sociálnym inžinierstvom

Prístup podľa vyššie uvedenej „paradigmy diskriminácie“, pochopiteľne, nemalá časť obyvateľstva vníma ako snahu o násilné a neprirodzené pretváranie spoločnosti, čo vyvoláva odpor.

Nezriedka sú na presadzovanie jeho cieľov navrhované či potrebné opatrenia ako kvóty podľa pohlavia alebo etnického pôvodu (uznesenie o tom však priamo nepíše, aj keď žiada opatrenia, na realizáciu ktorých môžu kvóty byť použité).

Kritici takýto prístup preto označujú ako „sociálne inžinierstvo“.

Sociálno inžiniersky prístup je charakteristický tým, že jeho hybná sila nejde primárne zdola, z občianskej spoločnosti, ale sa snaží spoločnosť pretvoriť opatreniami zhora – ideologickými, ekonomickými, politickými, premenou vzdelávacieho systému a pod.

Hneď v uznesení sa spomína niekoľko takých opatrení: okrem formálnych deklarácií, ktoré žiadajú de facto stotožnenie sa s vyššie uvedenou ideológiou, sú to ospravedlnenia a (minimálne morálne) odškodnenia, opatrenia v kultúre (zvýšenie zastúpenia v médiách, mesiace čiernej histórie), stratégie boja proti rasizmu, integračné politiky a politiky podpory diverzity, vzdelávanie a školenia, rôzne fondy a iniciatívy, atď.

Nebezpečnosť tohto trendu sa stáva zjavnejšou v kombinácii so stavom verejnej diskuse. Nesúhlas s takýmito opatreniami býva niekedy automaticky považovaný za prejav rasizmu, xenofóbie, či až fašizmu.

Poučenie 3: Túto mentalitu zdieľajú prakticky všetky frakcie s výnimkou ENF

Prekvapivé je, kto všetko za toto uznesenie hlasoval. Dokopy získalo v EP 535 hlasov zo 659 prítomných poslancov (80 proti, 44 nehlasovali).

Za uznesenie hlasovali všetci slovenskí europoslanci okrem Richarda Sulíka (SaS, hlasoval proti) a Pála Csákyho (SMK, nehlasoval).

Podporili ho teda všetci poslanci strán Smer (Beňová, Maňka, Smolková, Zala), KDH (Mikolášik, Štefanec, Záborská), Most (Nagy), Obyčajní ľudia (Škripek), NOVA (Žitňanská) a jediný nezávislý (Kukan).

Za uznesenie hlasovala (s. 68) väčšina poslancov takmer všetkých frakcií: ľudovci (EPP), socialisti (S&D), konzervatívci a reformisti (ECR), liberáli (ALDE), zelená ľavica (GUE/NGL), zelení (Verts/ALE/Greens/EFA), Európa slobody a priamej demokracie (EFDD).

Proti však hlasovala väčšina nezaradených poslancov a celá frakcia Európa národov a slobody (ENF). Zo slovenských strán sa do tejto frakcie nedávno oficiálne pridala strana Sme rodina. O členstvo v nej by sa zrejme usilovala aj Národná koalícia.

Poučenie 4: ľudia v Bruseli sotva berú ohľad na názory voličov

Častou námietkou voči EÚ je, že je bežným ľuďom vzdialená a nemôžu veľmi ovplyvniť, čo sa v nej deje.

Európsky parlament je jediným priamo voleným orgánom Európskej únie. Odpoveďou zástancov EÚ je práve tvrdenie, že ľudia si môžu zvoliť svojich europoslancov a tí potom budú predstavovať ich záujmy.

Podľa prieskumov verejnej mienky má až 74 % obyvateľov Slovenska veľmi negatívny alebo skôr negatívny pocit z imigrácie z krajín mimo EÚ (Eurobarometer 82, rok 2014, T61). Hodnoty „multikulturalizmus, otvorenosť k etnickým menšinám, podpora kultúrnej rozmanitosti“ je blízka iba 32 % obyvateľov Slovenska, zatiaľ čo „ochrana kresťanstva pred islamom“ až 63 %.

Z toho možno vysoko pravdepodobne usúdiť, že s daným uznesením by obyvatelia Slovenska nesúhlasili. Nehovoriac o tom, že odkaz kolonializmu a otroctva sa Slovenska dotýka minimálne, ak vôbec.

Ako však vidíme z vyššie uvedeného hlasovania, slovenskí europoslanci, vrátane tých z tých strán, ktoré sa profilujú ako konzervatívne (KDH, NOVA, OĽaNO), či aspoň sčasti ako národné (Smer), toto uznesenie bez výnimky podporili.

Je jasné, že vládna moc musí robiť aj niektoré nepopulárne opatrenia. V časoch krízy sa zvyknú robiť aj opatrenia smerujúce k zhoršeniu životnej úrovne. Ľudia by si možno odhlasovali zrušenie daní, ale štát to nemôže dovoliť. Takéto opatrenia objektívne vyplývajú z potrieb spoločnosti.

Avšak otázka, či má byť Európa primárne etnicky európska, nie je konkrétnym technickým opatrením, ale zásadnou paradigmatickou až existenčnou otázkou. Obyvatelia Slovenskej majú k nej jasný postoj. A nejde o postoj v jadre extrémistický či nenávistný.

Pokiaľ sa nejaká inštitúcia chce nazývať demokratickou, rozhodnutia o základných paradigmatických otázkach spoločnosti by mali ostať v rukách voličov.

Poslanci v Bruseli verejnú mienku, samozrejme, úplne ignorovať nemôžu, avšak ak sa proti nej postavia v takýchto témach, nemusia sa obávať negatívneho mediálneho pokrytia.

Záver

Uznesenie o základných právach ľudí afrického pôvodu ukazuje zaujímavý náhľad do mentality ľudí, ktorí sedia v laviciach Európskeho parlamentu.

Ukazuje sa, že aj poslanci strán, ktoré sa v domácich podmienkach snažia osloviť voličov národnou strunou, sú schopní hlasovať za návrhy, ktoré vyplývajú z kontroverznej pro-multikultúrnej ideológie.

Úvodná fotografia: francúzsky prezident Emmanuel Macron na návšteve školy v Burkina Faso; autor: Ludovic Marin, AFP/Getty Images