Minimálne dôchodky boli zavedené v roku 2015 počas II. Ficovej vlády. Ministrom práce rovnako ako dnes bol Ján Richter. Už vtedy ich nastavenie predstavovalo vážny nesystémový prvok v systéme sociálneho zabezpečenia na Slovensku.
Systém starobných dôchodkov na Slovensku je postavený na princípe zásluh, čo v praxi znamená, že výška starobného dôchodku priamo a veľmi precízne závisí od toho, ako dlho poistenec odvádzal poistné na starobný dôchodok a v akej výške – zjednodušene: koľko rokov pracoval a akú vysokú mzdu mal.
Zoberme si ako modelový príklad človeka, ktorý pracoval 40 rokov a za celý čas zarábal okolo priemernej mzdy. Jeho dôchodok sa vyráta podľa vzorca: ODP * POMB * ADH, čiže pôjde o súčin obdobia dôchodkového poistenia, priemerného osobného mzdového bodu a aktuálnej dôchodkovej hodnoty: 40 * 1 * 12,6657. Výška jeho starobného dôchodku tak bude 506,70 €.
Tí, čo zarábali viac a pracovali dlhšie, budú mať viac a tí, čo menej, tak menej.
Minimálne dôchodky však tento systém narušili. Vláda pri zavádzaní argumentovala zámerom, aby ľudia, ktorí mali veľa odpracovaných rokov, ale vychádzajú im nízke dôchodky, neboli odkázaní na poberanie dávok v hmotnej núdzi.
V súčasnosti sú pravidlá minimálnych dôchodkov nastavené tak, že pre poistencov, ktorí boli dôchodkovo poistení aspoň 30 rokov a ich osobný mzdový bod bol v danom období aspoň 0,241, poberajú dôchodok vo výške 1,36 násobku životného minima. Tí, čo pracovali dlhšie, ho majú ešte vyšší: pri 40 kvalifikovaných rokoch to je až 1,57 násobok životného minima.
Zjednodušene, človek, ktorý pracoval aspoň 30 rokov a v tých rokoch zarábal aspoň 24,1 % z priemernej mzdy, má dnes vyrátaný minimálny dôchodok vo výške 278,90 €. Bez minimálneho dôchodku by po správnosti mal nárok na starobný dôchodok vo výške 91,60 €. Ak sa s takouto výškou starobného dôchodku ocitol pred tým poberateľ v hmotnej núdzi, pomoc v hmotnej núdzi im ich príjem navýšila.
Pozornejší čitateľ už asi postrehol, prečo je minimálny dôchodok nespravodlivý, ale najmä spoločensky škodlivý a nezmyselný.
Na mnohé historické prípady, ktoré už nemajú ako ovplyvniť svoju situáciu a pre ktoré minimálnych dôchodok zhoršuje sociálnu spravodlivosť, upozorňuje Ľubica Navrátilová. Pozerajme sa ale najmä do budúcnosti.
Je zjavné, že nachádzať sa v určitom mzdovom rozsahu síce má priamy vplyv na výšku odvodov, ale nemá žiadny vplyv na výšku starobného dôchodku. Zavedený systém minimálnych dôchodkov výrazne motivuje poistencov k tomu, aby odvádzali do Sociálnej poisťovne menej, čím výrazne podnecuje špekulatívne správanie.
Vhodné to je najmä pre rôzne jednoosobové eseročky, čiže spravidla ľudí, ktorí majú často nadštandardný príjem. Oficiálne však figurujú vo svojej eseročke ako zamestnanci napr. na polovičný úväzok za minimálnu mzdu, a tak platia veľmi nízke odvody. V konečnom dôsledku im ale vyjde neadekvátne vysoký minimálny starobný dôchodok.
To je veľmi nefér voči tým, ktorí si svoj vymeriavací základ nemôžu nezávisle od príjmu ovplyvniť. A rovnako je to mimoriadne nefér voči ľuďom, ktorí hoci odvedú mnohonásobne vyššie čiastky, získajú iba nepatrne vyšší starobný dôchodok.
Nástroj minimálnych dôchodkov prináša aj také deformity v sociálnej spravodlivosti, že napr. poistenec, ktorý bol dôchodkovo poistený iba 14 rokov a zároveň mal nadštandardne vysoké odvody, povedzme, že zarábal 3-násobok priemernej mzdy, tak hoci do systému odvedie mnohonásobne viac peňazí ako poistenec spĺňajúci minimálne kritériá na minimálny dôchodok, nebude mu priznaný žiadny starobný dôchodok, lebo nespĺňa podmienku minimálneho obdobia poistenia, ktorá je 15 rokov.
Za rok 2019 je minimálny dôchodok pri 30 kvalifikovaných rokoch dôchodkového poistenia 278,90 €.
Čiže ten, kto pracuje 30 rokov a zarába na škále od 0,241 do 0,73 násobku priemernej mzdy, jeho starobný dôchodok bude rovnaký. Lenže medzi spodnou a hornou hranicou je vyše 3-násobný rozdiel v celkovej odvedenej sume na starobné dôchodkové poistenie.
„Stredo-pravá“ SNS ľavicovejšia od Smeru
Hoci sa Slovenská národná strana definuje ako stredo-pravá, predložila takú výrazne ľavicovú novelu týkajúcu sa minimálnych dôchodkov, že sa na zadné stavalo aj samotné ministerstvo práce či Sociálna poisťovňa, obe v rukách ľavicového koaličného partnera Smeru-SD.
Andrej Danko to však so Smerom zobchodoval s iným populistickým zásahom do sociálneho systému – naviazaním minimálnej mzdy na priemernú mzdu. A novela z dielne SNS tak bola parlamentom minulý týždeň schválená.
Za hlasovali všetci poslanci SNS a Smer-SD, všetci prítomní poslanci ĽS NS a niektorí ďalší poslanci z koaličných i opozičných strán. Proti boli iba 2 poslanci, mnohí sa zdržali.
Minimálny dôchodok tak po novom nebude 1,36-násobok životného minima, ale vyšší. Bude sa rátať ako 33 % z priemernej mzdy na Slovensku spred dvoch rokov.
Keďže priemerná mzda v roku 2018 bola 1013 €, od budúceho roka by najnižšia výška minimálneho dôchodku nemala byť 285,90, ale 334,30 €.
Ako upozornil rezort práce, suma budúceho dôchodkového príjmu bude rovnaká bez ohľadu na to, či platili poistné z 25 % alebo 75 % priemernej mzdy v národnom hospodárstve.
Inými slovami pre zhruba polovicu pracujúcich ľudí na Slovensku je úplne zbytočné odvádzať 18 % z ich hrubej mzdy na starobné dôchodkové poistenie, lebo by aj tak mali dostať toľko, ako keby zarábali a odvádzali z 24,1 % priemernej mzdy.
Tí, ktorých vymeriavacie základy sa pohybujú aj nad 75 % priemernej mzdy do 100 % priemernej mzdy, budú mať starobný dôchodok iba nepatrne vyšší – kvôli tomu sa také vysoké odvádzané sumy vôbec neoplatia.
Začína byť kritické, že pre väčšinu pracujúcich pohybujúcich sa pod priemernou mzdou bude po novom väčšia časť odvodov bez zásluhovosti. 14 % zdravotný odvod zásluhovosť nikdy neobsahoval. A po novom aj zhruba polovica sociálnych odvodov (18 % na starobné dôchodky) zásluhovosť pre väčšinu pracujúcich stráca.
Títo ľudia budú veľmi náchylní k tomu, aby využili akékoľvek možnosti pre zníženie si vymeriavacieho základu a zvýšenie si čistého príjmu, čo bude systém ťahať ku dnu a zaťažení budú stále viac tí s neoptimalizovanými vyššími príjmami a tí poctiví.
Toto je deštruizmus, ktorý vznikne v spoločnosti a ktorý vytvárajú šialenci v politike – ak by sme mali parafrázovať Andreja Danka.
Jozef Mihál označil Dankovu úpravu za čistú tragédiu a zároveň ju prirovnáva k Sulíkovmu odvodovému bonusu. To je trochu zvláštne, keďže Sulíkov odvodový bonus Mihál politicky presadzoval dlhé roky ako „komplexné a spravodlivé riešenia“, ako minister pripravoval pôdu pre jeho zavedenie a pri Sulíkovej knihe o tretej verzii odvodového bonusu je dokonca spoluautor. Nie je mi známe, že by sa od tejto koncepcie otvorene dištancoval.
Jozef Mihál o podvode na živnostníkoch, no s chystaným úderom pod pás
Mihál sa k minimálnym dôchodkom stavia od ich zavedenia vcelku kuriózne. Na jednej strane minimálne dôchodky kritizuje, na strane druhej by ich chcel aplikovať ešte širie.
Presadzuje naratív o Richterovom podvode na živnostníkoch, lebo v roku 2012 Richter zdvihol živnostníkom minimálny vymeriavací základ pre platenie poistného na 50 % z priemernej mzdy s argumentáciou, aby nemali nízke starobné dôchodky (a neboli poberateľmi dávok v hmotnej núdzi). No a o tri roky zaviedol minimálne dôchodky, pri ktorých by živnostníkom stačilo dať minimálny vymeriavací základ na zhruba polovicu (presnejšie 24,1 % z priemernej mzdy).
Mihál však nepožaduje zrušenie minimálnych dôchodkov, ktorých absurdnosť si plne uvedomuje, ale tou absurditou by chcel nakaziť ešte väčšiu časť systému: znížiť živnostníkom minimálny vymeriavací základ zhruba na polovicu, aby im vyšiel rovnako minimálny dôchodok za rovnako neadekvátne nízke odvody.
Spolu s Miroslavom Beblavým minulý rok dokonca aj predložili v parlamente návrh, aby minimálny vymeriavací základ bol pre živnostníkov 30 % z priemernej mzdy.
U Mihála môže byť náročné rozlíšiť, kedy jeho nápady či vyjadrenia chcú byť konštruktívne a kedy u neho prevažuje konflikt záujmov v podobe jeho živobytia postavenom na špekulatívnom poradenstve a jeho straníckeho marketingu. Aj tu sa skôr zdá, že ide o stranícky marketing spojený so snahou nastaviť pravidlá tak, aby jeho špekulatívne poradenstvo získalo nový obsah a vypredávalo sály.
To, čo sociálny systém potrebuje, je buď minimálne dôchodky zrušiť alebo absurdnú vyrovnávaciu mieru solidarity v nich výrazne okresať.
Ak by sa živnostníkom vymeriavacie základy znížili, bolo by ešte ťažšie minimálne dôchodky zrušiť, lebo vtedy by nešlo o „podvod“ na živnostníkoch, ale doslova o úder pod pás.
Zodpovední politici by sa mali správať rozhodne inak.
Zbabelosť naprieč politickým spektrom
Hoci si mnohí politici uvedomujú, aké je nastavenie minimálnych dôchodkov absurdné a po Dankovej novele bude ešte absurdnejšie, nie je mi známe, že by niekto z politikov vyslovene hovoril o potrebe ich zrušenia alebo výrazného okresania.
Zla sa dopúšťajú nielen tí politici a strany, ktoré tieto deformity priamo zavádzajú, ale tiež tí, ktorí o tom vedia, ale nemajú odvahu sa voči tomu vyhraniť a požadovať nápravu.
Pritom v prípade minimálnych dôchodkov by sa to dalo urobiť jednoducho a dostatočne citlivo prechodnými opatreniami: pri nových dôchodcoch minimálne dôchodky už nevyplácať a pri tých, ktorým sa vyplácajú, ich výšky zmraziť, až kým ich výšky u konkrétnych poberateľov nepresiahnu normálne starobné dôchodky vďaka postupnej valorizácii.
Inštitút minimálneho starobného dôchodku nemusí byť nezmysel
Je rozumné oddeliť starobných dôchodcov, ktorí desiatky rokov pracovali za nízke mzdy, od tých, ktorí získali dôchodkové roky za to, že boli v minulosti nezamestnaní alebo strávili príliš veľa času na rodičovskej dovolenke alebo skrátka nerobili nič a žili v hmotnej núdzi. Je to nielen otázka dôstojnosti, ale aj administratívneho zjednodušenia, ako upozorňuje aj Ľubica Navrátilová.
Z môjho pohľadu by to však znamenalo, že kvalifikované roky budú nutne súvisieť so zárobkovou činnosťou, osobný mzdový bod pre účely kvalifikovaného zápočtu by mal byť vyšší ako 0,241 a minimálny starobný dôchodok nižší ako 1,36 násobok životného minima. Čiže medzi poberateľov by spadlo výrazne menej ľudí ako dnes, nieto budúci rok.
Teoreticky by sa to dalo zabezpečiť iba väčšou a zložitejšou kompenzačnou úpravou priemerného osobného mzdového bodu oproti súčasnosti.
Dôležité je to však urobiť v rámci účtovania s minulosťou (porevolučná transformácia trhu práce, dozvuky modelu rodiny, v ktorom mala často žena nižšie vzdelanie a viac participovala v domácnosti ako na trhu práce, pričom ostala vdovou) a rozhodne to nevzťahovať na ľudí 30 rokov po zmene režimu, ktorí do dôchodku ešte iba odídu.
V skutočnosti prípadov postihnutých historickými okolnosťami nemusí byť až tak veľa. Napr. dôchodkyne, ktoré počas svojho produktívneho života menej participovali na trhu práce, žijú s manželom, z ktorého dôchodku sú tiež zabezpečované, prípadne poberajú po ňom vdovské, čiže sú mimo stavu hmotnej núdze.
Ak by sme poznali reálne počty a skupiny prípadov, ktoré majú nízky starobný dôchodok a popri ňom sú tak odkázaní na pomoc v hmotnej núdzi, pričom naozaj v minulosti poctivo odpracovali 30 a viac rokov, možno by sme zistili, že ide o takú málopočetnú a stále sa zmenšujúcu skupinu, že sa kvôli nim neoplatí zavádzať do systému špeciálny inštitút.
V komunistickom duchu
Stav, ktorý do minimálnych dôchodkov II. Ficova vláda vniesla a Dankova SNS to ešte viac vyšpikovala, však príliš pripomína heslo: „Každý podľa svojich schopností, každému podľa jeho potrieb!“
Je dosť znepokojujúce, že voči takýmto komunistickým manierom nie je na politickej scéne výslovná alternatíva, ale pri väčšine súčasných politických strán cítiť stále väčšie preteky o ľavicovosť bez ohľadu na mieru absurdnosti daných riešení.
Zdroj fotky: Webnoviny