Národná rada Slovenskej republiky práve rokuje o návrhu predsedu SNS Andreja Danka: uznesení, ktorým sa „spresňuje definícia antisemitizmu“. Ide o prijatie definície, s ktorou už vyslovili súhlas viaceré medzinárodné inštitúcie. Prijatie tohto uznesenia by predstavovalo zbytočný krok, ktorým by sa ešte viac etablovalo, že obmedzovanie slobody prejavu je normálne. Ukážme si, v čom konkrétne je toto uznesenie škodlivé.
História jedného dokumentu
Uznesenie NR SR vychádza z pracovnej definície antisemitizmu vypracovanej Medzinárodnou alianciou pre pripomínanie holokaustu (IHRA), ktorú prijal aj Európsky parlament a odporučil členským štátom, aby ju uplatnili vo svojich právnych poriadkoch s cieľom čo najefektívnejšie stíhať páchateľov antisemitizmu.
Prijatie uznesenia by znamenalo, že NR SR deklaratívne vyjadruje súhlas s touto definíciou. Nemalo by žiadne priame právne dôsledky. Osoby, ktoré by v zmysle tejto definície boli antisemitami, by nemohli byť automaticky trestnoprávne stíhané.
Avšak uznesením by zároveň NR SR odporučila vláde, aby analyzovala právny poriadok SR a v prípade potreby ho upravila tak, aby odrážal danú definíciu antisemitizmu. Keďže „protiextrémistická legislatíva“ sa za posledné roky pomerne často menila, možno v prípade prijatia uznesenia očakávať ďalšie obmedzovanie slobody prejavu.
Podľa Ústredného zväzu židovských náboženských obcí Danko v súvislosti s návrhom uviedol: „Je to aj môj osobný záväzok, ktorý som dal svojmu kolegovi a priateľovi, predsedovi Knesetu štátu Izrael J. J. Edelsteinovi. (...) Slovensko je historickým dlžníkom Izraela. Slovensko musí byť príkladom v legislatívnych postupoch pri prijímaní danej normy.“
Zhodnotenie
Definícia sa začína všeobecným ustanovením, že „Antisemitizmus je také vnímanie Židov, ktoré sa môže prejaviť ako nenávisť k Židom.“ To je veľmi všeobecné vymedzenie. V jeho zmysle by bola antisemitizmom aj v podstate akákoľvek (aj oprávnená) kritika Židov, lebo tá môže u niekoho skĺznuť až do nenávisti. Na druhej strane, očakávať presnú definíciu v jednej vete nie je možné.
Ďalej uznesenie na 11 príkladoch uvádza prípady antisemitizmu. Ide len o demonštratívne príklady, teda antisemitizmom môžu byť aj iné prejavy, ako sú uvedené v týchto príkladoch. Napriek snahe vymedziť antisemitizmus čo najjasnejšie prináša uznesenie rôzne problémy.
Problém 1: „antisemitizmom“ môže byť aj oprávnená kritika Židov
Za antisemitizmus by vo všeobecnosti nemali byť považované vyjadrenia kritické voči Židom, ak sú oprávnené. Uznesenie to sčasti rešpektuje, napr. uvádza, že cieľom antisemitských útokov môže byť aj štát Izrael, avšak že „kritiku Izraela podobnú tej, aká býva vznesená proti akejkoľvek inej krajine, nemožno považovať za antisemitskú“.
Pri iných bodoch to však už celkom neplatí:
- podľa bodu 2 je antisemitizmom aj „vytváranie stereotypných tvrdení o Židoch“ – to znamená, že tvrdenia ako „Židia diskriminujú Palestínčanov“, „Židia sa považujú za vyvolený národ“ či dokonca aj „Židia sú vzdelaní“ môžu byť vnímané ako antisemitské.
Problém s týmito formuláciami je v tom, že to môže znamenať niektorých / mnohých Židov, ale aj všetkých Židov, čo sa nedá gramaticky presne odlíšiť. Každopádne, takéto zovšeobecnenia sú bežne používané aj v médiách, napr. Rusi zabili v Sýrii prvých Američanov, Vedci protestujú alebo Slováci stále riskujú. Preto považujeme toto ustanovenie definície za problematické. - v bode 3 sa zase uvádza, že antisemitizmom je „obviňovanie Židov ako ľudu zo zodpovednosti za skutočné alebo vymyslené krivdy spáchané jednou židovskou osobou alebo skupinou“. Teda tvrdenie „Židia ukrižovali Krista“ by mohlo byť vnímané ako antisemitské. Platí tá istá výhrada ako v predošlom bode.
- Podľa bodu 5 je antisemitizmom aj „obviňovanie Židov ako ľudu alebo Izraela ako štátu z vymyslenia alebo zveličovania holokaustu“. Nie je jasné, čo presne znamená „zveličovanie“. Ale na zneužívanie holokaustu na politické účely upozorňujú aj židovskí akademici. Napr. prof. Norman Finkelstein napísal knihu Priemysel holokaustu: úvahy o zneužívaní židovského utrpenia (2000), kde poukazuje na to, že holokaust sa používa ako „ideologická zbraň“ na presadzovanie záujmov Židov a Izraela. Je to v zmysle definície antisemitizmus alebo nie? Obávame sa, že pri voľnejšej úvahe sudcu by to tam mohlo spadnúť.
- Podľa bodu 11 je antisemitské aj „prirovnávanie súčasnej izraelskej politiky k politike nacistov“. Podľa tohto bodu je antisemitom aj profesor a špeciálny spravodajca OSN Richard Falk (pôvodom newyorský Žid), ktorý robil paralely medzi politikou Izraelu a nacistického Nemecka. Antisemitom by podľa tejto definície bol aj preživší holokaustu Hayo Meyer, ktorý v posledných rokoch svojho života obhajoval práva Palestíncov a prirovnával židovský prístup k nim s politikou nacistov. Aj keď ide možno o prirovnanie provokatívne a prehnané, stále je to súčasť legitímnej diskusie.
Problém 2: nezvyšuje právnu istotu a súdnu moc dáva do rúk znalcov
Mohlo by sa zdať, že presnejšie definovanie antisemitizmu napomôže právnej istote, lebo bude aspoň jasné, čo nesmie človek povedať.
Ako sme však ukázali vyššie, definícia jasná nie je. Pochopiteľne, nemožno od právnickej definície tak komplexného fenoménu, akým je antisemitizmus, očakávať úplnú presnosť. To má ale nevýhodu: rozhodnutie o tom, čo sa smie hovoriť a čo nie, leží do veľkej miery na posúdení súdov. Či presnejšie, súdnych znalcov, keďže súdy sú v zásade viazané ich odbornými názormi vyjadrenými v posudkoch.
Čo je však problém, v porovnaní s odvetviami ako balistika, doprava, geodézia alebo súdne lekárstvo, kde sú znalecké posudky pomerne objektívne, znalci v odvetví „politický extrémizmus“ rozhodujú oveľa viac podľa svojho osobného presvedčenia a subjektívneho názoru. Na rôzne problémy súvisiace so znalcami v trestných konaniach proti údajným „extrémistom” dlhodobo upozorňuje napr. český justičný aktivista Tomáš Pecina.
Ak je potrebné pre určenie trestnosti čakať až na vyjadrenie znalca, ako má bežný človek vedieť, čo vlastne smie a čo nesmie? Pochopiteľne, pri istých prejavoch je to dosť jasné, ale vyššie sme uviedli mnohé hraničné prípady, ktoré jasné nie sú.
O bizarnom prípade informoval v lete portál Prehľad správ (nejde o úplne hodnoverný zdroj, ale správu potvrdil aj Denník N). Istá pani na púchovskom kúpalisku zavolala políciu, lebo muž na kúpalisku mal podľa nej na tele „podozrivé tetovania“. Polícia prišla a muža odviedla. Podľa našich informácií musel niekoľko hodín čakať na príchod znalca, ktorý následne posúdil, že tetovanie je „nezávadné“ a muž bol prepustený.
Problém 3: vedie k autocenzúre
Okrem možnosti priamych trestných postihov právna úprava nastavuje aj spoločenskú klímu. Pokiaľ by aj oprávnená kritika Židov nikdy nebola vnímaná ako antisemitská (čo vzhľadom na definíciu vôbec nie je jasné), je pochopiteľné, že ľudia – vedci, politici, aj bežní občania – budú okolo tejto témy chodiť po špičkách, vyjadrovať sa opatrne alebo sa k nej radšej vyjadrovať nebudú.
Aj keď by možno neboli trestne postihovaní, radšej ju budú obchádzať – to sa nazýva autocenzúra. Ľudia si „dobrovoľne“ zvolia o istej téme nehovoriť, alebo hovoriť len to, čo sa očakáva. Aj keby teda nikto nebol za antisemitizmus podľa tejto definície odsúdený, i tak to znamená obmedzenie slobody prejavu.
Problém 4: dotýka sa nenávistných prejavov iba voči jednej skupine
Nenávisť voči Židom je, samozrejme, nesprávna. Nenávistné prejavy sú však na internete úplne bežné. A netýkajú sa len Židov. Stačí si pozrieť diskusie v najčítanejších médiách a vidíme plno nenávisti proti celebritám, politikom, menšinám, ale aj slovenskému národu. Napriek tomuto dostanú svoju vlastnú definíciu nenávistné prejavy iba voči jednej skupine: Židom.
V kontexte toho, z čoho sú často Židia obviňovaní: že sa vraj považujú za vyvolenú, privilegovanú skupinu, majú vplyv na politikov a vedia si vymôcť nadštandardnú ochranu svojich záujmov, môže paradoxne takýto postup zo strany NR SR viesť k posilneniu antisemitských stereotypov.
Záver
Je jasné, že v každej definícii možno nájsť nedostatky. Už rímsky právnik Iavolenus upozorňoval, že „každá definícia v občianskom práve je nebezpečná, lebo len zriedka ju nemožno vyvrátiť“. Najťažšie je to pri komplexných sociálnych fenoménoch, akým je nepochybne aj antisemitizmus.
Nechcem teda vyčítať zákonodarcovi, že urobil definíciu nedokonalú. Hlavný problém je však v základnom prístupe: miesto riešenia príčiny sa politici snažia vytesniť isté prejavy a názory z diskusie. Navyše, v tomto prípade privilegovaním jednej konkrétnej skupiny – ktorej tým paradoxne môžu priťažiť. Liekom voči nenávistnému antisemitizmu je pravda a slobodná diskusia.
Zdroj
Uznesenie o spresnení definície antisemitizmu na stránke NR SR
Zdroj fotografie: ÚZŽNO