Máme pár dní po prvom kole prezidentských volieb a blíži sa druhokolové finále. Je najvyšší čas pozrieť sa na to, čo nám ukázali. Nebolo toho málo a je možné, že tieto voľby predstavujú zlom, ktorý budúcnosť slovenskej politiky ovplyvní na dlhé roky.
Bieda a dno slovenského konzervativizmu
Keďže liberálno-konzervatívna polarizácia tvorí podstatný rys týchto volieb, treba začať pri situácii v tábore kresťanských konzervatívcov. Ten bol vo voľbách charakterizovaný tápaním, nerozhodnosťou a nakoniec roztrieštenosťou.
Konzervatívci pritom mali na to, aby postavili silného kandidáta, ktorý by mohol osloviť aj tzv. anti-systémových voličov, kresťanov „bratislavského typu“, konzervatívny vidiek a masy voličov, ktorým je ideologická orientácia ukradnutá a chcú zmenu. Kto by to dokázal, má víťazstvo isté.
Nič také sa však nestalo. Kandidatúru ohlásil v máji 2018 Milan Krajniak zo Sme rodina a v júni 2018 František Mikloško. Obaja nepochybne do tohto tábora patria, ale hlavne Mikloško sa prezentoval ako kresťanský kandidát „slušného Slovenska“. Tiež vyhlásil, že v nikoho prospech za žiadnych okolností neodstúpi.
Jeho kandidatúra však spôsobila, že mnohé konzervatívne sily ostali v pomykove. Bolo jasné, že Mikloško po dvoch neúspešných kandidatúrach, s malou poznateľnosťou pri mladších voličoch a stále rozšírenou antipatiou voči starému KDH, s ktorým bude navždy spájaný, veľa vody nenamúti.
Stále však medzi niektorými kresťanmi, najmä „bratislavského typu“, vyvoláva rešpekt a až nepochopiteľnú bázeň. Medzi týmito dvoma mlynskými kameňmi (minimálnymi šancami Mikloška a na druhej strane jeho hlasným fanklubom) sa ocitli OĽaNO, KDH, prípadne ďalšie menšie konzervatívne strany.
Preto kým iné parlamentné a neparlamentné strany prichádzali s kandidátmi, OĽaNO a KDH len opatrne naznačovali svojich možných kandidátov ako Veroniku Remišovú či Mariána Čaučíka. Čas plynul a tieto strany sa ocitli bez vlastných kandidátov. Matovič nakoniec začal podporovať liberálny tandem Mistríka s Čaputovou a KDH až niekedy vo februári opatrne podporilo Mikloška.
V posledný predvolebný týždeň sa niektorí poslanci z OĽaNO, časť predstaviteľov KDH (avšak nie predseda Alojz Hlina) a od KDH čerstvo odštiepenej Kresťanskej únie rozhodli hlasno podporiť Mikloška. Aj táto mobilizácia Mikloškovi nakoniec pomohla a získal o 20-tisíc hlasov viac ako minule (v roku 2009).
Hoci bol s výsledkom nespokojný, dostal viac (5,72 %), ako mnohí čakali, a predbehol svojho konzervatívneho konkurenta a birmovného syna Krajniaka (2,77 %), hoci ten nakoniec viac bodoval medzi voličmi OĽaNO. Nespokojní by však mali byť kresťanskí konzervatívci, pretože vďaka Mikloškovi a postoju OĽaNO, KDH a spol. ostali bez kandidáta v druhom kole a ani v prvom kole dieru do sveta neurobili. Mnohí z nich radšej volili Čaputovú. Harabina, Kotlebu či Šefčoviča, teda prakticky hocikoho.
Alojzovi Hlinovi v tejto situácii slúži ku cti, že hneď v povolebnú nedeľu napísal do Hospodárskych novín článok, v ktorom ukázal prstom na Mikloška a jasne povedal, že to nebol vhodný kandidát, pretože nevie vzbudiť emóciu a vraj sa ani dohodnúť.
Vypustil aj niečo zo zákulisných informácií, keď povedal, že napríklad Remišová bola ochotná do kampane ísť, ak by sa dohodla s Mikloškom, ten to však odmietol. Hlina špekuluje, a právom, aj o tom, či nebol Mikloško zneužitý ľuďmi, ktorí ho na tretiu kandidatúru nahovorili. Mikloško totiž obsadil tento priestor a vyhrať nemohol. Komu tým prospel?
Františka Mikloška, ktorý už vraj naozaj odchádza do politického dôchodku, si tak mnohí budú pamätať ako paralyzátora kresťanskej politiky. A to bez ohľadu na to, že najmä v posledných rokoch sa posúval stále viac smerom k hodnotovému liberalizmu. O čom svedčí aj podpora zo strany OKS a trnavským arcibiskupom naznačená nepodpora zo strany biskupov.
OĽaNO, KDH a spol. však tiež urobili chybu. Pieta voči politikom nedáva logiku. Mali nasadiť životaschopnejšieho kandidáta (kandidátku) a Mikloška, ak by to inak nešlo, kampaňou vytlačiť medzi Zábojníka a Zuzulu. Lebo napríklad taká Veronika Remišová by, ak by rovno dnes nebola na Čaputovej pozícii, minimálne znemožnila Čaputovej raketový nárast.
Ale to je už nezmeniteľná minulosť. OĽaNO a KDH sa týmto pochovávajú samé. Čaputovej úspech zvýši preferencie Progresívneho Slovenska a to hlavne na úkor SaS a OĽaNO. KDH má zase dosť starostí s vlastným rozkladom.
Môžeme už len sledovať, či slovenskí kresťania a konzervatívci týmto svojím reprezentantom tieto zlyhania spočítajú. V máji majú prvú možnosť vo voľbách do Európskeho parlamentu.
Pýcha a pád „národných“ kandidátov
Ak boli prinajmenšom dve predchádzajúce prezidentské voľby charakterizované absenciou „národných“ kandidátov, v týchto voľbách o nich nebola núdza. Akoby si kompenzovali absencie v predchádzajúcich voľbách.
Hlučne do tohto priestoru naskočil Štefan Harabin nasledovaný Marianom Kotlebom. V týchto vodách lovili aj ďalší kandidáti: Róbert Švec, Juraj Zábojník či, aspoň čiastočne, aj Milan Krajniak. Viac kandidátov však v prezidentských voľbách negarantuje viac úspechu. Presný opak je pravdou.
A to sa, ako mnohí predpokladali, aj ukázalo. Súčet Harabinových (14,34 %) a Kotlebových (10,39 %) hlasov by pohodlne stačil na druhé kolo. Spolu s menšími kandidátmi ide o približne 30-percentný výtlak. Ich voliči však nemusia byť až tak smutní. Ani Harabin, ani Kotleba by v druhom kole proti Čaputovej nemali šancu.
Štefan Harabin má pestrú minulosť, kauzy, ktoré nevie v stručnosti a zrozumiteľne vyjasniť, priam komické vystupovanie a nie moc sympatický zjav. A to by predstavovalo pre druhé kolo smrteľný koktail.
Okrem toho sa treba vyjadriť aj o jeho kampani. Na to, že minul až 324-tisíc eur (viac minuli nakoniec iba Mistrík, Čaputová a Bugár), bola prakticky neviditeľná. Žiadne bilbordy, prakticky žiadne videospoty na YouTube, minimum reklamy na Facebook-u. Človek sa až musí pýtať, na čo vlastne minul toľko peňazí.
Druhá vec sú jeho kampaňové témy. Prílišný dôraz na kultúrno-etické otázky, neschopnosť správne vysloviť slovo gender (Harabinov „džendžer“) či vyjadrovanie sa ku Krymu nakoniec pôsobili skôr demobilizačne. Harabinovi by skôr pomohlo, keby sa ešte viac sústredil na sociálne témy či ústavno-právne otázky, v ktorých je snáď skôr doma.
Harabin sa tiež mediálne sústredil príliš na alternatívne médiá. Tie však majú svoj dosahový strop a ten príliš vysoký nie je. Hlavné správy, Slobodný vysielač či Sputnik síce sledujú desaťtisíce možno státisíce ľudí, ale rozhodne nie väčšina spoločnosti. Chápem však, že mentálne k nim má bližšie...
Kotleba urobil slušný výsledok a v zásade si uchránil svoje voličské stádo pred tým, aby sa mu rozliezlo do Harabinovho košiara, keby ten náhodou chcel získaný potenciál pretaviť do založenia či podpory inej politickej strany. Prezidentskú kampaň spájal s kampaňou do eurovolieb a s výsledkom je podľa povolebných straníckych vyjadrení spokojný.
Je si zrejme vedomý, že v druhom kole by mal asi najmenšie šance (viď voľby banskobystrického župana v roku 2017), a tak tieto voľby iba využil na mobilizáciu svojich voličov pred eurovoľbami a parlamentnými voľbami budúci rok. Či to stačí aj jeho voličom, nechám na nich.
Ak však chcú nacionalisti na Slovensku uspieť, musia byť v politike reprezentovaní kompetentnými, serióznymi a schopnými ľuďmi, ktorí nie sú zaťažení kauzami, ale ktorí dokážu záujem celku uprednostniť pred osobnými či straníckymi prospechmi.
Vedia na Slovensku robiť politiku iba liberáli?
Úplne iný prípad sú liberálne politické sily. Tie síce postavili dvoch kandidátov: spoluzakladateľa SaS a umierneného pravicového liberála Roberta Mistríka a ľavicovú liberálku Zuzanu Čaputovú. Bez ohľadu na to, či ich kampane boli už od začiatku koordinované, dokázali sa spojiť a slabší Mistrík odstúpil v prospech rastúcej Čaputovej. Ich voličské tábory sa tak zliali a samotné spájanie potom mobilizovalo aj ďalších voličov.
Čaputovej kampaň bola úspešnejšia aj preto, lebo viac využila moderné technológie. Nasledovala vzor Matúša Valla (obe kampane robili prakticky rovnakí marketéri) a vsadila na profesionálne urobené videospoty s hercami na YouTube. Mistrík sa viac spoliehal na bilbordy, ktorými oblepil Slovensko, a do videoreklamy vložil omnoho menej prostriedkov.
V prospech Zuzany Čaputovej hralo a hrá aj to, že je žena a dobre pôsobí, pre mnohých je atraktívna a reprezentatívna. Jej kampaň je najprofesionálnejšia a nič nenechala na náhodu. Napríklad niečo vyše dvoch týždňov pred voľbami sa ukázala v populárnej českej show Jana Krausa, ktorú videli státisíce.
Ľudia túžia po zmene. Smer je už sedem rokov kontinuálne pri moci a mnohí mladší voliči pred rokom 2012 ešte politiku vôbec nesledovali. To, že zmenu bude reprezentovať práve takáto žena, vo vrcholovej slovenskej politike stále pomerne zriedkavý úkaz, pre mnohých stačí k tomu, aby ju zakrúžkovali.
Účasť v prvom kole je oproti roku 2014 vyššia asi o päť percent. Podľa všetkého za to môže nadpriemerná mobilizácia mladších voličov, ktorí volili v absolútnej väčšine Zuzanu Čaputovú (40,57 %).
To, ako sa liberáli postavili k prezidentským voľbám, ale aj eurovoľbám, do ktorých sa Progresívne Slovensko spojilo s Beblavého Spolu, je racionálny prístup. S ním ostro kontrastuje situácia medzi konzervatívcami a nacionalistami, ktorí sa navzájom štiepia a hašteria.
Ak sa tieto politické sily nepoučia, Slovensko čaká ľavicovo-liberálna budúcnosť, prinajmenšom v horizonte najbližších volebných období. V parlamentnej demokracii totiž nerozhoduje celková väčšina, ale tá väčšina, ktorá sa dostane do parlamentu. Prepadnuté hlasy nebude nikto počúvať.
Šefčovič: posledný výdych Smeru?
Okrem kresťansko-konzervatívnych, národných a liberálnych politických síl je na Slovensku stále ako-tak silný Smer (z programového hľadiska zmeska vyššie spomenutého s ľavicovo-národným podtónom), i keď nemožno ignorovať jeho postupujúce zvetrávanie a úpadok.
Pri prezidentských voľbách Smer svojím prešľapovaním z nohy na nohu pripomínal OĽaNO či KDH. V pozadí zrejme dlho prebiehalo úpenlivé hľadanie a prehováranie potenciálnych kandidátov. S Miroslavom Lajčákom to nevyšlo, ale nakoniec sa podarilo, hoci v zálohe bol aj exminister zahraničia Ján Kubiš, presvedčiť eurokomisára Maroša Šefčoviča.
Ten však do kampane naskočil ako posledný, až v druhej polovici januára. Nebol už čas na zbieranie podpisov občanov, a tak sa popri Martinovi Daňovi stal jediným kandidátom, ktorého do súboja o prezidentský palác poslali podpisy poslancov. To však bola zásadná chyba, ktorá Šefčoviča v týchto voľbách nezmazateľne zviazala so Smerom, hoci inak nie je členom strany.
Šefčovič by mal väčšie šance, keby išiel do kampane skôr, zozbieral si podpisy a Smer by ho len opatrne podporil. Bol by nezávislejším kandidátom a o to menej by ho mohli zaťahovať do káuz Smeru a Roberta Fica. Táto možnosť však bola premrhaná a Šefčovič (18,66 %) tak 30. marca nemá ružové vyhliadky.
Čo prinesie druhé kolo?
Ak sa podrobnejšie pozrieme na výsledky, druhé kolo určite prinesie pestrejšiu volebnú mapu Slovenska. Kým teraz Čaputová vyhrala všade až na sedem Šefčovičových okresov a jeden Harabinov, v druhom zrejme Šefčovič uspeje aj v ďalších okresoch východného a stredného Slovenska, keďže v niektorých z nich v prvom kole vyhrala Čaputová len tesne a vďaka tomu, že sa hlasy rozdelili vo veľkej miere aj medzi Harabina a Kotlebu.
Len toto však výsledok z prvého kola nezmení. Šefčovič prakticky nemá šancu na úspech. Určite sa pokúsi zmobilizovať voličov Harabina a Kotlebu, ale mnohí z nich zrejme voliť nebudú. Je dokonca možné, že prvýkrát v našej histórii bude v druhom kole nižšia účasť ako v prvom.
Šefčovič síce môže tlačiť Čaputovú do tém, v ktorých sa jej postoj od väčšiny Slovákov líši, ako sú niektoré kultúrno-etické témy či migrácia, ale sám Šefčovič mal na ne v minulosti podobné postoje ako podpredsedníčka Progresívneho Slovenska. Jeho hodnotový prerod je skôr pragmatický a je otázne, či mu ho ľudia uveria.
Nádej by mal skôr vtedy, ak sa jemu či iným (napríklad Ľubošovi Blahovi) podarí presvedčiť konzervatívnych a národných voličov, že lepšie je mať za prezidenta pragmatika, ktorý sa nebude zbytočne páliť na citlivých témach, ako političku, ktorá bude subtílne presadzovať programovú agendu, s ktorou sú hodnoty týchto voličov v priamom rozpore.
Čaputová na druhej strane toho veľa robiť nemusí, stačí jej neurobiť vážnejšiu chybu. Môže si dovoliť ten luxus neísť do žiadnych súbojov a iba upozorňovať, že chce férovú kampaň. Väčšina médií hlavného prúdu je jej naklonených a tie budú, takpovediac, Šefčoviča kritizovať aj za ňu.
Quo vadis, slovenská politika?
Ako povedal jeden z komentátorov, prekvapením týchto volieb bolo to, že nepriniesli žiadne prekvapenie. Iste, Čaputovej preferencie podľa agentúry AKO boli silne nadsadené, ale potvrdil sa jej silný odstup od ostatných kandidátov. Ak nás podobné „prekvapenie“ čaká aj v druhom kole, Čaputová má víťazstvo vo vačku.
Skôr je podstatné, čo nám prvé kolo prezidentských volieb povedalo o stave jednotlivých prúdov slovenskej politiky. Zdá sa, že politiku robia momentálne najrozumnejšie liberálne sily. Neštiepia sa, spájajú sa. Majú profesionálnejších ľudí, menej zaťažených minulosťou a do toho výrazná podpora médií a politických mimovládok to iba celé umocňuje.
Možný spor v tomto tábore bude medzi ľavicovými a pravicovými liberálmi. Sulíka zatiaľ zachraňuje totálna necharizmatickosť Ivana Štefunka, ktorý Progresívne Slovensko stále vedie. To však ešte uvidíme pred parlamentnými voľbami.
Situácia medzi konzervatívcami a národniarmi je naopak tristná. Štiepia sa, hádajú, nedokážu odložiť egoistické hľadiská, prípadne sa sami diskreditujú, napríklad odkazmi na neonacistickú symboliku. Takto sa politika robiť nedá.
Aj tieto voľby ukázali, že rozumným a pripraveným patrí svet. Kto sa nepoučí ani tentokrát, nemôže sa diviť, že ho budú čakať už iba porážky.