Černocha Georga Floyda 25. mája zadržala polícia za to, že údajne platil falošnou bankovkou. Pri zásahu ho jeden z policajtov držal niekoľko minút pod kontrolou tým, že mu pristúpil kolenom krk. Zdá sa zjavné, že následkom tohto neprimeraného zásahu George Floyd zomrel.
Zo zásahu existujú emotívne videá, na ktorých sa Floyd sťažuje, že nemôže dýchať a prosí, aby ho nezabíjali.
Zásah polície pohoršil mnohých obyvateľov USA a veľa miest v USA tak doslova zahorelo protestmi ľudí najmä z čiernej komunity. Podpálené autá či nehnuteľnosti, vyrabované obchody, poškodený majetok, násilné strety s políciou či armádou.
Hoci väčšina protestujúcich kriminalitu nepácha, vzhľadom na masovosť nepatrná percentuálna časť ničiteľov dokáže narobiť škody obrovských rozmerov. A v dôsledku protestov zomrelo už niekoľko ľudí, čo je typické najmä pre protesty krajín mimo západnej civilizácie.
Proti čomu a za čo vlastne protestujú?
Odhliadnuc od demonštrujúcich páchajúcich ďalšiu kriminalitu demonštranti protestujú proti individuálnemu zlyhaniu policajta, ktoré sa nedá vrátiť späť. Požadujú obviniť aj ostatných prítomných zasahujúcich policajtov. Policajt bude postavený pred súd a s najväčšou pravdepodobnosťou potrestaný. Systém sa to nesnaží zamiesť pod koberec a viac s tým nemá čo urobiť.
Zo štatistík vieme, že černosi tvoria 24 % všetkých obetí policajnej streľby, pričom tvoria okolo 13 % obyvateľstva. Lenže je potrebné zdôrazniť, čo ľavičiari často ignorujú, že afroamerická menšina má na svedomí 62 % krádeží, 57 % vrážd a 45 % prepadnutí.
V štátoch, kde má hocikto strelnú zbraň, sú vo všeobecnosti razantné zásahy polície prirodzené i pochopiteľné. Je tiež pochopiteľné to, že sa v individuálnych prípadoch vyskytnú chyby.
Rasizmus bielych policajtov proti čiernej komunite ako systémový či masový fenomén je tak najmä dojmológia živená ľavicovou propagandou.
Ak by hnutie Black Lives Matter chcelo predísť strateným životom čiernej komunity, ich aktivita by nespočívala predovšetkým v hlučnom proteste voči individuálnym zlyhaniam z minulosti, ktoré sa prirodzene budú raz za čas vyskytovať aj naďalej, ale snažili by sa najmä ovplyvniť budúcnosť svojich ľudí.
Pracovali by so svojou komunitou. V snahe formovať jej morálku a znížiť jej kriminalitu. A v snahe edukovať komunitu, aby sa pri zásahoch polície správali nanajvýš zodpovedne.
Ľavicové naratívy ako spúšťač problému
Je evidentné, že príčinou tejto nezmyselnej vášne a násilia protestujúcich je do veľkej miery jednostranný a manipulatívny pohľad na svet. Presvedčenie, že černosi napriek číslam sú v USA systematicky a vo veľkom diskriminovaní či zabíjaní pri policajných zásahoch. Hoci mnohé také individuálne prípady nepochybne existujú, černosi sú zároveň často aj pozitívne diskriminovaní.
Mediálny dôraz na individuálne prípady a ich neustále vyhrocovanie u mnohých mení v hlavách realitu a vytvára z nich falošných bojovníkov za lepší svet. Do popredia tejto vyeskalovanej politiky identity vystupujú inkluzivistické naratívy sociálneho vylúčenia a naratív viny a dlhu.
Aj u nás ľavičiari, ktorí sa k prípadu vyjadrili, odôvodňujú až ospravedlňujú takúto kriminalitu chudobou, nerovnosťou či kapitalizmom.
Napr. Velitš na národne-ľavicovom webe DavDva uvádza:
„Môžeme konštatovať, že celá podstata tohto prípadu sa zakladá predovšetkým na majetkovej situácii, ktorá prinútila obeť policajného zásahu k plateniu falošnými peniazmi. Popri neprimeranosti zásahu policajtov môžeme konštatovať, že táto tragická smrť sa nemusela stať, keby dotyčný neprišiel o prácu a mal by zabezpečené primerané životné podmienky. Zlá sociálna situácia tiež môže vplývať na vyššiu mieru kriminality u Afroameričanov, ktorí často žijú v getách a pri vyrastaní v takejto komunite nemajú veľkú perspektívu viesť slušný a dôstojný život.“
Riešenie vyššej kriminality čiernych komunít vidí Velitš v socializme: v zavedení práva na prácu, v dostupnom vzdelávaní a zdravotnej starostlivosti.
Podobne Chmelár v časopise !argument v článku s názvom „Chudoba plodí násilie“ premosťuje problematiku čiernych komunít v USA k rómskej problematike na Slovensku. A za príčiny kriminality považuje nezamestnanosť, nevzdelanosť či zlé hygienické podmienky.
Na sociálnu nerovnosť, ktorú udržiava oligarchický systém ako príčinu celej situácie, upozorňuje tiež ľavičiar Ľuboš Blaha.
Europoslanec za Progresívne Slovensko inkluzivista Michal Šimečka ml. vo svojich facebookových príspevkoch použil najmä manipulácie v podobe whataboutizmu. V jednom z príspevkov uvádza príklad černocha, ktorý chodí na prechádzky radšej s dcérou, lebo sa mu stávalo, že keď si išiel sám zabehať, volajú na neho políciu ako na podozrivého.
V závere uvádza: „Vypaľovanie obchodov či útoky na policajtov sú odporné a zrejme aj živené extrémistami. Lenže frustrácia z pocitu krivdy a bezmocnosti, ktorej čelia celé generácie Afroameričanov, je rovnako reálna ako horiace mestá.“
V novšom príspevku opäť pomocou manipulácie whataboutizmu sa Šimečka „cíti nahnevaný“ a kritizuje poslanca Mazureka (K-ĽSNS) za to, že v nejakom videu odsdudzuje násilné protesty v USA, pričom jeho argumentácia spočíva v tom, že v roku 2015 sa Mazurek tiež zúčastnil protestu s prvkami násilia a že viacerí jeho spolustraníci boli v minulosti odsúdení za násilnú trestnú činnosť.
Cítil by sa snáď Šimečka spokojnejšie, keby Mazurek s danými spolustraníkmi odleteli do USA a pridali sa k násilníkom z Antify, prípadne k opačnej strane?
Pre zaujímavosť spomeňme aj karikaturistu Shootyho, ktorý celý problém štylizuje do rasizmu na úrovni Ku-Klux-Klanu. Fakt, že obvinený policajt Derek Chauvin má za manželku Aziatku a fakt, že v policajnej jednotke, ktorá proti Floydovi zasiahla, bol taktiež minimálne jeden policajt ázijského pôvodu, robí zo Shootyho štylizácie postfaktualistický alarmizmus.
Hoci prví traja spomenutí autori majú bližšie ku klasickým socialistom, Šimečka a Shooty sú skôr inkluzivisti.
Čierne obete a biela vina
U všetkých spomenutých autorov textov možno identifikovať narábanie s konštruktom sociálneho vylúčenia a naratívom viny a dlhu. A vidíme, že je jedno, či ide o pronárodných ľavičiarov, internacionálnych ľavičiarov či inkluzivistických ľavičiarov.
Predkladajú nám obraz, že Afroameričania v USA čelia diskriminácii a vážnej chudobe, v dôsledku čoho sa uchyľujú k páchaniu trestných činov. A tým vinníkom, ktorý situáciu spôsobuje, je väčšinová spoločnosť a jej vládnuci systém.
Takéto vnímanie reality po desiatkach rokoch uplatňovania inštitútov liberálnej demokracie a skresania rasovej diskriminácie na individuálne zlyhania, ktoré sú možno aj kvantitatívne prečíslené prejavmi pozitívnej diskriminácie, je mimoriadne skresľujúce.
V USA predsa mnoho černochov žije život stredných vrstiev a na diskrimináciu sa nesťažujú. Mnohí sú aj v ekonomickom najvyššom decile. Ako je to možné? Nie sú Šimečkove tvrdenia o bezmocnosti prehnané?
Existujú mnohé krajiny, kde je priemerná životná úroveň nižšia, ako majú v priemere čierni páchatelia trestných činov v USA a u nikoho to v daných krajinách nelegitimizuje kriminalitu.
Je Šimečkova príčina „frustrácie z pocitu krivdy“ iba dôsledkom sociálno-ekonomickej nerovnosti priemeru daných skupín? Ak by sa rozdiely vyrovnali, problém by zmizol? A akým spôsobom majú byť vyrovnané? Väčším zdanením bohatších a vyššími sociálnymi dávkami chudobnejším?
Také politické programy sa majú možnosť presadiť demokraticky cez voľby. Ľudia to však zjavne nechcú.
Ak manipulatívny naratív viny a dlhu vytvára u niektorých bielych morálny imperatív správať sa solidárne voči čiernym, napr. v rámci rôznych kompenzačných opatrení, u mnohých Afroameričanov vytvára presvedčenie, že sú im bieli niečo dlžní, nechcú im to dať a Afroameričania majú morálne právo si to vziať aj cez porušovanie zákonov.
Ľavicová pasca frustrácie, bezmocnosti a apatie
Ďalším problémom týchto ľavicových naratívov, ktoré vysvetľujú a tým priamo alebo nepriamo ospravedlňujú kriminalitu „chudoby“, je nielen nemorálnosť, ale aj sociálny deštruktivizmus.
Západné spoločnosti vrátane Slovenska nebránia žiadnemu snaživému príslušníkovi akejkoľvek rasovej či etnickej menšiny sa realizovať a zabezpečiť si tak najprv pomocou vzdelania a následne aj prácou životnú úroveň adekvátnu k svojim schopnostiam.
Ak sa v spoločnosti nájdu ľudia, ktorí im aj hodia poleno pod nohy, nájde sa zároveň aj dostatok ľudí, ktorí im, naopak, pomáhajú vstať a podporujú ich vo vzostupe.
Ľuďom s horším sociálno-ekonomickým postavením treba v skutočnosti vysielať dôrazný signál, že keď sa budú snažiť a budú spoľahliví, budú aj náležite odmenení.
Ľavicový naratív im však ponúka výhovorku, že za ich horší stav môže niekto iný, a tým sa títo ľudia môžu dostávať do stavu frustrácie a apatie. Nevyhnutná vnútorná motivácia napredovať je tak pochovaná, čo konzervuje ich horšie sociálne postavenie.
Politici začali na tejto jednostranne umocnenej frustrácií a politikách identity parazitovať. V USA to robí Demokratická strana a u nás je to špecialitou stále väčšieho množstva politikov a političiek.
Smutné je, že etablovaniu týchto pokrútených naratívov výrazne napomáhajú hlavnoprúdové médiá na celom Západe.
Ak ľavicový zápas priniesol pre rasové či etnické menšiny desiatky rokov dozadu aj pozitívne systémové opatrenia, tak dnes pôsobí vyslovene škodlivo. Dopláca na to nielen väčšinová spoločnosť, ale aj menšiny samotné.
Ľavica neprináša pre tento problém schodné riešenie a v skutočnosti je predovšetkým príčinou tohto rozvratu.
Zdroj obrázka: Flickr