Minulotýždňové rozhodnutie (nález) Ústavného súdu SR o nesúlade predmetu referenda o predčasných parlamentných voľbách sa stalo zrejme politickou udalosťou tohto leta. K téme bolo už veľa povedaného, pozrime sa však aj na trochu prehliadané aspekty celej veci.
Opakovať argumenty z oboch názorových brehov nemá zmysel, dlhodobo sú prezentované v médiách a každý sa s nimi môže oboznámiť aj v samotnom náleze ústavného súdu alebo v priložených odlišných stanoviskách ústavných sudcov, ktorí sa nestotožnili s väčšinou. Obmedzíme sa preto len na dve poznámky.
Súlad so slovenskou ústavnou tradíciou?
Ústavný súd argumentuje, že predmet referenda je preto ústavne nesúladný, lebo nespĺňa požiadavku generality, teda všeobecnosti. Toto referendum totiž nesmeruje k prijatiu právnej normy, ale k jednorázovému rozhodnutiu, čo je podľa ústavného súdu problém, pretože referendum je upravené v časti ústavy o zákonodarnej moci, referendum by tak malo byť len zákonodarným nástrojom.
Tento argument je problematický, jednak z dôvodu, že ústava predpokladá aj referendum o potvrdení ústavného zákona o vstupe do štátneho zväzku s inými štátmi alebo o vystúpení z tohto zväzku a výsledok takého referenda tiež nebude právnou normou, a tiež z dôvodu, že v tomto istom náleze ústavný súd nepresvedčivo odobruje dosiaľ jediné platné referendum o vstupe do EÚ tým, že vtedy sa tým vraj sledoval cieľ prijatia teleologickej právnej normy (obdobne však možno argumentovať aj vo veci aktuálneho referenda).
Ústavný súd však ide ďalej a odmieta argument, že predmet referenda je v poriadku, keďže na Slovensku sa už konali dve obdobné referendá a parlament si opakovane skrátil volebné obdobie ústavným zákonom. K tomu píše, že ak by posudzoval aj tieto referendá, resp. ústavné zákony rovnako by ich označil za nesúladné s ústavou.
Teda aj doterajšia slovenská ústavná tradícia skracovania volebných období parlamentu ústavným zákonom je neústavná.
Prvýkrát súčasný slovenský parlament skrátil svoje volebné obdobie ústavným zákonom zo 17. marca 1994. Zhodou okolností to bol ten istý parlament, ktorý 1. septembra 1992 prijal Ústavu Slovenskej republiky. Znamená to, že ten istý parlament, ktorý prijal ústavu, nevidel problém v tom, že jeho volebné obdobie bude skrátené ústavným zákonom (zrejme by nemal problém ani s referendom, ktoré má mať aj podľa tohto nálezu ústavného súdu silu ústavného zákona).
Ústavný súd sa tak nielen postavil proti dlhoročnej slovenskej ústavnej tradícii, ale zároveň aj poprel zrejmý úmysel pôvodných tvorcov a prijímateľov ústavy. A to je určite tiež problematické.
Posilňuje tento nález priamu demokraciu na Slovensku?
Odborník na ústavné právo z Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Vincent Bujňák v rozhovore pre Postoj bezprostredne po oznámení rozhodnutia ústavného súdu vyzdvihol tie jeho časti, ktoré podľa neho posilňujú význam inštitútu referenda na Slovensku.
Bujňák uviedol: „Ústavný súd nepochoval inštitút referenda – práve naopak, súd potvrdil to, čo sme hovorili už v minulosti: referendum nie je drahý prieskum verejnej mienky, ale je to nástroj, ktorým ľud môže prijímať všeobecne záväzné pravidlá správania sa so silou ústavného zákona, len to musí byť formulované ústavne korektne. Pokiaľ ste zarytý odporca priamej demokracie, tak toto rozhodnutie, samozrejme, nie je pre vás dobrou správou.“
Cynik by možno napísal, že ústavný súd odopretie možnosti konkrétneho a žiadaného referenda o predčasných voľbách vykompenzoval tým, že vyzdvihol referendum ako inštitút vo všeobecnosti.
Referendum je však v našej ústave zakotvené tak, že je prostredníctvom neho veľmi náročné niečo dosiahnuť. Okrem aspoň 350-tisíc občanov ochotných sa podpísať pod petíciu, ktorá jeho konania žiada, potrebujete aj účasť nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov. Inak sa referendum síce môže konať, ale jeho výsledky nebudú platné, teda právne budú mať asi taký význam ako úder do vody.
Na to, aby bolo referendum na Slovensku naozaj účinné, teda potrebujete jednak taký predmet, s ktorým sa stotožňuje väčšina, ale tá väčšina musí byť zároveň odhodlaná sa ho aj zúčastniť. Odporcom pritom stačí sedieť doma a dúfať, že aj svojou neúčasťou prispejú k neplatnosti referenda pre slabú účasť. V referende tak neprejdú aj veci, ktoré majú inak aj výrazne väčšinovú podporu v slovenskom obyvateľstve, viď referendum za rodinu, ktorého sa zúčastnilo iba 21,41 % oprávnených voličov.
Navyše ak existuje o nejakú tému taký veľký záujem, pri ktorom by bola platnosť referenda pravdepodobná, je takmer isté, že by sa jej ujali poslanci. Schváliť nejaký právny predpis je vždy jednoduchšie a lacnejšie v parlamente, samozrejme, ak je na to vôľa.
Ak toto všetko platí, kedy potom má vôbec referendum opodstatnenie? Nenapadá mi veľmi veľa jasných príkladov ako skrátenie volebného obdobia parlamentu. Môže sa totiž stať, že voliči svoju voľbu v dostatočnom množstve oľutujú a chcú ju zmeniť. Je to vec, ktorá spája všetkých nespokojencov, teda opozíciu a aj sklamaných voličov koalície (či podporovateľov nie veľmi loajálnych častí koalície), a zároveň nemožno čakať, že v takom parlamente sa nájde dostatok poslancov, ktorí by si vypustili rybník ústavným zákonom.
Bujňák hovorí, že riešením by bolo organizovať dve referendá. Prvým zakotviť do ústavy možnosť referendom skrátiť volebné obdobie a druhým potom už naostro hlasovať o skrátení volebného obdobia aktuálneho parlamentu. Okrem časového aspektu je však minimálna šanca, že ľudia by sa disciplinovane nadchli k dostatočnej účasti na oboch referendách tak, aby výsledky oboch boli platné. Pri jednom to možné je, pri dvoch sotva.
Ústavný súd teda v rovine teórie referendum posilnil, v rovine praxi však prispel k tomu, že ústavná úprava referenda je skôr mŕtvou literou ústavy.
Aj z týchto dôvodov sa toto rozhodnutie ústavného súdu nejaví ako dobré.