Moravský sociológ Jan Keller vydal minulý rok knihu Európske rozpory vo svetle imigrácie, v ktorej si posvietil na niektoré štrukturálne problémy Európskej únie. Dielo je písané v súlade s ideovým zameraním autora ľavicovým perom, avšak má potenciál zaujať omnoho širšie spektrum čitateľov, najmä tých, ktorí sa zamýšľajú nad vzťahom starých a nových členských štátov EÚ, gréckou dlhovou krízou či otázkou migrácie.
Tematické zameranie knihy je totiž pestrejšie, ako sa zdá vzhľadom na jej nie celkom výstižný názov. Z obsahového hľadiska ide o polemicko-politické dielo, v ktorom autor využíva aj poznatky z jeho pôsobenia v Európskom parlamente (od roku 2014 je europoslancom za ČSSD), obohatené o niektoré sociologické analýzy s dôrazom na materiálne záujmy aktérov opisovaných fenoménov.
V každej kapitole je samostatne rozoberaný iný problém, hoci ich nadväznosť nie je vždy zrejmá. Z viacerých pasáži cítiť ľavicovo kritické či až euroskeptické postrehy, ktoré v dobe rozmáhajúceho sa ľavicového progresivizmu, ktorý je vo vzťahu k EÚ takmer adoračne nekritický, pôsobia osviežujúco.
EÚ, daňové raje a nadnárodné firmy
Keller si napríklad všíma, že z Česka odchádza každoročne okolo 400 miliárd Kč zisku nadnárodným korporáciám a investorom do zahraničia. Zároveň počíta, že za prvých desať rokov členstva v EÚ získala Česká republika o 410 miliárd Kč viac, ako do rozpočtu EÚ sama prispela.
Z toho s ironickým podtónom vyvodzuje, že „sme za desať rokov členstva získali od EÚ „darom“ zhruba toľko, koľko každým rokom venujeme veľkým, prevažne európskym firmám za ich ochotu výnosne u nás podnikať.“ (s. 75) Keller v tomto nie je ojedinelý. Na túto skutočnosť poukazuje aj známy francúzsky ekonóm Thomas Piketty, autor diela Kapitál v 21. storočí a jeden z hlavných Kellerových inšpirátorov.
Ďalšou témou sú daňové raje, ktorým je venovaná jedna z kapitol. Málokto vie, že daňovými rajmi nie sú len vzdialené karibské krajiny, Monako či Cyprus, ale aj „štandardné“ európske štáty ako Lichtenštajnsko, Luxembursko, Holandsko, Rakúsko alebo Švajčiarsko.
Daňové raje v konečnom dôsledku tunelujú daňový základ ostatných krajín, na ktorých úkor sa tak obohacujú. Medzi 10 až 20 % národného dôchodku Švajčiarska a Luxemburska pramení práve z toho, že tieto krajiny pôsobia ako daňové raje. (s. 97) Ďalší problém je ten, že ich existencia vytvára tlak na ostatné štáty, aby tiež znižovali dane z príjmov právnických osôb, čo sa aj deje (v ČR došlo k zníženiu zo 45 %v roku 1993 na dnešných 19 %, s. 91).
Tento jav prispieva k tomu, že daňová záťaž sa presúva z veľkých firiem na fyzické osoby, hlavne strednú triedu. Avšak paralelne dochádza k tomu, že stredná trieda z dôvodu stále väčších majetkových rozdielov a bohatnutia „superbohatých“ relatívne chudobnie. Keller sa aj tu opiera o spomenuté Pikettyho dielo, ktoré naznačuje, že sa súčasná distribúcia bohatstva blíži k situácii v roku 1914. Ohrozenie strednej triedy podľa Kellera znamená aj ohrozenie sociálneho štátu a sociálneho zmieru v spoločnosti.
Imigrácia a dilemy strednej triedy
Okrem týchto myšlienok a téz, ktoré načrtávam iba fragmentárne a skratkovito, obsahuje Kellerova kniha tiež priblíženie rôznych novších diel francúzskej sociológie, ktorá u nás spravidla nebýva v prekladoch dostupná. Za najpodnetnejšie považujem referovanie o výskume Christopha Guilluyho o vzťahu rôznych zložiek strednej triedy k imigrácii. (s. 189 – 193)
Najúspešnejšiu časť strednej triedy predstavujú tzv. bobos (bohémska buržoázia) – prevažne mladí ľudia pracujúci v nadnárodných spoločnostiach alebo v ekonomicky prosperujúcich odvetviach. Ich pozitívny postoj k imigrácii rozhodujúco ovplyvňuje skutočnosť, že jednak ich pracovné pozície ňou nie sú ohrozené a zároveň imigrácia znižuje cenu služieb, vďaka čomu ich životná úroveň rastie.
Za fasádou fráz o multikulturalizme, ku ktorému sa bobos väčšinovo hlásia, sa tak skrýva vedomý či podvedomý ekonomický kalkul. Tento postreh umocňuje aj skutočnosť, že bobos sa nesprávajú podľa toho, čo hlásajú. I keď majú plné ústa slov o otvorenej spoločnosti, spravidla žijú v lukratívnych štvrtiach a svoje deti posielajú do vybraných súkromných škôl. S ľuďmi z nižších sociálnych vrstiev vrátane imigrantov tak prídu do kontaktu maximálne, keď im títo poskytujú služby.
Jadrom strednej vrstvy sú skôr ľudia v strednom a staršom veku, ktorí sú na tom sociálne pomerne dobre. Vzhľadom na ich postavenie a kvalifikáciu pre nich imigranti tiež nepredstavujú konkurenciu. Na rozdiel od bobos sa však hlásia k francúzskym republikánskym tradíciám, a tak namiesto multikulturalizmu skôr presadzujú asimiláciu prisťahovalcov do francúzskej kultúry.
V rozdielnom postavení sa nachádza nižšia časť strednej triedy, ktorú otvorená prisťahovalecká politika ekonomicky, sociálne, ale aj bezpečnostne ohrozuje. Nad ich postavením v strednej triede visí hrozba deklasovania a prepadu do nižších sociálnych vrstiev. Práve títo ľudia sa odkláňajú od tradičných pravicových, ale najmä ľavicových politických strán, ktoré sa v západnej Európe preorientovali na „kultúrne ľavičiarstvo“.
V knihe ostáva nedopovedané, že práve túto dieru na politickom spektre s najväčšou pravdepodobnosťou zapĺňajú tzv. populistické strany. Tejto téme sa však Keller už ďalej nevenuje, hoci jeho názor na súčasný stav sociálnej demokracie na Západe a problém tzv. novej ľavice je očividný.
Kellerova kniha stojí za prečítanie už len z toho dôvodu, že v nej rozoberá aj témy, ktoré, žiaľ, mediálno-politické prostredie na Slovensku reflektuje len minimálne, ak vôbec.