Ešte koncom roka 2016 podalo 30 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky návrh na Ústavný súd SR, v ktorom tvrdili, že niektoré ustanovenia Trestného zákona o tzv. nenávistných prejavoch sú v rozpore s ústavou. Včera sa Ústavný súd SR stotožnil s ich argumentáciou a vyhlásil protiústavnosť týchto pasáží. Rozhodnutie je definitívne a predmetné pasáže stratili účinnosť; nemožno na ich základe nikoho stíhať ani súdiť.
Aktualizované 21.1.2019 o 9:53. Doplnené mená poslancov, ktorí návrh podali.
Čo namietali poslanci?
Poslanci za rozporné s Ústavou SR a Dohovorom o ochrane základných práv a slobôd považovali podčiarknuté časti ustanovení:
§ 421 Založenie, podpora a propagácia hnutia smerujúceho k potlačeniu základných práv a slobôd
(1) Kto založí, podporuje alebo propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá smeruje k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktoré hlása rasovú, etnickú, národnostnú alebo náboženskú nenávisť alebo nenávisť voči inej skupine osôb alebo kto propaguje skupinu, hnutie alebo ideológiu, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.
§ 422 Prejav sympatie k hnutiu smerujúcemu k potlačeniu základných práv a slobôd
(1) Kto verejne alebo na mieste verejnosti prístupnom, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine, hnutiu alebo ideológii, ktorá smeruje alebo v minulosti smerovala k potlačeniu základných práv a slobôd osôb, alebo ktorá hlása rasovú, etnickú, národnostnú, náboženskú nenávisť alebo nenávisť voči inej skupine osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.
§ 423 Hanobenie národa, rasy a presvedčenia
(1) Kto verejne hanobí
a) niektorý národ, jeho jazyk, niektorú rasu alebo etnickú skupinu, alebo
b) skupinu osôb alebo jednotlivca pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, politické presvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania,
potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až tri roky.
§ 424 Podnecovanie k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti
(1) Kto verejne podnecuje k násiliu alebo nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie, náboženské vyznanie alebo preto, že sú bez vyznania, alebo verejne podnecuje k obmedzovaniu ich práv a slobôd, potrestá sa odňatím slobody až na tri roky.
Tieto ustanovenia boli prijaté novelou Trestného zákona č. 316/2016 Z. z. z októbra 2016.
Argumentácia poslancov
Podľa poslancov formulácia „iná skupina osôb“ je nedostatočne definovaná. Mohlo by ísť napr. o fajčiarov, psíčkarov, smetiarov alebo politikov. To nespĺňa požiadavku určitosti a je v rozpore s princípom právnej istoty. Občan by mal zo zákona jednoznačne vedieť vyčítať, aké konanie zákon upravuje, o to viac v trestnom práve.
Čo sa týka zákazu haniť iných za ich politické presvedčenie, poslanci poukazujú na to, že trestné stíhanie za vyslovený názor je vážnym zásahom do ústavných slobôd a musí byť primerané a nevyhnutné.
Citovali aj rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý rozhodol, že slobodou prejavu sú chránené aj tie výroky, ktoré „urážajú, šokujú alebo znepokojujú; také sú požiadavky, pluralizmu, tolerancie a otvorenosti, bez ktorých neexistuje demokratická spoločnosť.“
Návrh podali poslanci z klubov OĽaNO, SaS a Sme rodina. Celý klub SaS pôvodne „protiextrémistickú“ novelu podporil, Richard Sulík to však neskôr označil za chybu a SaS sa pridala k návrhu na ústavný súd. Celý klub OĽaNO (okrem neprítomných) sa hlasovania zdržal a celý klub Sme rodina hlasoval proti. Poslancov zastupovali advokáti Daniel Lipšic a Peter Kubina. Celý návrh je dostupný na stránke ÚS SR.
Ako rozhodol Ústavný súd?
Ústavný súd konštatoval, že všetky namietané ustanovenia sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd. Súhlasíme.
Čo sa týka ustanovenia o zákaze podnecovania nenávisti voči „inej skupine osôb“, ide naozaj o nepresne definovaný pojem, ktorý v trestnom zákone nemá čo hľadať. Na druhej strane, toto ustanovenie aspoň trochu vyvažovalo právnu úpravu, ktorá poskytuje ochranu skupinám rasovým, národnostným, etnickým a náboženským. Zákonodarca sa predmetnou novelou snažil ochrániť aj iné skupiny, nielen tieto.
Tu sa však ukazuje absurdita nadmernej snahy obmedzovať slobodný prejav. Miesto definovania všelijakých chránených skupín by bolo lepšie skôr trestať násilné prejavy voči konkrétnemu jednotlivcovi či skupine, čo už ale robia trestné činy násilia proti skupine obyvateľov a nebezpečného vyhrážania.
Pokiaľ je prejav nenásilný, ale niekto ho môže vnímať ako „hanlivý“, nemal by spadať pod trestnoprávnu úpravu. Paragrafy o „podnecovaní nenávisti“ (tiež veľmi nejasný pojem) sú tak stále potenciálnou „studnicou“ na zneužitie proti politickým odporcom.
V prípade zákazu „haniť“ druhých za ich politické presvedčenie, protiústavnosť tohto ustanovenia je zjavná. Okrem iného by znamenalo, že pomaly každý druhý online diskutér bude trestne stíhateľný. Výroky ako „špinavý smerák“ či „dekadentný saskár“ sú síce možno nevkusné, ale je absurdné, aby za ne hrozilo väzenie.
Paradoxne, napriek tomu, že toto ustanovenie bolo v platnosti viac ako 2 roky (celý rok 2017 a celý rok 2018), v praxi sa takmer vôbec neuplatňovalo. Hanobenie človeka pre jeho politické presvedčenie je úplne bežné na internetových diskusiách alebo aj na stránkach ako Zomri. Dalo by sa argumentovať, že ak by sa toto ustanovenie Trestného zákona prísne vymáhalo, zvýšilo by kultúru verejnej diskusie.
Iné ustanovenia Trestného zákona sú sporné tiež
Na jednej strane môžeme 30 poslancom, advokátom aj Ústavnému súdu vyjadriť úprimnú vďaku. Treba však zdôrazniť, že predmetné ustanovenia boli dosť okrajové. Gro protiextrémistickej úpravy ostáva v platnosti, vrátane tých najspornejších a najviac slobodu obmedzujúcich ustanovení.
Napr. prechovávanie extrémistického materiálu (ktorým sú aj historické dokumenty, ktoré kúpite v bežných kníhkupectvách, ako napríklad Hitlerove Mein Kampf) je trestné, pokiaľ sa nepreukáže, že sú prechovávané za účelom vzdelávacích, zberateľských alebo výskumných aktivít. To zavádza princíp obráteného dôkazného bremena: obvinený musí dokázať, že nespravil nič zlé, čo protirečí základným zásadám právneho štátu.
Problematická je aj samotná definícia extrémistického materiálu. Extrémistickým materiálom by bol aj dokument, ktorý „popiera alebo hrubo zľahčuje“ nielen holokaust, ale akékoľve genocídium, zločiny proti mieru, zločiny proti ľudskosti alebo vojnové zločiny, ak bol ich páchateľ odsúdený.
Pod tento zákaz popierania spadá veľké množstvo činov, aj relatívne nedávnych. Ako vieme z minulosti, pokiaľ víťazi súdia porazených, takéto procesy sú zriedkakedy úplne apolitické. Žiadny úkon orgánu štátnej moci by ale nemal byť imúnny voči kritike.
Pokiaľ to 30 angažovaných poslancov myslí so slobodou prejavu na Slovensku úprimne, mali by napadnúť ústavnosť aj týchto ustanovení Trestného zákona.
Zdroj fotografie: Ústavný súd Slovenskej republiky