Súmrak masových strán: členské základne politických strán na Slovensku

Jednou z foriem účasti na politickom živote v demokratickej spoločnosti je členstvo v politických stranách a hnutiach. V mnohých krajinách dnes dochádza k úpadku tejto formy angažovanosti. Inak tomu nie je ani na Slovensku, kde sú strany s desiatkami tisícok členov dávnou minulosťou a nové strany nevedia získať masovú členskú základňu. O čom to vypovedá?

V roku 2005 bol prijatý nový zákon o politických stranách, ktorý platí (i keď bol viackrát novelizovaný) dodnes. Od začiatku zakotvil povinnosť pre politické strany predkladať každoročne výročnú správu, ktorej súčasťou je aj údaj o počte členov strany k 31. decembru kalendárneho roka, za ktorý sa výročná správa predkladá. Prvý rok, za ktorý sa takéto výročné správy predkladali, bol rok 2006. 

Tieto výročné správy sú zverejňované na internete. Pôvodne ich zverejňovala Kancelária Národnej rady Slovenskej republiky, od roku 2015 zase príslušná štátna komisia na stránke ministerstva vnútra. 

Politické strany majú povinnosť predložiť výročnú správu za uplynulý rok do konca apríla a do konca júla sú zverejňované. Vzhľadom na súčasnú koronakrízu však boli tieto termíny odložené, preto si na výročné správy za rok 2019 budeme zrejme musieť dlhšie počkať.

Stále sú však k dispozícii výročné správy s počtom členov za roky 2006 až 2018. O čom hovoria?

Od desiatich k piatim: dlhodobý pokles straníckeho angažovania sa na Slovensku

Celkový klesajúci trend členstiev v politických stranách je jednoznačný, už len ak sa pozrieme na obe hranice dátového balíka, s ktorým pracujeme. Vo výročných správach politických strán za rok 2006 sa uvádza celkovo 119 380 členov, a to aj keď 15 málo známych strán tento údaj neuviedlo a aj keď sme do tohto čísla nezarátali očividne spornúinformáciu o 5000 členoch z rukou písanej výročnej správy Zjednotenej slovenskej národnej strany.

Politické strany o 12 rokov, za rok 2018, nahlásili už iba 60 823 členov (nezarátali sme iba zjavne nedôveryhodný údaj o 15 352 členov Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku), čo je takmer 50-percentný pokles. A to napriek tomu, že počet subjektov, ktoré odovzdali výročnú správu, medzi rokmi 2006 a 2018 narástol zo 42 na 56.

Samozrejme, treba brať do úvahy, že údaje o počte členov strán nie sú úplne exaktné a nepodliehajú žiadnej kontrole. V zásade záleží na samotnej strane, aký počet uvedie. Niektoré môžu uvádzať len členov, ktorí poctivo platia členské príspevky, a iné zase všetkých, aj neplatiacich, členov, pokiaľ explicitne neoznámili vystúpenie zo strany. Ďalšie subjekty si môžu počet členov umelo navyšovať, aby vyzerali relevantnejšie. Preto treba presné čísla brať s rezervou, o ich celkovej výpovednej hodnote však nepochybujeme.

Ďalej sa však zameriame len na vybrané politické strany, pri ktorých je vyššia pravdepodobnosť uvádzania presných a aktualizovaných údajov. Pozrime sa na vývoj členských základní parlamentných strán (pod čím rozumieme tie strany, ktoré išli do volieb so samostatnou kandidátnou listinou podanou vo svojom mene a aj sa do parlamentu dostali) ku koncu daného roku (bez ohľadu na existenciu straníckeho poslaneckého klubu či ďalšie politické osudy zvolených zástupcov).

Pri parlamentných stranách je prepad členských základní ešte väčší ako celkovo. Kým v roku 2006 sa parlamentné strany mohli pýšiť 90 736 členmi, v roku 2018 ich mali už iba 32 071, čo je pokles o takmer dve tretiny.

Tento vývoj súvisí hlavne s úpadkom štandardných politických strán, a to najmä tých, ktorých členské základne mali korene hlboko v 90. rokoch. V roku 2010 sa do parlamentu nedostali Mečiarova ĽS – HZDS, suverénne najmasovejšia slovenská strana, ani SMK-MKP. V roku 2016 z parlamentu vypadlo KDH a ešte predtým sa vnútorne rozložilo SDKÚ-DS.

Nové politické strany, ktoré ich z parlamentu vytlačili, už nedokázali vybudovať tak masovú politickú základňu alebo ju ani vybudovať nechceli. Notorický príklad je OĽaNO s uzavretým členstvom, ale podobné platí aj pre SaS. Iné novšie strany, ktorým sa venujeme nižšie, si však snažia vybudovať silné členské základne, čo je zrejme dôvodom pomalého rastu členov parlamentných strán po roku 2016. Z 31 360 v roku 2016 na 32 071 v roku 2018.

Druhým faktorom bol postupný pokles (do veľkej miery zrejme vymieranie) členských základní mnohých etablovaných politických strán. A na to sa teraz pozrieme bližšie.

Relevantné politické strany a úpadok ich členstva

Za relevantné politické strany tu považujeme tie subjekty, ktoré sa aspoň raz v sledovanom období dostali do parlamentu, teda aspoň raz dosiahli viac ako 5 % v parlamentných voľbách medzi rokmi 2002 až 2016, pokiaľ nedošlo k zásadnej zmene ich identity (premenovanie a „predaj“). 

Medzi relevantné strany sme zaradili aj nové strany PS a Spolu, i keď vznikli až po roku 2016, ale obe už v roku 2018 budovali členskú základňu a dnes patria medzi najsilnejšie mimoparlamentné politické strany (ich koalícia vyhrala eurovoľby).

Už na prvý pohľad je zrejmé, že názov tohto článku „súmrak masových strán“ je opodstatnený. V roku 2006 mali štyri strany viac ako desaťtisíc členov (ĽS-HZDS, KDH, SMER-SD a SMK-MKP) a ďalšie dve mali viac ako osemtisícové členské základne (KSS, SDKÚ-DS). 

Z nich dnes už tá najväčšia (ĽS-HZDS) ani neexistuje a SDKÚ-DS dožíva s hŕstkou posledných členov a už aj bez internetovej stránky. Členstvo KDH sa postupným klesaním medzi rokmi 2006 a 2018 scvrklo na menej ako polovicu (z 17 814 na 8796). Ešte väčší prepad zažili komunisti, z ktorých 8601 členov v roku 2006 ostalo iba 1816 v roku 2018, teda počet členov sa zredukoval takmer päťnásobne.

O niečo väčšiu členskú stabilitu ukázal SMER-SD a SMK-MKP. Obe dokonca v týchto rokoch vykázali aj obdobia rastu, napr. SMER-SD v rokoch 2008 až 2010 či 2011 až 2013, ale celkovo ich počty členov klesajú. Členská základňa SMK-MKP sa v roku 2016 zrejme definitívne prepadla pod desaťtisícovú hranicu a SMER-SD mal v roku 2018 prvýkrát v sledovanom období menej ako 15-tisíc členov.

Je pravdepodobné, že členské základne starších strán okrem poklesu v dôsledku politických neúspechov či štiepenia klesajú aj z dôvodu vymierania ich členských základní, čo vidno v ich kontinuálnom zostupnom trende. 

Nové politické strany si pritom, ako sme už vyššie uviedli, nedokážu vybudovať masovejšiu členskú základňu, aj keď zrejme majú tú ambíciu. Most-Híd mal najviac niečo vyše 5500 členov, Procházkova Sieť nemala zrejme ani v najlepších časoch viac ako dve tisícky členov a Sme rodina Borisa Kollára alebo kotlebovci len po niekoľkých rokoch dokázali nazhromaždiť viac ako tisíc straníkov.

Relevantné údaje o najnovších stranách ako PS, Spolu či Za ľudí zo zverejnených výročných správ ešte vyčítať nemožno. Prvé dve síce už existovali a ku koncu roka 2018 mali spolu okolo 1300 členov (PS 356, Spolu 936), ale vzhľadom na volebné úspechy v roku 2019 je takmer isté, že ich členské základne ďalej rástli. Strana Za ľudí zase vznikla až v roku 2019. 

Opísaným trendom sa vymyká SNS, ktorej členská základňa medzi rokmi 2006 a 2018 postupne rástla. Nárast akceleroval najmä v roku 2015 (z 3884 na 6155), kedy bolo zrejmé, že SNS má veľkú šancu vrátiť sa do parlamentu, a mierne pokračoval až do roku 2018, kedy boli vládnou stranou. Tento nárast sa dá aspoň čiastočne vysvetliť prechodom bývalých členov ĽS-HZDS do Dankovej SNS, napríklad bývalej poslankyne Evy Antošovej či exžupana Tibora Mikuša.

Čo znamená úpadok členstiev politických strán?

V prvom rade je to prejav krízy klasickej parlamentnej demokracie, v ktorej sú nosnými prvkami systému politické strany, ktoré však vyrastajú zdola, čo im dodáva legitimitu. Strany by sa mali organizovať podľa rôznych hodnotových alebo ideologických záujmov (napr. konzervatívci a liberáli, ekonomickí pravičiari a ľavičiari, nacionalisti a kozmopoliti) a ľudia, ktorí chcú vstúpiť do politiky alebo aspoň aktívnejšie podporiť im blízku stranu, sa budú stranícky angažovať.

Tento model bol a je spochybnený viacerými faktormi, ktoré sú pritomné (nielen) na Slovensku: korupčnými a inými politickými škandálmi štandardných masových strán, vytváraním catch-all strán bez ujasnenej hodnotovej náplne a vzostupom nezávislých a nestraníckych kandidátov. 

Prvý faktor je zosobnený v osude bývalých veľkých strán slovenskej politiky ako ĽS-HZDS alebo SDKÚ-DS. Druhý faktor zase v rôznorodých ideologických koktejloch, ktoré dokázal dlhodobo servírovať napríklad SMER-SD, teda zoskupenie, v ktorom pôsobili alebo pôsobia Ľuboš Blaha (nestraník), Miroslav Lajčák (nestraník), Ján Počiatek, Ján Podmanický či Monika Flašíková Beňová. Ich názory si neraz značne odporujú. Populárnemu miešaniu konzervatívcov a liberálov sa na druhej strane nevyhlo ani OĽaNO, Za ľudí, Sme rodina, Sieť, Most-Híd alebo vraj aj Beblavého Spolu.

Vzostup nezávislých, resp. nestraníckych politikov bol dlhodobo citeľný v komunálnej politike, od roku 2012 je však pod značkou OĽaNO citeľný v parlamente a v rokoch 2014 až 2019 bol viditeľný aj v prezidentskom paláci. Ide pritom o cyklický trend: strany so slabými členskými základňami nemajú šancu byť celoslovensky silné na komunálnej úrovni, čím len ďalej uvoľňujú priestor nezávislým kandidátom.

Absencie silných členských základní spôsobujú aj nestabilitu politického systému, resp. jeho jednotlivých aktérov. Pre strany bez tradície, nejakej hodnotovej náplne a mnohých odhodlaných členov znamená neúspech v parlamentných voľbách to isté ako zvonenie umieráčika. Niečo také prežili iba strany ako SNS, KDH či SMK-MKP, ale nie strany ako ANO, Sieť alebo aj ĽS-HZDS, ktorá sa napriek masovému členstvu stala stranou jedného muža.

V článku opisovaný trend môže byť aj príležitosťou na zmenu volebného systému. Mnohí volajú po reforme a umožnení nezávislým kandidátom kandidovať do parlamentu mimo straníckych kandidačných listín. Zatiaľ sa však nezdá, že by niekto prišiel s konkrétnym riešením, ktoré by neprinieslo len ďalšiu destabilizáciu parlamentného systému (čo iné by bol parlament plný naozaj nezávislých kandidátov?).

Dá sa diskutovať aj o zmene súčasného systému financovania politických strán podľa volebných výsledkov. Napríklad návrh, aby financovanie strán (a hlavne volebných kampaní) stálo vo väčšej miere na členských príspevkoch či daroch, ktoré už aj dnes musia strany čiastočne zverejňovať, ako na vysokých pôžičkách, ktoré sú potom splatené z príspevku za voľby zo štátnych peňazí. 

Takéto prestavenie systému by bolo skôr v prospech štandardnejších strán, ktoré vedia získať financie od svojej členskej základne. Mohli by tu byť aj negatíva, napríklad ľahšie by sa presadili strany so sponzormi, ktorí vedia poskytnúť dary, nielen pôžičky, alebo s členstvom, ktoré vie skôr zniesť vysoké členské príspevky.

Niektoré politické strany sa snažia absenciu masovej členskej základne nahrádzať možnosťami registrovaných podporovateľov, napr. SaS „priateľov slobody“. Takíto ľudia však nemajú riadne práva členov strany a nemôžu reálne ovplyvňovať fungovanie strany zvnútra, čo je jeden zo zmyslov straníckeho angažovania. Samozrejme, v praxi sú jeho limity dané aj vnútrostraníckymi predpismi.

Záverom však treba dodať aj to, že veľká členská základňa sama o sebe nestačí. Videli sme to pri ĽS-HZDS, ktorej desaťtisíce členov zmizlo takmer bez stopy, ale aj pri SNS v minulej vláde, ktorá nedokázala obsadiť mnohé (aj vládne) pozície vlastnými členmi, resp. si musela vyhľadávať nominantov v cudzích politických košiaroch (napr. Rastislav Kaššák či Dana Meager). 

Úpadok členstiev slovenských politických strán je však problém, ktorý zrejme tak skoro nezmizne a ktorého dôsledky dnes ešte celkom nepoznáme.

Zdroj obrázka

Finančne nás môžete podporiť na naše číslo účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore