Liberálne strany Spolu a Progresívne Slovensko sa do nadchádzajúcich eurovolieb spojili na jednu kandidátku. Rovnako sa dokázali spojiť aj komunistické strany KSS a Vzdor. Naopak, kresťanských a národoveckých voličov oslovuje viacero strán s podobným obsahovým a programovým zameraním.
Takéto rozdelenie sa, samozrejme, týka aj iných politických strán, napríklad primárne maďarských voličov oslovujú tri „maďarské“ strany (Most, SMK a MKDA). V tomto článku sme sa zamerali na kresťanské a národovecké strany najmä z toho dôvodu, že ich štiepenie je pomerne čerstvé, respektíve, v prípade národoveckých strán, prekonalo aj parlamentné voľby v roku 2016.
Spýtali sme sa preto zástupcov týchto politických strán, či by neboli ochotné svoju kandidátnu listinu vziať späť v prospech inej kresťanskej či národoveckej strany, ktorá by mala podľa prieskumov verejnej mienky vyššie preferencie, ak by podľa týchto prieskumov hrozilo, že prepadne veľa hlasov kresťanských či národoveckých voličov alebo že dokonca v Európskom parlamente nebudú títo voliči vôbec zastúpení.
Videli sme, že odstúpenie Roberta Mistríka v prospech Zuzany Čaputovej v prezidentských voľbách sa osvedčilo. Takisto sa ukázalo, že podobne zameraní kandidáti Štefan Harabin a Marian Kotleba si navzájom „rozdelili“ hlasy tak, že ani jeden z nich sa do druhého kola volieb nedostal. Zaujímalo nás, či budú túto skúsenosť kandidujúce politické strany reflektovať.
Z troch oslovených kresťansko-demokratických strán (KDH, Kresťanská únia a Kresťanská demokracia – Život a prosperita) nám ani jedna neodpovedala, avšak získali sme odpovede od viacerých kandidujúcich politických strán, ktoré sa profilujú alebo deklarujú ako národovecké či pro-národné.
Podľa strany NAJ – Nezávislosť a Jednotasú prieskumy verejnej mienky zmanipulované. Predpokladajú, že v eurovoľbách získajú určite aspoň dva poslanecké mandáty. Vzdávať sa v prospech nikoho nechcú, avšak iní sa vraj „môžu“ vzdať v prospech nich. Prieskumom podobne neverí ani strana Priama demokracia, ktorá sa tiež neplánuje vzdávať.
Národná koalícia v našej komunikácii poukázala na to, že v komunálnych voľbách z minulého roka získala viac mandátov ako viaceré parlamentné strany, preto nerátajú „s možnosťou presunu našich hlasov pre inú politickú stranu“.
Strana Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko takisto neplánuje vziať späť svoju kandidátku. Tvrdia, že rokovania o spoločnom postupe s niektorými politickými stranami mali pred podaním kandidátok a že ich strana ako „jediná z pronárodne orientovaných strán podala najsilnejšiu a najšpičkovejšiu kandidátku.“
Podľa Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku nie je zrejmé, či ešte okrem nich v eurovoľbách kandiduje ešte iná pro-národná politická strana. Preto nad späťvzatím ich kandidátnej listiny neuvažujú.
Podľa vyjadrenia Slovenskej národnej jednoty – strany vlastencov nereprezentuje súčasná SNS hodnoty, pre ktoré bola založená, a preto nie je možné „vydať jasné stanovisko o možnej spolupráci, resp. o odstúpení v prospech nej alebo obdobného politického subjektu.“
V skratke, žiadna z oslovených politických strán, ktoré nám odpovedali, neplánuje svoju kandidátnu listinu vziať späť v prospech niekoho iného. Naopak, eurovolieb sa chcú zúčastniť, aj keby hrozilo prepadnutie mnohých hlasov im blízkych voličov.
V demokracii často vládnu politické sily, ktoré volila iba menšina zúčastnených voličov, a to iba preto, že veľa hlasov prepadne. V rokoch 2012 až 2016 vládol Smer sám a mal v NR SR 83 poslancov. Avšak v roku 2012 ho volila iba menšina zúčastnených voličov, konkrétne 44,41 %. Keďže však v týchto voľbách prepadlo takmer 20 % odovzdaných hlasov voličov, teda každý piaty volič volil stranu, ktorá sa do parlamentu nedostala, Smer mal pohodlnú väčšinu.
Druhá vláda Mikuláša Dzurindu mala ešte slabšiu podporu. Stála na hlasoch 42,52 % zúčastnených voličov a mala na začiatku podporu 78 poslancov, čo je pri 150-člennom parlamente pomerne tesná väčšina. Táto vláda bola umožnená najmä vďaka rozkolu v SNS, kedy do volieb išli samostatne frakcie Jána Slotu (ako Pravá SNR) a Anny Belousovovej. Takto prepadlo takmer 7 % hlasov, ktoré by inak zrejme znemožnili sformovanie druhej Dzurindovej vlády. A príkladov by sa dalo uviesť ešte omnoho viac.
K umeniu politiky preto patrí schopnosť minimalizovať množstvo prepadnutých hlasov pre strany, ktoré reprezentujú rovnako alebo podobné záujmy či hodnoty, a to aj za cenu vlastných obetí v podobe stiahnutia kandidatúry či spojenia sa pred voľbami na jednu kandidátnu listinu.
V parlamentnej demokracii totiž v konečnom dôsledku nerozhodujú všetci zúčastnení voliči, ale iba tí, ktorých strany budú zastúpené v parlamente. Prepadnuté hlasy nemajú žiaden priamy vplyv na zloženie parlamentu a jeho činnosť.
Budúcnosť preto patrí skôr tým politickým silám, ktoré dokážu vzájomne koordinovať postup tak, aby hlasy im blízkych voličov neprepadli. Pochopil to Robert Mistrík, ale aj liberálne či komunistické strany pred eurovoľbámi. Tie kresťansko-demokratické a pro-národné zatiaľ zjavne nie, a preto možno práve ony nebudú medzi tými, ktoré budú rozdávať karty.