Ak by sme chceli rozdeliť mediálnu scénu na Slovensku na liberálne (presnejšie skôr inkluzivistické) a konzervatívne médiá, tie prvé majú mnohonásobnú prevahu. V rámci konzervatívnych médií neexistuje žiadny tlačený denník či týždenník a v podstate významnejšie online médiá sú iba Postoj a relatívne mladý Denník Štandard.
Posledné dni sa však na tejto malej mediálnej scéne vyskytli zemetrasenia.
Dag Daniš odišiel z Postoja
Prvou udalosťou bolo, že významný komentátor Dag Daniš odišiel z Postoja. Dôvodom zrejme bolo, že rusko-ukrajinský konflikt nevidel tak jednostranne a prozápadne. Neznamená to ani náhodou, že by neodsudzoval ruskú agresiu voči Ukrajine, ale poukazoval aj na ďalšie veci, ktoré netreba opomínať a nezačať sa hneď krátkozrako a neuvážene predbiehať v protiruských reakciách.
Ide zrejme o určité vyvrcholenie nekonzistencie s postojmi šéfredaktora Martina Hanusa. Daniš sa aj pri covidových témach vymykal hlavnému prúdu a prezentoval skôr odargumentované postoje, ktoré boli typické pre náš portál.
Daniš odišiel podľa svojich slov po tom, kedy sa už zasahovanie, aj bez jeho vedomia, do jeho textov zo strany šéfredaktora stalo pre neho neúnosné.
Odchodom Daniša z Postoja sa toto médium priblížilo k médiám typu SME či .týždeň. Postoj bude oproti SME síce stále konzervatívnejší, ale zrejme upadne vnútroredakčná názorová pluralita a pochopenie pre menej konformné pohľady. Pre niektorých čitateľov už takéto smerovanie nemusí byť stráviteľné.
Útok Postoja na Denník Štandard
Ďalšiu epizódu z posledných dní predstavuje útok šéfredaktora Postoja Hanusa na tvorbu Denníka Štandard.
Na základe dvoch článkov ich obviňuje z relativizácie rusko-ukrajinského konfliktu a nazýva to morálnym zlyhaním.
Na Hanusa za Denník Štandard reagoval Peter Števkov článkom „Konzervatívna (auto)cenzúra dnešnej doby“, kde jeho absurdné obvinenia zmietol zo stola.
Hanusov útok na Štandard sa sčasti dá chápať. Zakladal ho spomedzi iných aj odídenec z Postoja Jaroslav Daniška (predtým obaja pôsobili v .týždni). Postoju tým vznikla konkurencia, pričom Postoj bol dlho jediné ako tak konzervatívne médium.
Hoci slovenská populácia má hodnotovou orientáciou bližšie k médiám ako Postoj či Denník Štandard, na podpore týchto médií sa to zďaleka neprejavuje. Vznikom Štandardu môže Postoj strádať.
V každom prípade sú takéto útoky skôr prejavom malichernosti ako niečoho opodstatneného.
Čistka v redakcii Denníka Štandard na úrovni cancel culture
Do tretice udalosť, ktorá ma najviac zamrzela a sklamala, je odchod Juraja Orolína z Denníka Štandard. Za necelý rok a pol vyprodukoval vyše 600 článkov.
Juraj Orolín väčšinou nepísal hlboké či analytické články, ale neraz ako jediný prinášal do slovenského mediálneho prostredia správy zo Západu, v ktorých často poukazoval na tie najradikálnejšie udalosti ohľadne západného inkluzivistického totalitarizmu.
Tým Slovensku názorne ukazoval, kam sa salámovou metódou pomerne rýchlo dostaneme, ak tejto západnej totalitaristickej ideológii nebudeme vzdorovať aspoň tak ako Poliaci či Maďari.
Nedávno však Miroslava Kernová vo svojom článku obvinila Denník Štandard, že má v redakcii známe mená „dezinfoscény“. O Jurajovi Orolínovi uviedla, že „bol popredným členom pochybného polovojenského združenia Slovenskí branci“.
Šéfredaktor Daniška reagoval na Kernovej text, pričom na margo Orolína uviedol, že „o jeho minulosti som nemal úplnú informáciu, preto sme sa po vzájomnej dohode museli rozísť“.
Takýto krok sa vstrebáva ťažko. Zvlášť, keď si uvedomíme, že redakcia Štandardu sa vo svojom obsahu neraz vymedzila voči praktikám cancel culture. A konzervatívci mali už dávno pochopiť, že takéto úskoky im ich pozíciu nezlepšia, iba zhoršia.
Takýto odchod, ktorý vyzerá na popud zvonka, je o to absurdnejší, ak si uvedomíme, ako na podobné mikrokauzy s reputáciou redaktorov reaguje ideologická mediálna protistrana.
Tá nielenže nerieši, čo robili jej novinári v období svojej adolescencie, ale toleruje vážne prehrešky, ktorých sa dopúšťajú ako zrelé osobnosti v rámci svojho aktuálneho pôsobenia.
Napr. JOJ nemá žiadny zásadný problém s primitívnym, neraz až hanobiacim slovníkom, Arpáda Soltésza. Podobne SME nemá problém s Michalom Havranom.
Okrem toho tu máme osobitnú kauzu Soltésza, ktorý žartoval o strieľaní novinára Mateja Gašparoviča zo Štandardu za jeho kritický článok o neprofesionálnej práci a zneužívaní mena Investigatívneho centra Jána Kuciaka. Soltész vyviazol bez reálnej ujmy.
Veľkú mieru tolerancie voči vlastným ukázalo SME aj po drsnom vtipkovaní Tkačenka s Ondřejíčkom voči speváčke Sime Magušinovej, ktoré uhrala šéfredaktorka Balogová do stratena.
Prejavy cancel culture (odmietania či vylúčenia) sú prejavom totalitarizmu. Pochopili sme, že je to neoddeliteľná súčasť inkluzivistickej ideológie. Ak na taký vlak však bez akéhokoľvek reálneho tlaku naskakujú aj oponenti tejto ideológie, ostáva rozum stáť.
Ak tu prebieha nejaká kultúrna vojna, tak jedna rota bez toho, že by bola obkľúčená, práve zamávala bielou vlajkou.