V roku 2017 publikoval Tibor Eliot Rostas v mesačníku Zem & vek článok Klin Židov medzi Slovanmi
. Kvôli tomuto článku bolo začaté trestné stíhane a Národná protiteroristická agentúra si objednala znalecký posudok od prof. Jany Plichtovej z Univerzity Komenského, ktorý Zem & vek zverejnil. Poukazujeme na niekoľko skutočností spochybňujúcich tento posudok.
Rostasov článok – jednostranný, no nenásilný
Obsah Rostasovho článku je zhruba o tom, že cituje slovenských národných buditeľov a ich kritické vyjadrenia voči Židom. Ľudovít Štúr, Jozef Hurban, Svetozár Vajanský, Andrej Kmeť, Matej Bel, Vavro Šrobár a iní poukazovali na to, že Židia ubližovali slovenskému ľudu cez úžeru, podporu maďarizácie a mali nenávistný vzťah voči Nežidom. Kontrolou značnej časti hospodárstva a médií si vraj strážili svoje záujmy a brali si nespravodlivý diel bohatstva krajiny.
K tomu Rostas dodáva niekoľko vyjadrení, že súčasná situácia je analogická a že Slováci a Slovania sú opäť utláčaní takýmto neblahým vplyvom. Vyzýva na slovanskú vzájomnosť a víziu spoločnej sily a prosperity
ako riešenie.
Článok Tibora Eliota Rostasa je rozhodne jednostranný: hovorí iba o negatívach Židov a Slovanov vykresľuje ako čistý, duchovný, no utláčaný národ. Neuvádza skutočnosť, že Slovania si za súčasný stav svojich krajín môžu aj sami. Evokuje síce nepriateľstvo medzi Slovanmi a Židmi, no nikde v článku nevyzýva k násiliu.
Práve naopak, poukazuje na to, aký škodlivý je vplyv rozdeľuj a panuj
, ktorý stavia jednotlivé spoločenské skupiny proti sebe (homosexuálov a heterosexuálov, imigrantov a domorodých, chodobných a bohatších a pod.). Riešenie vidí v idealistickom zjednotení Slovanov.
Rostas poukazuje na dôležité aspekty problematiky židovsko-slovenských vzťahov, avšak prezentuje ich v zavádzajúcom kontexte. Neprispieva k hlbšiemu pochopeniu problematiky, ale skôr vyhraneniu druhého extrému ako toho, čo je prezentovaný v mainstreame.
Reakcia – Národná protiteroristická agentúra
Nejde však o obhajobu Rostasa, ale o poukázanie na prehnanú reakciu štátnej moci a oficiálnych
odborníkov. Proti Rostasovi bolo začaté trestné stíhanie za prečiny podľa § 423 trestného zákona za hanobenie národa rasy a presvedčenia a podľa § 424 za podnecovanie národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti.
Za účelom vyhodnotenia Rostasovho článku si Národná protiteroristická agentúra ministerstva vnútra objednala posudok u prof. Jany Plichtovej z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského.
Zaujatý posudok
Posudok prof. Plichtovej vychádza z veľkej časti z postmoderných teórií, ktoré hovoria, že pravda je v princípe nenájditeľná. Každý aktér patrí k istej skupine (národnostnej, rasovej, kultúrnej) a je v prospech nej predpojatý. Ľudia majú tendenciu vnímať seba pozitívnejšie ako druhých, svoje dobré počiny zdôrazňovať a chyby, naopak, ututlávať a dopúšťať sa neopodstatnených generalizácií. To má platiť na individuálnej aj skupinovej úrovni.
Paradoxne, teoretici postmoderny vrátane prof. Plichtovej sa často sami dopúšťajú neopodstatnených generalizácií. Že väčšina ľudí má tendenciu vnímať seba a svoju skupinu pozitívnejšie, v žiadnom prípade neznamená, že to je nemenné pravidlo. Mnohí ľudia, naopak, znižujú zásluhy seba a svojho národa, iní vidia situáciu vyvážene a bez vážnejších emócií.
Ukážme si teraz konkrétne, v čom sú nedostatky posudku prof. Plichtovej.
Problém 1: konflikt záujmov
Po prvé, prof. Plichtová vychádza z predpokladov postmodernej paradigmy, ktorej súčasťou je popieranie objektívnosti identít a hodnotových systémov. Postmodernizmus priamo popiera národnú hrdosť a etické hodnoty a považuje ich za konštrukty. Postmodernisti často presadzujú čo najväčšiu pluralitu spoločnosti (multikulturalizmus, LGBT, liberálna etika).
Naopak, Rostas sa kloní skôr k idealizmu, považuje duchovné a národné hodnoty za objektívne a určujúce pre podstatu sveta. Základným pilierom spoločnosti podľa Rostasa by malo byť zachovanie tradičného a národného piliera. Plichtová a Rostas sú teda oponentmi na základnej filozofickej úrovni.
Po druhé, prof. Plichtová pracovala na grantoch financovaných zahraničnými organizáciami s jasným ideologickým pozadím, napr. Central European University. Je členkou správnej rady mimovládnej organizácie Občan, demokracia a zodpovednosť, ktorá je podľa poslednej výročnej správy financovaná z 85 % zo zahraničia a zo 75 % Sorosovými nadáciami. To ju kladie do konfliktu záujmov, pokiaľ chce posudzovať geopolitické aspekty Rostasovho článku.
Je absurdné, že pri citlivej politicko-historicko-spoločenskej téme si štátny orgán objedná iba jeden posudok a to u odborníka, ktorý má opačný ideologický názor ako autor článku a je aktívny v organizáciách platených zo zahraničia a stavajúcich sa za opačné hodnoty ako trestne stíhaný.
Problém 2: pripisovanie neexistujúcich tvrdení autorovi
Prof. Plichtová píše, že autor kriticky vyobrazuje Židov so zámerom vyvolať proti nim negatívne emócie, poukázať na ich negatívne vlastnosti a ciele
. Určovanie motívu, zámeru, hlavne pri intelektuálnom konaní, je však jednou z najťažších úloh kriminalistiky, nie je vôbec jasné, ako to mohla prof. Plichtová určiť iba z prečítania textu. Skôr je pravdepodobné, že tam premietla vlastnú predstavu, ktorú o Rostasovi má.
Prof. Plichtová ďalej spomína Rostasov údajný výrok, že len rozvratná časť Židov bráni Slovákom, aby naplno rozvinuli svoje
, pričom takéto tvrdenie sa nikde v článku nenachádza (ani výraz duchovné sily
duchovné sily
). Zodpovednosť za súčasné dianie na Slovensku nesú výlučne a opäť len Židia.
– opäť ide o neprimeranú generalizáciu na strane autorky posudku. Aj keď článok sa zameriava na Židov a ich údajný negatívny vplyv, nedá sa z toho usúdiť, že Židia sú podľa neho jedinou príčinou súčasného stavu.
V plnej nahote sa však nepodložené konštrukcie ukazujú v záverečnej časti posudku, kde prof. Plichtová hodnotí geopolitické aspekty článku. Podľa Plichtovej Rostas Vyzýva, aby sa Slováci ako Slovania zjednotili pod ruskou zástavou a spoločne bojovali proti západnému, ergo židovskému vplyvu.
Podvratnú činnosť pripisovanú Židom, vykoná teda autor sám.
Autorove
posolstvá
hrajú len v prospech mocenských záujmov Ruska.
V poslednej vete posudku Plichtová uvádza, že nie je vylúčené
, že polovojenské jednotky slovenskej domobrany sa pokúsia násilím zmeniť politický a ekonomický systém Slovenskej republiky. Od Rostasovho článku, kde sa vôbec nespomína Rusko, násilie, povstanie ani destabilizácia, Plichtová nadväzuje súvislosť až po ozbrojené povstanie proti ústavnému poriadku SR.
Prof. Plichtová je aktívna v mimovládnom sektore financovanom Georgom Sorosom, ktorý sa zastáva multikultúrneho a liberálneho svetonázoru. Koncept slovanskej vzájomnosti je v princípe apolitický a založený na bratstve a tolerancii medzi národmi – čosi, čo by poctivý liberál mal podporovať. Vzhľadom na ideologické pozadie prof. Plichtovej je však pochopiteľné, prečo je jej interpretácia tak extrémna.
Problém 3: vedecky nezmyselné tvrdenia
Autorka posudku je držiteľom najvyššieho akademicko-pedagogického titulu na Slovensku, titulu profesor. Človek s titulom profesor by mal mať široký rozhľad v rôznych paradigmách, teóriách a prístupoch, byť schopný identifikovať ich silné a slabé stránky. Nemal by sa schyľovať k jednostranným tvrdeniam, ktoré odrážajú iba úzky výsek pohľadu na realitu a to už vôbec nie v tak citlivej veci, keď sa rozhoduje o trestnom stíhaní za vyjadrenie názoru.
Napriek tomu prof. Plichtová priamo v posudku uvádza:
Pozorované rozdiely medzi skupinami/kategóriami nepramenia z odlišných osobnostných vlastností, ale zo spoločnej materiálnej a nemateriálnej kultúry, z typu sociálnej, ekonomickej a politickej organizácie.
– toto tvrdenie je vedecky nepodložné – aj keď rozdiely v prostredí hrajú významnú úlohu, neexistujú žiadne dôkazy, že sú jediným zdrojom rozdielov medzi skupinami. Práve naopak, existuje veľa argumentov o tom, že rozdiely medzi skupinami sú sčasti podmienené biologicky, napr. výskumy o vysokej dedičnosti IQ, rozdieloch vo veľkosti mozgu medzi rasami, rozdielnej evolučnej histórii, neúspešné pokusy trvalo zdvihnúť inteligenciu environmentálnymi zásahmi a pod.Fakt, že sa autor zaoberá židovskou otázkou a nezmieňuje sa o tom, že väčšina židovského obyvateľstva holokaust neprežila, dokazuje, že holokaust popiera.
– podľa tohto tvrdenia ak niekto o holokauste dostatočne nehovorí, je to dôkaz, že ho popiera. Takéto tvrdenie ukazuje neschopnosť práce so základnými logickými operáciami a pojmom dôkazu.K dehumanizovaným jednotlivcom a skupinám – ako to dokumentujú výskumy psychológov – nás totiž neviažu žiadne morálne záväzky, ani súcit či snaha pomôcť.
– neprimeraná generalizácia. Práve naopak, výskumy ako aj história ukazujú, že istá časť ľudí je ochotná zastať sa aj silne démonizovaných a perzekvovaných skupín, napr. Židov počas druhej svetovej vojny.
Záver
Článok Tibora Eliota Rostasa ukazuje na súvislosti slovensko-židovských vzťahov, ktoré sú v mainstreame zamlčiavané. Autor píše jednostranne a podporuje jeden extrém diskurzu, miesto toho, aby súvislosti zahrnul do širšieho kontextu. Na druhej strane, vlastne to isté robí aj mainstream, akurát s tvrdeniami z druhej strany.
Oveľa podstatnejšia ako kvalita Rostasovho článku je reakcia štátnej moci. Proti Rostasovi bolo začaté trestné stíhanie a vyhotovený znalecký posudok od znalca v jasnom konflikte záujmov, obsahujúci viaceré preukázateľne nepravdivé tvrdenia. Tento znalecký posudok bude podľa všetkého použitý pred súdom.
Môžeme diskutovať o Rostasových úmysloch a objektivite. Ale skutočnosť, že Tibor Eliot Rostas je trestne stíhaný a je proti nemu použítý ideologický znalecký posudok je alarmujúce. Žiadne mainstreamové médium na túto súvislosť nepoukazuje.