Pri sledovaní diskusií v hlavnoprúdových médiách sa niekedy ťažko ubrániť dojmu, že názory jednotlivých diskutérov sú si veľmi podobné. V niektorých témach sa takmer vôbec nestretávame so skutočnou konfrontáciou odlišných svetonázorov. Toto pozorovanie podporuje aj nedávna štúdia Tomáša Profanta z Ústavu medzinárodných vzťahov v Prahe pod názvom „Slovenské verejné diskusie o médiách: analýza normativity diskutujúcich“.
Čo výskum zistil
Autora zaujímalo, či diskusie o médiách vyváženým spôsobom zachytávajú rôzne názorové prúdy alebo v nich, naopak, prevažujú určité názory. Vybral si obdobie 4 mesiacov po vražde Jána Kuciaka, lebo v tomto čase sa veľa diskutovalo o médiách. Skúmal všetky diskusie dostupné na internete, ktorých bolo v danom období 31 (zoznam diskusií a ich hostí možno nájsť tu). Stručné zhrnutie výsledkov vyšlo aj v Denníku N.
Profant skúmal jednak to, z akých médií, politických strán či mimovládnych organizácií diskutujúci pochádzajú. Následne sa organizátorov diskusií pýtal, na základe čoho vyberali hostí a na to, či si boli názorovo blízki. Zistil, že diskusie majú od vyváženosti na míle ďaleko.
„Zistil som, že najviac boli do diskusií pozývaní novinári z centristických liberálnych alebo konzervatívnych médií (SME, N, Trend, Aktuality, .týždeň), často boli pozývané aj osoby v minulosti alebo v súčasnosti spojené s politickými stranami (SDKÚ-DS, Za ľudí, OĽaNO, SaS či KDH). Treťou skupinou boli predstavitelia mimovládnych organizácií, ktoré sa dlhodobo vymedzujú voči mediálnemu kraju: Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku (SFPA), Memo 98, Nadácia otvorenej spoločnosti, Globsec, Konšpirátori.sk či Za slušné Slovensko.“
Záverom bolo, že „na Slovensku verejne v skúmanom období diskutovali o médiách najmä ľudia s veľmi podobným pohľadom na svet. Dve tretiny diskutujúcich bolo možné priradiť k dominantnej afiliácii a iba tri osoby [zo 114] sa dali jednoznačne označiť ako opozičné v rámci danej diskusie“.
„Vyváženosť diskutujúcich bola s jednou výnimkou prítomná len v diskusiách politikov v RTVS a regionálnej TV Bratislava.“
Autor ďalej píše: „...zdá sa, že slovenským diskusiám o médiách dominujú osoby s podobnou ideologickou orientáciou, ktoré pôsobia v straníckej politike, občianskej spoločnosti alebo médiách. Len veľmi zriedka sa do takýchto diskusií dostanú názory, ktoré by boli voči tejto ideológii v opozícii.“
Hlavnoprúdoví novinári vedia, že diskusie sú nevyvážené
Zaujímavé je, že aj organizátori diskusií sú si evidentne vedomí toho, že v nich nie je názorová pluralita: „Napríklad šéfredaktorka SME Beata Balogová vo svojej diskusii nebadala zásadné konflikty, v diskusii Fedora Blaščáka to podľa jeho vlastných slov boli ľudia na jednej lodi, podľa Tomáša Madleňáka si jeho hostia boli názorovo blízki. Matúš Kostolný z Denníka N dokonca poukázal na selanku panujúcu v dvoch diskusiách, na ktorých sa zúčastnil.“
Organizátori diskusií uvádzali rôzne kritériá výberu hostí, napr. skúsenosť s témou, odbornosť, zaujímavosť, osobný profil diskutujúceho, možnosť diskutujúceho narýchlo prísť do diskusie a pod.
Profant poznamenáva, že „názorová vyváženosť nebola kritériom organizátorov diskusií“. Ba čo viac, niektorí novinári ju vyslovene odmietli. Štefan Hríb napríklad uviedol, že predstava, že by na Pohode diskutovali zástancovia a odporcovia hnutia Za slušné Slovensko, „je úplná blbosť. To sa vôbec ani nehodí“. Tomáš Prokopčák zo SME „by sa o politickú vyváženosť pri diskusii o médiách vôbec neusiloval“.
Ľudia s inými názormi: pomätenci, psychopati, dezinformátori...
Dôležitým kritériom, ktoré autor identifikoval, sú „explicitné procedúry vylučovania“, ktoré sú postavené na protiklade rozumu a šialenstva. „S tými, ktorí sú šialení, nemá zmysel diskutovať, pretože z definície šialenstva nemôžu prinášať zmysluplné postoje.“
Respondenti hovorili o pozývaní „príčetných ľudí“, teda ľudí, ktorí sú „dostatočne kritickí“, „držiaci sa faktov“. Na opačnej strane sú, expresívne povedané, „psychopati“, či „pomätenci“, jemnejšie povedané, ľudia, ktorých pozícia „nemá v skutočnosti nič s kritikou [...] je to klamanie“. Do skupiny takto a podobne „vylúčených“ spadajú okrem iných Eduard Chmelár, Ľuboš Blaha, František Škvrnda, Stanislav Mizík, Tibor Eliot Rostas, Ľubo Huďo či Milan Žitný.
Nejde však len o konkrétne osoby, ale Profant píše, že „celkovo problematickí a z diskusií automaticky vylúčení“ sú „reprezentanti tzv. alternatívnych médií“. Tu niektorí novinári povedali, že to nie je potrebné nijak vysvetľovať, iní ich označili za „vred“, či „za čiarou“, vraj sú tiež „dezinformátori“ a „prinášajú absolútne výmysly“.
Martin Šimečka z Denníku N to odôvodnil, tak že „oni neuznávajú princíp racionálnej debaty [...] na každý argument oni odpovedia niečím, čo nemá žiadnu logiku, ale v ich hlave to funguje tá logika, pre mňa je to naprosto absurdné“.
Ďalej sa vraj ľudia z alternatívnych médií snažia „potlačiť akúkoľvek slobodnú debatu“ a zrušiť demokraciu. Podľa šéfredaktorky SME „to, čo robia [Extra plus alebo Zem a vek], je podkopávanie demokratických inštitúcií“.
Ľudia z alternatívnych médií a archetyp blázna
Argumenty uvádzané ohľadne nepozývania ľudí z alternatívnych médií Profant zosumarizoval: „Všetky tieto argumenty posilňujú protiklad rozumu a šialenstva. Tí, ktorí sú na strane rozumu, prinášajú pravdu a držia sa faktov, naopak, tí, ktorí sú na strane šialenstva, či nepríčetnosti klamú a argumentujú iracionálne alebo nelogicky.“
Profant to pripodobuje k archetypu blázna, ktorý sa vyskytoval v stredoveku. Tak, ako boli blázni vykázaní za mestské brány, aj dnes sa v médiách hovorí o „gatekeepingu“, teda strážení brány. Vylúčenie „šialencov“ z verejnej diskusie sa vníma ako súčasť poslania serióznych novinárov, „je základom hodnoty spoločenskej zodpovednosti žurnalistiky“.
Profant hovorí o zjednodušujúcej „logike ekvivalencie“, umelom rozdelení mediálneho priestoru na my a oni. Prejavuje sa „argumentačným faulom slameného panáka, v ktorom sa za typický príklad odlišného názoru považuje (z môjho pohľadu) zjavný nezmysel“.
Príkladom je pripodobovanie ľudí s inými názormi k zástancom teórie plochej Zeme. Ako povedal Štefan Hríb: „A prečo by sme nemali dať priestor tomu, kto hovorí, že je rovná? No preto, lebo je to zjavná blbosť.“
Problémom podľa Profanta je, „ak je takéto tvrdenie inštrumentálne využité na vylúčenie základom geografie neodporujúcich odlišných pohľadov – ak sa kladie ekvivalencia medzi tvrdenie, že Zem je plochá a akékoľvek ďalšie tvrdenie, ktoré by nijak nepopieralo fyziku“.
K vyváženosti sa novinári zväčša oficiálne hlásia
Profant však uvádza, napriek vyššie uvedenému, že mnohí novinári sa k hodnote vyváženosti hlásia. Michal Magušin uviedol, že sa snažil, „aby tam naozaj došlo ku konfrontácii tých dvoch pohľadov a jasne sa ukázalo“, avšak tí ľudia nechceli prísť, tak musel narýchlo volať iných.
V Café Európa síce odmietajú pozývať ľudí z tzv. alternatívnych médií, ale na druhej strane nie sú úplne stotožnení „s tým, robiť diskusie, na ktoré vôbec neprizveme druhú stranu“. Šéfredaktorka SME Beáta Balogová uviedla, že by nemala problém diskutovať s niekým s odlišným názorom, napr. aj marxistom. Podľa Tomáša Prokopčáka zo SME mať v diskusii „troch hostí, ktorí si pritakávajú, je najhoršia vec na svete“.
„Celkovo teda platí, že vyváženosť ako hodnota bola poväčšine akceptovaná a kritika médií stredného prúdu považovaná za legitímnu, táto hodnota však bola v praxi podriadená iným hodnotám,“ zhodnocuje Profant.
V závere článku uvádza, že dominancia hlavnoprúdových myšlienok sa zdá byť „takmer nepreniknuteľná“ a možno práve z tohto dôvodu vznikli alternatívne médiá. Na druhej strane, skutočnosť, že väčšina organizátorov diskusií sa k hodnote vyváženosti hlási, dáva nádej tomu, že „v budúcnosti by sa hodnota vyváženosti mohla stať základnou žurnalistickou normou aj pri diskusii o médiách“.
Záver
Výskum Tomáša Profanta je zaujímavý v tom, že ukazuje nielen nevyváženosť diskusií, ale i čiernobiely, až samoľúby, pohľad na svet, ktorí zdieľajú mnohí hlavnoprúdoví novinári.
V rámci interpretácie výsledkov si treba uvedomiť, že ide len o časť diskusií z určitého časového obdobia, čiže ich nie je možné úplne zovšeobecniť. Je však dosť pravdepodobné, že aj keby sme analyzovali väčšiu časť diskurzu, výsledky by boli podobné.
Profant napríklad tiež uvádza stručný prehľad hostí, ktorí diskutovali na tému Ruska a Ukrajiny v relácii „Braňo Závodský naživo“ v rokoch 2017 – 2019. Všetci si boli ideologicky blízki: išlo o predstaviteľov politických strán SDKÚ-DS, OKS a bývalého poradcu prezidenta Kisku, mimovládnych organizácií SFPA a NOS, Denníka N a NATO.
Vyvstávajú dve závažné otázky. Prečo je výskumov tohto typu tak málo a prečo sa ich dôsledkom venuje tak málo pozornosti? Profant uvádza prehľad literatúry na túto tému, avšak nenachádza sa tam žiadna štúdia, ktorá by analyzovala vyváženosť médií na Slovensku.
Na Slovensku existuje množstvo katedier masmediálnej komunikácie, sociológie, politológie či kulturológie. Vyváženosť je pritom jedným zo základných princípov fungovania médií, je aj uvádzaná v rôznych etických kódexoch. Dalo by sa preto očakávať, že za desaťročia existencie tieto výskumné ústavy do detailu preveria, či sa jej médiá pridŕžajú. Nedeje sa to však.
A pokiaľ by samotným médiám išlo o úprimné hľadanie pravdy, tak by popri (často oprávnenej) kritike alternatívnych médií prinášali aj otázku vlastnej vyváženosti a objektivity a snažili sa ju seriózne riešiť. Ani to sa však prakticky nedeje.
Možno však oceniť aspoň skutočnosť, že stručné zhrnutie Profantovej štúdie, kritickej voči hlavnoprúdovým novinárom (priamo uvádza, že „škodili slovenskej demokracii“), vyšlo aj v Denníku N.
Ilustračný obrázok: Štefan Hríb a Andrej Kiska v relácii Pod lampou (zdroj: www.tyzden.sk)