Ako prepadnuté hlasy rozhodujú voľby na Slovensku

Druhá Dzurindova vláda (koaliční partneri)

Prepadnutými hlasmi sa nazývajú hlasy pre tých kandidátov alebo strany, ktoré neuspeli, teda nedostali sa do parlamentu či druhého kola volieb. To, koľko a aké hlasy vo voľbách prepadnú, je veľmi dôležité a na Slovensku to už rozhodlo viacero volieb.

V parlamentných voľbách pri pomernom volebnom systéme existuje volebné kvórum, teda minimálny podiel hlasov, ktoré musí kandidujúci subjekt získať, aby sa dostal do parlamentu. Na Slovensku je kvórum na úrovni piatich percent, aj do národného parlamentu a aj do europarlamentu. Volebné kvórum pridáva k demokratickému princípu, podľa ktorého sa štátna a verejná moc odvodzuje od rozhodnutia ľudí vo voľbách, taktický rozmer.

V spoločnosti existujú rôzni ľudia s rôznymi záujmami, napríklad hodnotoví liberáli a konzervatívci, ekonomickí ľavičiari a pravičiari, suverenisti a eurofederalisti, enviromentalisti a libertariáni atď. Politické sily, ktoré zastupujú v politike určité záujmy, by sa mali snažiť jednak mobilizovať svojich voličov a tiež sa snažiť o to, aby minimalizovali počet prepadnutých hlasov pre strany, ktoré dané záujmy reprezentujú.

Môže sa stať (a aj sa stáva), že kandidujú napríklad 3 strany oslovujúce liberálneho voliča, avšak liberálnych voličov je v spoločnosti, povedzme, 14 percent. Je tak takmer isté, že nejaké liberálne hlasy prepadnú. V najhoršom variante si môžu všetky tri strany rozdeliť cca 4,7 % a žiadna z nich sa nedostane do parlamentu a liberálne záujmy tak až do ďalších volieb nebudú zastúpené.

Samozrejme, toto je čistá teória. V praxi sa ľudia rozhodujú do veľkej miery aj podľa marketingu, osobných sympatií a iných iracionálnych dôvodov, pri ktorých prioritne nesledujú svoje záujmy. Napriek tomu predstavený problém s prepadnutými hlasmi je reálny.

Prepadnuté hlasy naozaj spôsobujú, že určité záujmy napriek ich relatívne silnej verejnej podpore nie sú medzi zvolenými zastúpené, respektíve nie sú zastúpené dostatočne. Pozrime sa, ako je to s prepadnutými hlasmi v histórii volieb na Slovensku.

Prepadnuté hlasy v slovenských parlamentných voľbách

Na základe výsledkov parlamentných volieb sa na Slovensku zostavuje vláda, zvolení poslanci rozhodujú o zákonoch, medzinárodných zmluvách, volia mnohých významných štátnych predstaviteľov (napríklad generálneho prokurátora, kandidátov na ústavných sudcov či predsedu Najvyššieho kontrolného úradu). Z praktického hľadiska ide o najdôležitejšie voľby na Slovensku.

Koľko hlasov v nich prepadáva? Pozrime sa na to, aký bol podiel hlasov v jednotlivých parlamentných voľbách od roku 1994 pre strany neskoršej koalície a opozície (tzv. úspešné hlasy) a aký bol podiel prepadnutých hlasov.

Už na prvý pohľad je zrejmé, že prepadnuté hlasy umožňujú, aby na Slovensku zostavovali vlády politické strany, ktoré spolu získali menej ako polovicu platných hlasov. Jedinou výnimkou je rok 1998, kedy prepadol rekordne nízky podiel hlasov (iba 5,79 %) a zároveň vládu zostavila protimečiarovská koalícia hodnotovo nesúrodých strán.

Takisto platí, že prinajmenšom v rokoch 2002 a 2016 prepadnuté hlasy umožnili zloženie takej vlády, ktorá by inak nemala šancu vzniknúť. Najmä rok 2002 je dobrý príklad. Prepadlo 18,19 % hlasov takmer výlučne národoveckých a ľavicových strán.

Osobitne najmä vďaka rozkolu v Slovenskej národnej strane, originálnu SNS viedla do volieb Anna Belousovová a odštiepenú Pravú SNS zase Ján Slota, ale aj vďaka ďalším prepadnutým hlasom tak mohol zostaviť Mikuláš Dzurinda svoju druhú vládu v takom zložení, v akom bola. Aj tak išlo o vládu s najslabšou legitimitou – za strany, z ktorých sa skladala, hlasovalo iba 42,52 % voličov.

Podobný príbeh sa opakoval v roku 2016. Prepadlo síce o niečo menej hlasov, presne 13,2 %, ale 8,98 % z toho bolo pre KDH a SMK, teda strany, ktoré boli tradične súčasťou tzv. pravicových vlád. S týmito hlasmi by mala SaS, OĽaNO, Sme rodina, Most a Sieť spolu podporu až vo výške 50,82 % platných hlasov. Ficova tretia vláda (a neskôr prvá Pellegriniho) by tak nevznikla a mali by sme druhú vládu v histórii s nadpolovičnou voličskou podporou, hoci opäť pomerne nesúrodou.

Ak teda niekto nerozumie problému s prepadnutými hlasmi, ukážte mu, že hlavne vďaka prepadnutým hlasom vznikli vlády v roku 2002 a 2016.

Prepadnuté hlasy v eurovoľbách na Slovensku

Eurovoľby sa od klasických parlamentných volieb líšia tým, že na ich základe nevzniká vláda, ale sa iba volia europoslanci, ktorí budú zastupovať slovenských voličov v Európskom parlamente. I tak je dôležité, aké hodnoty budú alebo nebudú zastúpené. Slovenské eurovoľby sú okrem toho charakteristické tým, že v nich dlhodobo prepadáva viac hlasov ako v klasických parlamentných voľbách.

Rekordný počet prepadnutých hlasov bol v tohoročných eurovoľbách, kedy prepadla viac ako štvrtina hlasov, až 27,54 %. Prvýkrát sa tak stalo, že prepadlo viac hlasov, ako získal víťaz eurovolieb.

Tiež je dôležité si všimnúť, aké hlasy prepadli. Až 9,02 % prepadnutých hlasov bolo pre národovecké politické strany, 7,78 % pre maďarské strany, ktoré tak prvýkrát nebudú mať za Slovensko v europarlamente zastúpenie, 5,91 % pre kresťanské strany a 4,83 % pre ostatných.

Záujmy voličov, ktorých hlasy v eurovoľbách prepadli, tak zastúpené nebudú, respektíve budú zastúpené menej, na úkor tých politických síl, ktoré sa prepadnutiu hlasov dokázali vyhnúť. Podobné platí aj pre eurovoľby v minulosti.

V roku 2004 napríklad prepadlo 7,9 % hlasov pre liberálnu pravicu (ANO, Slobodné fórum) a v roku 2014 zase viac ako osem percent hlasov pre rôzne národovecké subjekty, z ktorých najviac získala Slovenská národná strana (3,61 %).

Prezidentské voľby a prepadnuté hlasy

Fenomén prepadnutých hlasov sa týka aj ďalších volieb: prezidentských. Hoci sa tu nevolia strany, ale jedna osoba, a to vo väčšinovom volebnom systéme, vzhľadom na dvojkolovú voľbu je podstatné, kto sa dostane do druhého kola. A tam môžu karty zamiešať práve prepadnuté hlasy.

Je zrejmé, že iba v dvoch z piatich prvokolových prezidentských volieb nemohli prepadnuté hlasy ovplyvniť to, kto postúpi do druhého kola, i keď mohli teoreticky pomôcť vyhrať niektorému kandidátovi už v prvom kole. Ide o voľby v rokoch 1999 a 2009. V ostatných voľbách však v prvom kole prepadlo vždy viac ako 40 percent hlasov.

V roku 2004 zrejme prepadnuté hlasy rozhodli to, kto sa stal prezidentom. Tretieho Eduarda Kukana, kandidáta vládnej SDKÚ, od druhého Ivana Gašparoviča delilo iba necelých štyritisíc hlasov, osem stotín percenta. Pritom viac ako 13 percent získali ďalší vtedy fakticky koaliční kandidáti František Mikloško (6,52 %) a Martin Bútora (6,51 %). Ďalších 7,43 % získal dosluhujúci prezident Rudolf Schuster a zvyšných 2,45 % ostatní kandidáti.

Ak by Kukan získal čo i len malý zlomok týchto hlasov, dostal by sa do druhého kola na úkor Ivana Gašparoviča a tam by prakticky s úplnou istotou porazil Vladimíra Mečiara, ktorého popularita v spoločnosti už vtedy zďaleka nebola väčšinová.

V roku 2014 sa v prvom kole prezidentských volieb rozhodovalo o tom, kto bude vyzývateľom Roberta Fica, ktorý mal postup takmer istý. Stal sa ním Andrej Kiska (24 %), avšak prepadol rekordný podiel hlasov, až 48 %. Tretiemu Radoslavovi Procházkovi (21,2 %) by na druhé miesta a teda na postup do druhého kola zrejme stačilo, keby sa v prospech neho vzdal jeho nedávny stranícky šéf z KDH Pavol Hrušovský (3,3 %).

Prepadnuté hlasy sa prejavili aj v tohtoročných prezidentských voľbách. Spolu ich v prvom kole prepadlo 40,77 %. Najviac sa hovorí o tom, že keby sa tretí Štefan Harabin (14,34 %) a štvrtý Marian Kotleba (10,39 %) dohodli na spoločnom postupe, do prvého kola by sa namiesto Maroša Šefčoviča (18,66 %) dostal jeden z nich.

Čo s prepadnutými hlasmi?

Prepadnuté hlasy môžu umožniť vládu dobre zorganizovaných menšín, ktoré môžu ťažiť z toho, že protichodné politické sily sú roztrieštené, a tak veľa hlasov prepadne. Vzniká tu tiež problém so zníženou demokratickou legitimitou vlád, ktoré mohli vzniknúť hlavne vďaka prepadnutým hlasom.

Preto sa diskutuje o riešeniach tohto problému: o tom, ako predísť prepadávaniu hlasov. Možnosti sú principiálne dve: úprava volebného systému alebo zodpovednejší a strategickejší prístup politických aktérov.

Úprava volebného systému?

Pokiaľ ide o prvú možnosť, dalo by sa znížiť volebné kvórum z piatich na tri (napr. Taliansko) alebo dve percentá (napr. Dánsko). Existuje aj holandský model, kde na vstup do parlamentu stačí získať percentuálny podiel pripadajúci na jeden mandát. U nás, rovnako ako v Holandsku, by to pri 150-člennom parlamente bolo na úrovni 0,67 %. Kvóta pri eurovoľbách by sa musela stanoviť odlišne.

Takéto riešenie by však nemuselo priniesť minimalizáciu prepadnutých hlasov, pretože zníženie kvóra by mohlo vyvolať ešte ďalšie trieštenie politických síl. Okrem toho by sa mohla fragmentovať celá politická scéna a uzatváranie koalícií a ich následné efektívne fungovanie by sa výrazne sťažilo.

Lepšou možnosťou by bolo zaviesť niektorú z foriem preferenčného volenia. Napríklad, volič by volil stranu XY, ale ako druhú možnosť by označil stranu XX. Ak by strana XY neprekročila volebné kvórum, jeho hlas by neprepadol, ale išiel by strane XX.

Tento systém by umožnil voličom voliť slobodnejšie bez strachu, že ich hlas prepadne a nebude mať žiaden dopad na zloženie parlamentu. V súčasnom systéme by sa voliči často radi rozhodli pre menšiu stranu, ale obávajú sa, že sa do parlamentu nemôže dostať. Tieto očakávania v mnohom nastavujú prieskumy volebných agentúr, čím môžu významne ovplyvniť volebné správanie.

Aj tu sú však nevýhody. Takýto volebný systém je zložitejší a náročnejší na sčítanie. Pri prezidentských voľbách by sa však v prvom kole bez väčších komplikácií zaviesť dal.

Realisticky však nemožno v blízkej dome očakávať takéto zmeny volebného systému. Vyžadovali by si podporu naprieč politickým spektrom a významné zmeny volebného zákona. Na niečo také momentálne chýba politická vôľa.

Zodpovednejšie politické strany?

Pri druhej možnosti nie je potrebná zmena zákonov, ale skôr zmena prístupu politických strán a kandidátov. Dokonca sa to už aj v niektorých častiach politického spektra deje.

Strany a kandidáti majú možnosť najmä cez prieskumy verejnej mienky zisťovať výšku svojich preferencií. Podľa toho sa môžu rozhodnúť, či kandidovať samostatne, spojiť sa a zvýšiť tak svoje šance na zvolenie alebo odstúpiť v prospech podobého kandidáta s väčšími šancami.

Pozitívne príklady takéhoto prístupu ukázali Robert Mistrík a Zuzana Čaputová v prezidentských voľbách a Progresívne Slovensko a Spolu v eurovoľbách. Viaceré opačné prípady sú zase spomenuté vyššie v článku.

Treba si totiž uvedomiť, že k umeniu politiky preto patrí schopnosť minimalizovať množstvo prepadnutých hlasov pre strany alebo kandidátov, ktorí reprezentujú rovnako alebo podobné záujmy či hodnoty, a to aj za cenu vlastných obetí v podobe stiahnutia kandidatúry či spojenia sa pred voľbami na jednu kandidátnu listinu.

Budúcnosť preto patrí skôr tým politickým silám a kandidátom, ktorí dokážu vzájomne koordinovať postup tak, aby hlasy im blízkych voličov neprepadli. Aké to budú, ukáže čas.

Zdroj obrázka