Už po pár dňoch od začatia ruskej agresie voči Ukrajine začali mierové rokovania. Zdá sa však, že sú už týždne zaseknuté a predstavujú viac pretvárku pred domácim i zahraničným publikom než úprimnú snahu čo najskôr ukončiť túto vojnu. V tomto článku si načrtneme, že vznik tejto vojny bol do veľkej miery výsledkom rovnice. A preto ani uzavretie mieru nie je pre zainteresované strany konfliktu v súčasnosti vysokou prioritou.
Východisková situácia: Rusko – Ukrajina – USA – EÚ
Pozrime sa na základné predpoklady na všetkých viac zainteresovaných stranách tohto konfliktu.
Rusko
Vladimír Putin vládne v Rusku už vyše 20 rokov. Pre Putina rozpad Sovietskeho zväzu predstavuje vážnu traumu, s ktorou sa nikdy nevyrovnal a v podstate celý svoj politický život zasvätil pokusu o návrat sveta, v ktorom bude mať Rus toľko vplyvu a toľko váhy vo svete ako počas Sovietskeho zväzu.
Pre jednoduchých Rusov platí, že mnohí z nich by boli radšej rešpektovaným hráčom na svetovej scéne, ako by mali vyššiu životnú úroveň.
Rusi sú si vedomí, že Rusko je obrovská krajina bohatá na nerastné a energetické suroviny. Ich územie je veľmi atraktívne pre národy, ktoré toto bohatstvo nemajú. Keďže je Rusko pomerne riedko osídlené, Rusi musia investovať obrovské prostriedky do obrany svojho územia na úkor iných odvetví (Rusko dáva napr. pomerne málo do zdravotníctva oproti tomu, čo investuje do armády).
Bezpečnosť Ruska zahŕňa aj potrebu držať si potenciálnych nepriateľov ďalej od tela.
Putin je dlhodobo frustrovaný tým, ako sa NATO približuje k jeho hraniciam a potenciálne jadrové hlavice NATO by mohli byť iba pár stoviek kilometrov od Moskvy a iba pár desiatok kilometrov od Petrohradu, čo zužuje čas na prípadnú obrannú reakciu doslova na minúty.
Navyše, v prípade teoretickej jadrovej konfrontácie by vznikla výrazná asymetria: Rusko by sa nachádzalo v dosahu rakiet krátkeho doletu, zatiaľ čo jeho hlavný nepriateľ (USA) by bol za oceánom a Rusi by museli použiť interkontinentálne rakety či ponorky.
Putin veľakrát voči rozširovaniu NATO prejavoval odpor, ale Západ ani NATO tento hlas dostatočne nereflektovali a kontrujú právom národov rozhodnúť sa, kam chcú patriť.
Putin celé svoje politické pôsobenie investoval do toho, aby jeho slovo v takýchto prípadoch malo na medzinárodnej scéne väčšiu váhu.
Ukrajina
Ukrajina bola do roku 2014 politicky bipolárna. Išlo v podstate o dva politické národy, pričom jeden to tiahlo prevažne na Západ a druhý prevažne na Východ.
Zatiaľ čo Západ podporoval prozápadné a protiruské smerovanie Ukrajiny, Rusko robilo presný opak.
Pre ilustráciu uveďme, že Američania do roku 2014 oficiálne naliali na Ukrajinu 5 miliard dolárov na „rozvoj demokracie“, pričom táto podpora ide, prirodzene, ruka v ruke so snahou proamerickejšieho geopolitického smerovania Ukrajiny.
Pomajdanská vláda si povedala, že politickú bipolaritu ide ukončiť a nastoliť stabilný a jasný prozápadný kurz.
Ukrajinská vláda postupne nastavila jazykovú politiku, ktorá začala diskriminovať rusky hovoriacich obyvateľov.
Po odtrhnutí Krymu od Ukrajiny sa začali dovtedy neraz relatívne neutrálni Ukrajinci (resp. ich vlády v Kyjeve, ale čoraz viac aj bežné obyvateľstvo) prirodzene silno protirusky vyhraňovať a Rusi na Ukrajine začali strácať pôdu pod nohami.
Jednak už nemalo šancu proruské obyvateľstvo vo voľbách konkurovať prozápadnému, keďže Krymom a Donbasom prišli o rozhodujúce množstvo proruských hlasov, ale i zintenzívnená protiruská nálada zapríčinená odtrhnutím Krymu a separatizmom na Donbase (a ich podporou zo strany Ruska) začala Rusov stále viac prirodzene vylučovať z verejného života.
Malý rozdiel na vstupe sa zrazu začal prejavovať veľkým rozdielom na výstupe.
USA, EÚ a vzťahy s Ruskom a Ukrajinou
Dlhodobá stratégia USA a sčasti Veľkej Británie je narúšať európsku jednotu. Mariť ekonomickú spoluprácu medzi západnou Európou a Ruskom. Čím viac sa im to darí, tým viac ich to robí relatívne silnejšími. Podobne sa Rusko dlhodobo snaží narušiť jednotu NATO a EÚ.
Ak by existovala väčšia ekonomická, prípadne aj bezpečnostná spolupráca medzi EÚ a Ruskom, USA by boli už dávno veľmocensky odsunuté na druhú koľaj. Hegemónom by bola Európa.
Preto USA investovali za desaťročia veľa úsilia, aby k tomu nikdy nedošlo. Silná Európa („od Lisabonu po Vladivostok“), ktorá spolupracuje s Ruskom a nenechá si vnucovať americké záujmy, je pre Američanov nočnou morou.
Rusko sa od zániku Sovietskeho zväzu konzistentne usilovalo o väčšiu integráciu s Európou. Zo strany Európskej únie však na to nebol dostatok vôle. Spoluprácu s Ruskom obmedzovala primárne na import nerastných a energetických surovín s cieľom optimalizácie cenových nákladov.
Pre ilustráciu tohto odmietania si spomeňme iba na obrovský cirkus, ktorý sa na Slovensku spustil, keď bolo Rusko ochotné Slovensku predať vakcíny Sputnik V v čase, keď bol po vakcínach najväčší dopyt a v EÚ ich bol nedostatok.
Zdržanlivosť EÚ voči Rusku bola i je sprevádzaná obrovským pokrytectvom.
EÚ má totiž viac rešpektu a obchodných väzieb smerom k Číne, ktorá je oproti Rusku jednoznačnou totalitou, alebo napr. naši politici nepriateľskí voči Rusku (napr. prezidentka Čaputová či minister Korčok) označujú Saudskú Arábiu či Spojené arabské emiráty s veľkými deficitmi v oblasti ľudských práv za strategických partnerov.
V rámci reakcie na ruskú agresiu zo strany EÚ tu existuje ešte veľký morálny dlh smerom k USA. USA napríklad iba minulý rok opustili Afganistan, ktorý svojvoľne napadli a okupovali zhruba 20 rokov.
Pre Rusko toto nadbiehanie Európe malo za následok, že Rusko muselo do veľkej miery hrať podľa svetového poriadku definovaného Západom, súčasťou čoho sú aj ľudské práva v západnom ponímaní.
Keďže na ruské nadbiehanie Európe nebolo dostatok odozvy, Putin sa mohol rozhodnúť pre výraznejšie preorientovanie sa na iných partnerov, čo mu aj umožní uvoľniť zo seba čiastočne skrývanú sovietsku (totalitaristickú) podstatu.
Pre Západ je pre zmenu Ukrajina v súčasnom stave úplne ideálnym nárazníkovým pásmom. Mnohí Ukrajinci sú odhodlaní nacionalisti, ktorí radšej padnú v boji za obranu mesta, akoby sa vzdali agresorovi.
Akýkoľvek štát podobnej veľkosti a zbraňového arzenálu v západnej sfére vplyvu by zrejme kapituloval do pár hodín, nanajvýš dní.
Pre generáciu mladých mužov súčasného Západu je nepredstaviteľné, že by sa mali obliecť do uniformy a ísť strieľať a riskovať život za svoje hodnoty či vlasť. Na Západe sú bežné profesionálne armády, ktoré sú iba nepatrným zlomkom populácie.
Ruská systematická príprava
Rusko poškodené západnými sankciami za odtrhnutie Krymu začalo reštrukturalizovať celé hospodárstvo tak, aby týmito sankciami bolo čo najmenej ohrozené.
Západ musel vidieť a interpretovať si ako hrozbu, že Rusko robí nielen kroky, aby zmiernilo následky existujúcich sankcií, ale najmä, aby zmiernilo následky prípadných budúcich vážnejších sankcií či malo navrch v prípade konfrontácie jadrovými zbraňami.
Niektorí ekonómovia (napr. Vladimír Baláž zo SAV) ešte pred vojnou upozorňovali, že ani „sankčná atómová zbraň“ v podobe odstrihnutia Ruska od SWIFT-u im zďaleka neublíži tak, ako niektorí predpokladajú.
Putin urobil veľa krokov, obetoval životnú úroveň Rusov, ale i imidž Ruska a Rusov na Západe na to, aby malo Rusko vo svete väčšiu váhu. Nedávalo by logiku, aby tieto získané prednosti vďaka obetovaným príležitostiam nevyužil na napĺňanie svojich cieľov.
Putin sa roky pripravoval na to, aby mohol svoje požiadavky voči Západu komunikovať razantnejšie, čo sa dialo v posledných týždňoch pred napadnutím Ukrajiny. Ostalo to bez reflexie.
Dalo sa predísť tejto vojne?
Ako sme naznačili, tento konflikt sa týka primárne Ruska a Ukrajiny a sekundárne Ruska a USA s EÚ.
Všetci štyria aktéri tak svojou vôľou mohli vojne predísť bez ohľadu na to, ako absurdne sa nám také kroky môžu zdať:
- Rusko jednoducho tak, že Ukrajinu nenapadne.
- Ukrajina tak, že by bola otvorená ruským požiadavkám a rokovala by s Ruskom, aby tie požiadavky čo najviac zmiernila.
- EÚ a USA tak, že by nepodporovala vojenský potenciál Ukrajiny a dávala od začiatku od nej ruky preč, aby bola vojensky oveľa slabšia a bola nútená robiť Rusku ústupky alebo, naopak, garantovali by Ukrajine reálnu bezpečnosť.
Čo sa týka konštruktívnych a realistických riešení, tie boli osobitne na strane Ukrajiny i EÚ.
Súčasnej situácii by sa možno predišlo, keby sa Ukrajina v minulosti federalizovala podľa vzoru Ústavy ČSFR.
Vďaka tomu by Ukrajina demokraticky zrejme nesmerovala do NATO a nedochádzalo by ani k jazykovému útlaku rusky hovoriacich obyvateľov.
EÚ a USA mohli odoprením podpory Ukrajinu donútiť k rokovaniu s Ruskom. Pričom mohli v rámci tripartitných rokovaní (Rusko, Ukrajina, predstavitelia Západu) urobiť hoci aj tiché územné ústupky zo strany Ukrajiny, ale zároveň si spoločne definovať červené čiary.
To znamená, že vybrané štáty Západu by sa zaviazali garantovať bezpečnosť Ukrajiny a v prípade ruského útoku by Ukrajinu podporili vlastnými armádami. Ukrajina by pristúpila k neutralite, ale Rusko by jej nebránilo vstupu do EÚ. Mier v Európe by opäť získal svoju ďalšiu perspektívu.
Ak porovnáme súčasný stav a predpokladaný výsledok vojny, pre Ukrajinu by bolo dokonca pragmatickejšie kompletne pristúpiť na ruské požiadavky nezávisle od vôle západných štátov.
Nie je však prirodzené, aby štáty púšťali svoje územia susedom len tak. Taký krok je nepredstaviteľný. Teritórium je totiž potenciálne večné, nevyhovujúce obyvateľstvo (v prípade Donbasu) sa dá donútiť k poslušnosti, asimilovať ho alebo rôznym spôsobom eliminovať.
Obávam sa, že súčasná vojna je vyústením predpokladov v podobe nezmieriteľného konfliktu záujmov. Mier sa dal udržať iba krokmi, ktoré by neboli pre ľudstvo prirodzené: ani pre správanie národov, ani pre správanie politikov.
Všetci aktéri, ktorí na súčasnú tragédiu majú rozhodujúci vplyv, sa totiž správajú úplne prirodzene či racionálne. Ukrajinci nechceli ustúpiť neoprávneným požiadavkám agresora a Rusko s USA v rámci dlhodobejšej perspektívy maximalizujú zisky, resp. minimalizujú straty.
Európska únia ukázala, že v tejto hre oproti USA nemá dostatok váhy, čo bude pre EÚ ekonomicky a sociálne veľmi bolestivé.
Reakcia Západu je teda celkom prirodzená. Na Ukrajincoch im až tak nezáleží. Ukrajina ako periféria Západu trpí rovnako, ako trpí nárazník na aute pri zrážke.
To, čo sa bez priameho vojenského angažovania sa Západu dosiahne, je v podstate úplné zlikvidovanie reputácie Ruska a na dlho pochovanú výraznejšiu spoluprácu medzi EÚ a Ruskom, z čoho bude ťažiť najmä USA.
Vlečúce sa mierové rokovania
Od 24. februára tu ale máme vojnu. Rusko Ukrajinu napadlo, čo ani mnohí západní analytici nepredpokladali.
Hneď od začiatku sa začalo hovoriť o mierových rokovaniach. Prvé náznaky toho, že pre Ukrajinu čo najskorší mier nie je top prioritou, bolo vidieť už pri naťahovaní sa o miesto, resp. štát stretnutia.
Nakoniec predsa došlo k prvému stretnutiu 28. februára v Bielorusku. Odvtedy ubehlo vyše mesiaca, uskutočnili sa viaceré kolá mierových rokovaní a stretnutia ministrov zahraničných vecí oboch krajín, pričom masmédiá vždy oznamovali menší či väčší pokrok. Reálne ho však nevidno.
Už vyše mesiaca prezident Zelenskyj opakuje, že Ukrajina je pripravená na neutralitu.
Akoby aj nie? Táto vojna je pre Ukrajincov poučením, že Západ kvôli nim krvácať nebude a zároveň, že sú schopní agresorovi odolávať aj bez cudzej pomoci. Toto ani nie je ústupok zo strany Ukrajiny, ale krvavé a drahé vytriezvenie.
Lenže ako kompenzáciu za neutralitu má Zelenskyj nereálne požiadavky na bezpečnostné garancie od mnohých väčších štátov.
Zároveň ostatné ruské požiadavky ukrajinská strana označuje buď za neprijateľné alebo na ne reaguje spôsobom, že je pripravená sa o nich rozprávať.
Rusi od Ukrajiny chcú, aby uznala Krym ako súčasť Ruskej federácie a zároveň, aby uznali odštiepenecké oblasti ako suverénne nezávislé republiky.
Územie týchto odštiepeneckých oblastí chcú zrejme dokonca Rusi spojiť po súši s Krymom, čo už v súčasnosti prakticky vojenským obsadením pokrývajú.
A najnovšie to vyzerá dokonca na snahu začleniť dané územia prostredníctvom plebiscitov priamo do Ruskej federácie.
Rusi toto územie pomerne ťažko vydobyli, pričom touto vojnou obetovali príliš veľa na to, aby odtiaľ iba tak bez ziskov odpochodovali domov. Zároveň Rusi pomerne ľahko obsadili pre nich nevýznamné územia na sever od Kyjeva, čoho sú ochotní sa v rámci „kompromisov“ akože zriecť.
Ako rýchlejšie dosiahnuť mier?
Na jednej strane platí to, čo pred vojnou.
- Rusi môžu dosiahnuť mier tým, že z Ukrajiny odídu, čo je dosť nereálne a nepravdepodobné. Rusi by sa asi od Putina dosť odvrátili, keby z tejto vojny, ktorá ich stojí a bude stáť veľa, nič nemali.
- Ukrajinci môžu čo najskôr pristúpiť na ruské požiadavky, ktoré od počiatku konfliktu Rusi okresali. Samozrejme, vyzeralo by to na úspešné znásilnenie susedného štátu či medzinárodného práva a bola by to aj legitimizácia toho, že možno meniť hranice vojnou. Lenže Ukrajinci vojnou veľmi veľa strácajú (životy ľudí, utečenci v produktívnom veku rozplynuvší sa v EÚ, obrovské materiálne škody), pričom na konci dňa môže vojna skončiť s rovnakým výsledkom ohľadne nových hraníc, s akým by prišiel dnešný mier.
To, čo sa mení, sú možnosti Západu. Aj teraz môže dať Západ od Ukrajiny ruky preč, aby bola Ukrajina motivovanejšia k skoršiemu mieru. To je však veľmi nepravdepodobné.
Západ by tým jednak stratil tvár, ale zároveň by tým musel tlačiť Ukrajinu do vzdania sa vlastného územia a faktického odobrenia následkov ruskej vojenskej agresie, čo otvára nové problémy a v praktickej rovine je to ťažko predstaviteľné.
Čo ale môže Západ urobiť vo vojne, ktorej sa nepredišlo, je sa do nej priamo vojensky zapojiť, Rusko na Ukrajine totálne prečísliť a pomôcť Ukrajine pomerne rýchlo vyhrať.
Tu sa Západ vyhovára na to, že by tým rozpútali tretiu svetovú vojnu, prípadne jadrový konflikt, v ktorom by malo vraj Rusko navrch, respektíve by došlo k zničeniu celej súčasnej ľudskej civilizácie.
Je pravdou, že Putin hneď na začiatku invázie implicitne pohrozil štátom NATO jadrovými zbraňami, ak by Ukrajinu priamo vojensky podporili, na druhej strane ruská politika jadrových zbraní legitimizuje ich použitie iba v prípade existenčného ohrozenia Ruska. Snaha vytlačiť ruské vojská z cudzieho štátu existenčným ohrozením Ruska rozhodne nie je. Na druhej strane by to tak Rusi mohli vnímať alebo svoju jadrovú doktrínu zmeniť.
Je však málo pravdepodobné, že by Rusko hneď zničilo svet jadrovými zbraňami, konflikt by zrejme eskalovalo napr. odpálením jednej rakety „do prázdna“, takže by mohol existovať priestor na prehodnotenie.
A keďže by došlo vďaka zapojeniu armád NATO k potenciálne rýchlej porážke ruskej armády na Ukrajine, mohlo by to priniesť skôr rýchlejší mier než tretiu svetovú vojnu.
Samozrejme, priame angažovanie armád NATO v tomto konflikte by predstavovalo riziko vážnejšej eskalácie, lenže ak to Západ s podporou Ukrajiny myslí úprímne, určité riziká by mal znášať, k čomu stále zjavne nemá dostatok vôle.
Západ by pre skorší mier mohol urobiť viac, keby dal buď od Ukrajiny ruky preč, alebo, naopak, keby sa angažoval priamou vojenskou silou. Ak západná vojenská podpora Ukrajine prispela k vzniku tohto konfliktu, tak Západ robí aj v súčasnosti pre rýchle dosiahnutie mieru to najhoršie – naďalej podporuje Ukrajinu zbraňami, aby sa vojna a s tým súvisiace ľudské utrpenie predlžovalo.
Zároveň pokračuje pokrytectvo EÚ. Dodávky ruského plynu sa majú kompenzovať vo väčšej miere aj z Azerbajdžanu, ktorý má podľa Freedom house skóre slobody 10/100, čiže ešte horšie ako Rusko (20/100). Azerbajdžan navyše už takmer rok okupuje časť medzinárodne uznaného územia Arménska. To je de facto vojenská invázia v princípe podobná tej ruskej, hoci v oveľa menšom rozsahu čo do územia aj ľudských strát.
Skončí to ako zamrznutý konflikt?
Zelenskyj hovorí o potrebe schvaľovania mierovej dohody v referende, má nereálne požiadavky na bezpečnostné garancie a odmieta ruské požiadavky na uznanie území, ktoré Rusi de facto ovládajú. Celé to vyzerá tak, ako keby Ukrajine o rýchly mier ani nešlo.
Ukrajina totiž chce výmenou za zaviazanie sa k neutralite bezpečnostné garancie od mnohých štátov vrátane niektorých väčších členských štátov NATO. Ak ale ponechá zamrznutý konflikt na východe a juhovýchode, nedáva logiku, aby Ukrajine niekto poskytoval nejaké garancie, lebo by sa tým automaticky dostal do vojnového konfliktu s Ruskom.
Pre mierové rokovania medzi Ukrajinou a Ruskom preto platí, že kým nie je dohodnuté všetko, nie je dohodnuté nič.
Nielen pre Rusko, ale najmä pre Ukrajinu by bolo najlepšie, aby poskytla isté ústupky Rusom a konflikt sa uzavrel.
USA na tomto konflikte získava: oslabuje svojho dlhodobého nepriateľa Rusko a zároveň robí EÚ ekonomicky na seba do budúcnosti výraznejšie závislou. V záujme Západu, predovšetkým USA, nie je tento konflikt uzavrieť, ale nechať na ruskom medveďovi trvalo otvorenú ranu.
Zdá sa, že čo nedosiahlo Rusko od Ukrajiny „diplomaciou“, si za cenu obrovských strát na vlastnom vojsku, výrazne poškodenej domácej ekonomike a zničenej reputácii Rusov na Západe vydobyje na Ukrajine vojensky.
A nakoniec to možno nebude iba uznanie odštiepeneckých republík, ale rovno ich pričlenenie k Rusku, pričom zároveň pôjde o väčšie územie, než pôvodne Rusi požadovali, vďaka čomu sa spojí Rusko po súši s Krymom. Preto obe strany konfliktu chápali, že Mariupol je strategickým bodom tohto ťaženia a oň prebiehajú aj najťažšie boje.
Je možné, že Rusko tieto ciele dosiahne skôr, než sa vyrokuje mier. Zo zvyšku Ukrajiny sa stiahne. A hrozí, že konflikt ostane zamrznutý.
Už teraz sa zdá pravdepodobné, že všetky strany budú výsledok prezentovať ako svoje víťazstvo.
Dôsledky prípadného zamrznutého konfliktu
V prípade zamrznutého konfliktu by Rusko muselo trvalo viazať nemalú časť armády na svojej novej hranici s Ukrajinou. Toto riešenie je zlé pre EÚ, zlé pre Rusko, ale zároveň priam až devastačné pre Ukrajinu.
Stala by sa tak vojensky nestabilnou krajinou, čo zhoršuje podnikateľské prostredie, nízka životná úroveň by ešte vo väčšej miere motivovala Ukrajincov emigrovať a EÚ by si z Ukrajincov ochotných emigrovať svojimi politikmi vyberala hrozienka, čím by Ukrajina trvalo krvácala tiež.
Ukrajina by tak naďalej plnila pre Západ úlohu efektívneho nárazníku a zároveň vo väčšej miere slúžila ako zdroj lacnej pracovnej sily na štrukturálne problémy trhu práce EÚ. To by, samozrejme, nevykompenzovalo vážne ekonomické a sociálne problémy, ktoré si EÚ vytvorí obchodným izolovaním sa od Ruska.
Zdroj obrázku: BBC