AKTUALIZÁCIA 6. 2. 2021: Nosná téza článku, že nakazenie sa je predovšetkým o vlastnej nedbanlivosti, platila pri pôvodnom variante koronavírusu. S nástupom britskej mutácie, ktorá je výrazne infekčnejšia, je táto téza oslabená. Spôsoby, ako sa môže človek účinne chrániť pred nakazením sa pri kontakte s inými ľuďmi, sa zatiaľ iba nachádzajú.
Už od jarnej koronakrízy sa presadila hlavná stratégia, že všetci ľudia musia byť ohľaduplní a výraznejšie obmedzovať samých seba, aby zachránili životy tým zraniteľným.
Tento prístup vychádzal z prvotných pomerne desivých informácií o možnostiach šírenia sa koronavírusu.
Precenenie šíriteľnosti vírusu a aká je realita?
Na začiatku roka v dôsledku mediálneho ošiaľu ľudia nadobudli pocit, že vyhnúť sa nakazeniu sa dá buď intenzívnou izoláciou alebo presúvaním sa v skafandri.
Koronavírus sa mnohým javil tak, ako by bežný človek nemal žiadnu kontrolu nad tým, či sa pri bežnom fungovaní nakazí alebo nie. Je neviditeľný a môže hocikde na nás nepripravených číhať.
Ľudia sa v obchodoch báli platiť peniazmi. Báli sa holými rukami dotýkať čohokoľvek na verejnosti. Interiér, v ktorom sa vyskytovali iní ľudia, považovali ešte značný čas po tom za ohrozujúci atď.
Dnes sa tieto obavy považujú za výrazne prehnané, lebo vieme, že reálne šírenie nákazy koronavírusom prebieha predovšetkým vzduchom a úzkym kontaktom medzi nechránenými ľuďmi v interiéri.
Ohľadne šírena koronavírusu panuje všeobecný konsenzus, že ak sa stretnú ľudia, všetci majú účinné rúška, a dbajú na hygienu rúk, tak aj v prípade, že by niekto z nich bol infekčný a bol by medzi nimi úzky kontakt rádovo v desiatkach minút, šanca, že sa iní nakazia, je veľmi nízka.
V prípade, že by si udržiavali aj fyzický odstup, šanca prenosu nákazy je blízka nule.
Naopak, ak by prišiel do blízkeho okruhu ľudí na niekoľko hodín niekto infekčný, pričom by občas zakašľal či si kýchol a nikto by rúško nemal, šanca, že sa niekto z nich nakazí, je veľmi vysoká.
Vo všeobecnosti má preto svoje opodstatnenie a pri zabraňovaní šírenia koronavírusu zásadný význam plošné nosenie rúšok vo vnútorných priestoroch, v ktorých sme s cudzími ľuďmi, ako napr. MHD, obchody, pošta, banky ap.
Medzi vyššie spomenutými extrémnymi situáciami je veľa kombinácií, ktoré sú stále relatívne bezpečné.
Napr. ak sme v úzkom kontakte s infekčným človekom bez rúška, my ale máme účinné rúško, šanca, že nás nakazí, nie je vysoká. Ak sme v úzkom kontakte s človekom, ktorý je nakazený, ale nie príznakový, pričom je bez rúška a ani my rúško nemáme, šanca, že sa nakazíme, je stále nízka atď.
Každý je zodpovedný predovšetkým sám za seba
Týmto chcem poukázať na to, že či sa nakazíme, záleží predovšetkým od nášho vlastného správania a správania našich blízkych. A to sa týka aj rizikových skupín. Je na každom, do akej miery k tejto obozretnosti v správaní pristúpi.
A je logické, že rizikové skupiny a ľudia prichádzajúci s nimi do úzkeho kontaktu by mali byť obozretnejšie, keďže ide doslova o život.
Ak tieto skupiny nosia poctivo a správne vhodné rúško, vyhýbajú sa fyzickému kontaktu s inými ľuďmi, dbajú na zvýšenú hygienu, a zároveň sa vyhýbajú úplne kontaktu s príznakovými ľuďmi, šanca, že sa nakazia, je extrémne nízka. A dodajme, že nad všetkým tým majú v zásade kontrolu. Nie sú odkázané na celoplošnú solidaritu.
Dnes sú už celkom spoľahlivo zmapované aktivity s rizikovosťou na šírenie koronavírusu. Pre rizikové skupiny nie je problém sa im vyhnúť, resp. pri nich uplatniť čo najprísnejšiu prevenciu.
Aj napriek týmto skutočnostiam najvyšší ústavní činitelia prezentujú celú problematiku tak, že životy a zdravie rizikových ľudí závisia predovšetkým od ohľaduplného a sebaobmedzujúceho správania sa zvyšku populácie.
To je síce vhodná stratégia na eliminovanie vírusu z celej populácie, na druhej strane sa však takéto opatrenia mnohým zdajú neprimerane prísne a veľká časť spoločnosti sa z takejto prísne vyžadovanej disciplíny počas jari akosi unavila.
Prezidentka Zuzana Čaputová vo svojom špeciálnom príhovore z konca septembra vyzývala ľudí:
„Nezľahčujme situáciu, v ktorej sa nachádzame a nosme rúška všade tam, kde je to potrebné. Nasadiť si rúško, pamätať na odstup a použiť dezinfekciu trvá sekundy. Sekundy, ktoré môžu pre tých najzraniteľnejších znamenať roky života, ktorý sa neskončí predčasne. Naše sekundy dnes teda znamenajú roky života pre iných. Pandémia COVIDu-19 sa však vezie na vlne neopatrnosti, zľahčovania i sebectva a skúša, do akej miery sme schopní prejaviť solidaritu a súdržnosť.“
Nasadiť si rúško síce trvá sekundy, ako tvrdí prezidentka, ale jeho nosenie je mnohým, pochopiteľne, nepríjemné, pričom táto nepríjemnosť už sekundy netrvá. Rovnako tak mnohým prekáža zhoršená dostupnosť nakupovania kvôli obmedzeniam vyplývajúcich z podlahovej plochy, de facto zavreté reštaurácie a pohostinstvá a ďalšie epidemiologické opatrenia obmedzujúce bežný život.
Podobne premiér Igor Matovič túto potrebu solidarity na ochranu zraniteľných skupín opakuje s rôznou mierou vulgárnosti neustále a aj 8. októbra vo svojom FB príspevku to zopakoval opäť:
„... a starí rodičia, chronicky chorí ľudia či onkologickí pacienti žijú v strachu, lebo niekto iný v tejto chvíli považuje svoju (absolútnu) slobodu za väčšie právo ako právo slabšieho na zdravie a život.
Nebláznime, prosím! Buďme ľuďmi a pomôžme svojou zodpovednosťou a spolupatričnosťou tým najslabším, ktorí sa sami bez nás nevedia brániť.“
Premiér Matovič by nemal skresľovať realitu. Ak sa rizikoví ľudia koronavírusu reálne obávajú, potom zrejme sú v preventívnych opatreniach dosť svedomití a žiť v strachu nemusia. Podobne ich blízki. Na čo im zvyšovať stres a strašiť ich, ak robia všetko, čo je dôležité?
Svoju ochranu pred nakazením sa majú predovšetkým vo vlastných rukách a ak, naopak, nebudú voči sebe dostatočne zodpovední, tak zvyšok verejnosti ich iba sotva zachráni.
Matovičove tvrdenie, že tieto skupiny sa nemôžu samé brániť, je veľmi nešťastné. Práve naopak, tieto skupiny sa musia brániť predovšetkým samé za spoluúčasti tých, ktorí s nimi prichádzajú do úzkeho kontaktu.
Dnes je evidentné, že nemalá časť spoločnosti nie je ochotná sa toľko obmedzovať a radšej podstupuje isté riziko.
Namiesto apelu na všeobecnú ohľaduplnosť je dôležitejšie vysvetľovať situáciu ľuďom oveľa adresnejšie.
Rizikovým ľuďom netreba podsúvať presvedčenie, že ich životy závisia od zvyšku spoločnosti s dodatkom, že tá je stále menej ochotná z egoistických dôvodov na ich ochrane participovať, čo u rizikových môže prehlbovať akurát tak obavy, frustráciu a nebezpečný fatalizmus.
Rizikovým ľuďom treba vysvetliť, že sami svojím správaním majú nad celou situáciou dominantnú kontrolu a skutočnosť, či sa nakazia koronavírusom, je predovšetkým na nich.
Pracovisko a domov ako bezpečný, no zradný prístav pred „policajným štátom“
Vláda úplne neopodstatnene sprísnila povinnosť nosenia rúšok v exteriéri. Za nedodržiavanie hrozia vysoké sankcie. Mnohých to obťažuje a rozčuľuje. A tak keď prídu do priestoru, na ktorý nemajú kontrolné mechanizmy štátu dosah, vydýchnu si, zbavia sa rúšok, zabudnú na potrebné odstupy a užívajú si slobodu.
Nebol by to až taký problém, ak v domácnosti či na pracovisku nie sú prítomní rizikoví ľudia. Lenže oni neraz sú. A medzi členmi domácnosti alebo kolegami sa cítia bezpečne, sú neobozretní. Následne končia v nemocniciach, na JIS-kách a pľúcnych ventiláciách, z ktorých ich už väčšinou neodpájajú živých. A preťažujú zdravotnícky systém.
Najväčším problémom sú v súčasnosti rodinné stretnutia, kde idú pravidlá zväčša úplne bokom a ani na preventívne odporúčania sa veľmi nedbá. Nastupuje fyzický kontakt (podania rúk či rôzne pusy na uvítanie) a aj veľmi úzky a dlhší kontakt v interiéri.
V takých situáciách je naozaj zvýšené riziko, že ak je niekto nakazený, hoci nevykazuje práve príznaky, môže ochorením COVID-19 nakaziť ostatných vrátane rizikových.
Podľa ÚVZ SR sa COVID-19 u nás v súčasnosti šíri najmä v rodinách. Z trasovania nakazených v Ženeve dokonca vyplýva, že 75 % prenosov nákazy sa deje v súkromnej sfére medzi najbližšími.
Čo je zodpovedné a čo nezodpovedné správanie?
Hoci vláda, mnohé médiá i mnohí odborníci opakovane tvrdia, že vyhýbanie sa noseniu rúšok, dodržiavaniu fyzického odstupu či častej hygiene rúk (R-O-R) je vrcholne nezodpovedné, treba rešpektovať realitu.
Pre zaujímavosť uveďme, že keď sme pred nástupom aktuálnej vlny publikovali článok, ktorý apeloval na väčšiu všeobecnú obozretnosť a ohľaduplnosť, aj napriek tomu, že obsahoval racionálnu argumentáciu a nestrašil katastrofickými scenármi, na Facebooku dominovali reakcie výsmechu a hnevu. Podobné reakcie, hoci v inom pomere, možno nájsť aj pri výstupoch masovejších médií.
Ukazuje sa, že distribuovať túto ťarchu opatrení plošne na ľudí bez ohľadu na to, ako z toho profitujú, nie je vnímané ani ako spravodlivé a ani dlhodobo udržateľné.
Pri ľuďoch, ktorí na koncepte (R-O-R) nechcú nijako participovať a nie sú rizikoví, by bolo paradoxne pre spoločnosť najlepšie, aby sa čo najskôr nakazili, ochoreli na COVID-19 a aj sa im vytvorili protilátky. Zo sabotérov by sa tak stali užitočné bariéry v boji proti epidémii.
V súčasnosti, konečne po pol roku za Čínou, EÚ začala podporovať výskum krvnej plazmy na liečbu koronavírusu. Darcom nemôže byť hocikto. Ak sa to ukáže ako perspektívny spôsob liečby, z premorených sabotérov sa budú môcť regrutovať priamo ľudia zachraňujúci životy rizikovým.
V rámci zodpovednosti v súčasnej situácii nastupujúceho komunitného šírenia sú v rámci osvety najdôležitejšie tri veci:
- Apelovať na rizikové skupiny, aby čo najsvedomitejšie nosili rúška, držali si fyzický odstup a vyhýbali sa interiérom s mnohými ľuďmi.
- Apelovať na ľudí, ktorí žijú v spoločnej domácnosti alebo pracujú s rizikovými, aby rovnako dodržiavali R-O-R a minimalizovali tak riziko zavlečenia nákazy medzi rizikových.
- Apelovať na ostatných a najmä tých, ktorí sa na stratégii R-O-R nechcú podieľať, aby čo najsvedomitejšie nosili rúška a dodržiavali fyzický odstup aspoň pri kontakte s rizikovými ľuďmi. A to predovšetkým, ak ide o členov ich rodiny. Ak im aj na iných ľuďoch nezáleží, malo by im záležať na funkčnosti zdravotníctva, občianskych právach a slobodách, zadlženosti štátu, výške nezamestnanosti, mentálnom zdraví spoločnosti a životnej úrovni.
Nepotrebujeme vynucovať plošnú disciplínu, ktorá mnohých iba stavia do odporu. Štát zaťažuje ľudí bremenom, ktoré nie sú ochotní niesť a vedia pred ním uniknúť, čo je nakoniec veľmi kontraproduktívne.
Čím nižšia je ochota zo strany spoločnosti participovať na všeobecnej ohľaduplnosti, tým dôležitejšia je dôslednosť adresná.
A adresná disciplína by mala stačiť na to, aby zdravotníctvo neskolabovalo a cez celý problém sme sa úspešne preniesli aj bez rôznych lockdownov či preplnených cintorínov.
Zdroj obrázka: unsplash