Inkluzivizmus – nová vládnuca ideológia upadajúceho Západu

Trans v ženskom futbale

Západ desaťročia prechádza premenami, ktoré sa za posledné roky výrazne zdynamizovali. Toto smerovanie je mnohými kritizované a existuje pomerne veľa výrazov, ktorými je daná ideológia, resp. časť jej prejavov, označovaná (progresivizmus, liberalizmus, neliberálny liberalizmus, liberálny fašizmus ap.). 

Tieto premeny sú viac alebo menej zastrešené pojmom inklúzia, ktorá v posledných rokoch na Západe začala naberať absurdné podoby:

To je len niekoľko načrtnutých vzorcov a príkladov, ktoré túto dynamickú transformáciu Západu vystihujú.

Výraz inklúzia je ústredným pojmom spomenutých agiend. Pre zaujímavosť, iba na stránkach Európskej komisie je výraz inklúzia spomenutý vyše 350-tisíc krát. 

Inklúzia na stránkach Európskej komisie

Ideológiu, ktorá dynamicky mení súčasný Západ, som preto nazval inkluzivizmom

V máji 2020 som publikoval zhruba 30-stranový text a na to nadväzujúci kratší text, v ktorých som sa pokúsil toto smerovanie spracovať komplexnejšie.

V tomto článku by som chcel podstatu tohto konceptu v stručnosti predstaviť. 

Zaviedol som tri kľúčové pojmy na výstižné a stručné rámcovanie tejto ideológie, ktoré tu v krátkosti vysvetlím: 

  • inkluzivizmus,
  • naratív viny a dlhu
  • exkludujúci inkluzivizmus. 

Definícia inkluzivizmu

Inkluzivizmus je ideológia postavená na zásadnej požiadavke začleňovať rôznym spôsobom odlišných ľudí do zvyšnej spoločnosti bez ohľadu na ľudskú prirodzenosť, verejnú mienku či sociálno-ekonomické dopady. Začlenenie znamená poskytnúť týmto skupinám právne, sociálne a ekonomické postavenie spolu s pocitom prijatia, aké má priemerný člen spoločnosti.

Vylúčení a vylučujúci – veritelia a dlžníci – naratívy viny a dlhu

Požiadavka začleňovať odlišných ľudí aj za cenu diskriminácie ostatných a uplatňovania dvojitého metra vzniká na pozadí inkluzivistického naratívu viny a dlhu.

Inkluzivisti nadväzujú na naratívy viny a dlhu prítomné v liberálnej demokracii, ktoré mali tendenciu odškodňovať či kompenzovať kolonializmus, otroctvo, útlak či genocídy

Inkluzivisti tieto naratívy dopĺňajú o tému štrukturálnych nerovností v prípade žien, rôznych etnických, náboženských či sexuálnych menšín a imigrantov. Vznikajú tak rôzne nové chránené skupiny.

Inkluzivistický naratív viny a dlhu predstavuje taký výklad sociálnych javov, v ktorom štrukturálne nerovnosti (horšie postavenie priemerných členov rôznych skupín) vznikajú nedostatočným začlenením spôsobeným dominujúcimi skupinami. Z tohto dôvodu sa ľudia s identitami dominujúcich stali dlžníkmi voči ľuďom s identitami nezačlenených či vylúčených (veriteľom) a sú povinní realizovať opatrenia vedúce k štrukturálnej rovnosti a strpieť znevýhodnenia s tým spojené. 

Skupiny, ktoré sú menej sociálne začlenené, sú často rámcované ako sociálne vylúčené. Vylúčenosť však podsúva predstavu o aktívnom vylučujúcom pôsobení zo strany nevylúčených – v týchto prípadoch dominujúcich skupín – takže za daný stav nesú zodpovednosť, čiže vinu a dlh.

Výsledkom je potreba zastaviť predpokladaný útlak, kompenzovať znevýhodnenie skupín rôznej identity a dosiahnuť ich dostatočné začlenenie. 

V praxi sa to realizuje odstraňovaním štrukturálnych nerovností, ktoré sa týkajú napr. výšky mzdy či proporčného obsadzovania atraktívnych pozícií, zlepšenia bývania, proporčného dosahovania úrovne vzdelania ap.

Vytvorenie a neustále udržiavanie naratívu o nespravodlivých príčinách štrukturálnych nerovností je hnacím motorom pre inkluzivistických aktivistov. 

Naratívy viny a dlhu sú v skutočnosti pri ospravedlňovaní historických kompenzácií či vysvetľovaní súčasných nerovností v mnohom hrubými manipuláciami a v konečnom dôsledku, opierajúc sa o do veľkej miery vykonštruovaný obraz bielych heterosexuálnych mužských privilégií, zavádzajú inkluzivisti reálne privilégiá pre chránené skupiny. 

Exkludujúci inkluzivizmus

Inkluzivisti v pozitívnom vyjadrení svojich cieľov hovoria o vytvorení novej diverzitnej a harmonickej spoločnosti bez štrukturálnych nerovností. 

Ide však o podobne naivnú utópiu ako komunizmus. A rovnako ako komunizmus má aj inkluzivizmus svoju temnú a odvrátenú tvár. Tou je exkludujúci inkluzivizmus.

Exkludujúci inkluzivizmus spočíva v tom, že v záujme cieľa začleňovať odlišných vylučuje každého, kto by mohol pri napĺňaní tohto cieľa akokoľvek brániť.  

Vylúčení sú nielen tí, ktorí vykazujú nenávistné či násilné prejavy, ale aj tí, ktorí len nesúhlasia s ideológiou inkluzivizmu. Exkludujúci inkluzivizmus tak vylučuje aj slušných a nenásilných kritikov, ktorí si napr. myslia iba to, že nie je možné zmeniť pohlavie alebo že by manželstvo malo byť výsadou muža a ženy.

Exkludujúci inkluzivizmus je zákonitým vedľajším dôsledkom inkluzivistickej ideológie a odkrýva jej totalitaristickú podstatu. Pôsobí ako dvojitý paradox. 

Prvý paradox spočíva v tom, že vylučuje iných pod maskou inklúzie. 

Druhý paradox spočíva v tom, že hoci si inkluzivisti dávajú často za cieľ vytvoriť priateľské prostredie pre prirodzené správanie všetkých ľudí, exkludujúci inkluzivizmus v konečnom dôsledku môže potlačiť autenticitu a prirodzenosť väčšiemu počtu ľudí, než pre koľkých dodatočne zabezpečí želané prijatie.

Tlak na vylúčenie ľudí s prejavmi antiinkluzivizmu sa týka zasahovania do veľkého počtu základných práv a slobôd, ako napr. 

  • Sloboda zhromažďovania: zákaz zhromaždenia je skôr zriedkavý, väčšinou ide o narúšanie prebiehajúceho zhromaždenia inkluzivistickými aktivistami.
  • Sloboda povolania a právo na prácu: týka sa najmä tlaku na prepustenie zo zamestnania alebo spoločenskej diskreditácie v prípade verejných výberových konaní. Zvlášť v ohrození sú prejavujúci sa neinkluzivistickí akademici
  • Prostredníctvom bojkotu firiem a tlaku na zamestnávateľov, odberateľov či zákazníkov sa obmedzuje sloboda a rovnosť hospodárskej súťaže.
  • S cieľom diskreditácie sa zasahuje do práva na súkromie.
  • Systematickou propagandou v podobe zosmiešňovania sa zasahuje do práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti či osobnej cti
  • A najmä veľmi výrazne sa okliešťuje sloboda slova, na ktorú je vyvíjaný vo všeobecnosti najväčší tlak. 

Dynamické okliešťovanie slobody slova

Pravidlá, ktoré určujú, aký prejav je a nie je prípustný, nie sú iba písané a absolútne, ale v prvom rade sa stávajú stále viac neformálne a relatívne.

Potrestaný teda nie je iba konkrétny a pomerne jasne definovateľný prejav, napr. vyzývanie na násilie, popieranie holokaustu ap., ale neprijateľným sa stáva každý prejav, ktorý je v rozpore s hlavnými ideami inkluzivizmu. 

Keďže dôslední inkluzivisti sú v spoločnosti výraznou menšinou, z kapacitných dôvodov sa prirodzene venujú potláčaniu pre nich najviac vyrušujúceho prejavu. 

Vyrušujúci prejav môže spočívať v tom, že je z ich pohľadu najextrémnejší (napr. vulgárny rasistický prejav) alebo v tom, že jeho autorom je vplyvná osoba. Pri vplyvných osobách vadí aj, ak prejav nie je dostatočne inkluzivistický (napr. zdôvodnenie kariérnych rozdielov medzi pohlaviami biologickými rozdielmi).

Medializované prípady pôsobia aj ako odstrašujúce príklady. 

V dôsledku toho dochádza na jednotlivých stupňoch spoločnosti k autocenzúre, čím najviac vyrušujúci prejav mizne a do hľadáčika inkluzivistov sa dostáva prejav, ktorý bol ešte nedávno v poriadku.

Pre pozorovateľa týchto javov je úplne predvídateľné, čo bude už zajtra neprípustné a spoločensky významnejší ľudia sa tak preventívne autocenzurujú vo veľkom rozsahu, prípadne dokonca zo zištných dôvodov vedia, čo treba hovoriť, aby zlepšili svoje postupové vyhliadky. 

Vzostup inkluzivizmu tak dynamicky okliešťuje, čo je ešte možné bez negatívnych dôsledkov povedať.

Sloboda vyjadrovania a cancel culture

Ochrana veriteľov pred emocionálnymi ujmami a nástup postfaktualizmu

Na to, aby mali inkluzivisti tendenciu umlčiavať (exkludovať) iných, stačí len domnienka emocionálnej ujmy voči chráneným skupinám v rámci naratívov viny a dlhu. 

Zraňujúci prejav nie je objektivizovateľný – potenciálne je ním každý prejav. O tom, čo sa za zraňujúci a teda neprípustný prejav považuje, rozhoduje inkluzivistický diktát dynamicky sa vyvíjajúceho naratívu.

Inkluzivisti sa aktívne usilujú o to, aby ani fakty, ktoré by mohli voči chráneným skupinám pôsobiť nelichotivo, napr. informácie o kriminalite nejakej etnickej menšiny alebo vplyv genetiky na rozdiely medzi rasami či pohlaviami, vôbec neodzneli.  

Keďže tvrdenia o čomkoľvek môžu vyvolávať pozitívny i negatívny sentiment, svojou selekciou vytvárajú inkluzivisti nielen vo svojom vnútri, ale aj navonok prezentovaný obraz reality, ktorý je mimoriadne deformovaný a stále ťažšie uveriteľný.

Inkluzivizmus je dôležitejší ako pravda a aj dôležitejší ako verejná mienka. Inkluzivizmus je z povahy veci postfaktualistickou a antidemokratickou ideológiou. 

Odmietanie zraňujúceho prejavu

Moderný totalitarizmus

Inkluzivistický totalitarizmus sa od totalít, ako sme ich poznali v priebehu 20. storočia, v niektorých veciach odlišuje.

V prvom rade hlavnou hybnou silou totalitarizujúceho exkludujúceho inkluzivizmu nie je štát. Zasahovanie do základných práv a slobôd tak väčšinou neprebieha v rámci vertikálnej pôsobnosti (zo strany štátu voči občanom), ale horizontálne (medzi aktérmi, ktorí nie sú nositeľmi verejnej moci).

Hlavnou hybnou silou sú teda najmä rôzni inkluzivistickí aktivisti a mnohé masmédiá či nadnárodné korporácie, najmä sociálne siete.

Trestom väčšinou nebýva časovo ohraničené väzenie, ale najmä sociálne vylúčenie či marenie dosahovania vplyvnejších pozícií či väčšieho zásahu publika (označované tiež ako cancel culture). 

Zdôraznime, že pri dnešných technológiách (ľahká dostupnosť zdrojov cez vyhľadávače) býva takáto reputáciu poškodzujúca stigmatizácia v podstate trvalá.

Ďalší rozdiel s totalitami typickými pre 20. storočie spočíva v tom, že inkluzivisti nemajú štátostranu s monopolom moci. 

Inkluzivizmus je však prítomný vo všetkých podstatných inštitúciách a sú ním nasiaknuté aj mnohé hlavnoprúdové politické strany Západu, či už pravicové, ľavicové, liberálne či dokonca konzervatívne

Inkluzivizmus však vo svojich dôsledkoch má podstatné vlastnosti totalitarizmu:

  • snahu o dosiahnutie ideologickej jednoty aj za cenu obmedzovania slobody prejavu,
  • odmeňovanie presadzovateľov inkluzivizmu a trestanie odporcov,
  • ideológia prestupuje všetky oblasti spoločenského života (umenie, politika, vzdelávanie, šport, podnikanie, pracovný život v podobe firemných kultúr či profesných kódexov a dokonca i časť kresťanských cirkví),
  • nerovné a výrazne sťažené možnosti presadzovať k inkluzivizmu opozitné politiky,
  • verejné vystupovanie ľudí sa čoraz viac líši od ich v súkromí prejavovaných názorov.

Hoci sú inkluzivisti vo všetkých oblastiach spoločenského života zrejme menšinou, sú menšinou, ktorú je najhlasnejšie počuť a vďaka autocenzúre ostatných dosahujú znásilnenie autenticity značnej časti ľudí.

Kto napriek tomu všetkému prejaví nejaké náznaky oponovania či odporu, stane sa terčom a často aj obeťou exkludujúceho inkluzivizmu.

Rozdiely medzi liberálnou demokraciou a inkluzivizmom

Často u mnohých splýva inkluzivizmus a liberálna demokracia. Dokonca inkluzivisti často samých seba označujú veľmi nepresne za liberálnych demokratov. 

Liberálna demokracia (v širšom ponímaní) je systém, ktorý sa na Západe sformoval po druhej svetovej vojne. Kostrou liberálnej demokracie je systém ľudských práv. 

Cieľom liberálnej demokracie je predísť presadeniu sa totalít (historicky najmä fašizmus, socializmus, nacizmus), ako aj odstrániť právne nerovnosti medzi rasami, napr. v USA. Inkluzivizmus však ide ďaleko za tento program.

Ak rozvinutá liberálna demokracia chcela odstraňovať štrukturálne nerovnosti pomocou rovnosti príležitostí, inkluzivizmus toto smerovanie posúva na princíp rovnosti výsledku (kvóty na proporčné zastúpenie jednotlivých skupín).

Ak liberálna demokracia mala v sebe obranný paradox netolerantnej tolerancie, inkluzivizmus má v sebe útočný dvojitý paradox exkludujúceho inkluzivizmu

Stúpenci liberálnej demokracie volali po názorovej pluralite. Inkluzivisti v pre nich kľúčových témach smerujú k názorovému monolitu, v ktorom sú nezraňované chránené skupiny (veritelia).

Ako z tohto krátkeho porovnania vidieť, inkluzivizmus nie je ideológia ani liberálna, ani demokratická.

Inkluzivisti si buď neuvedomujú, alebo zo strategických dôvodov nepriznávajú, že chcú totalitu, viditeľne k nej však prostredníctvom exkludujúceho inkluzivizmu smerujú.

A z pohľadu paradigmy liberálnej demokracie a konceptu tzv. brániacej sa demokracie by bolo náležité k inkluzivizmu pristupovať ako k novodobému a nebezpečnému hnutiu smerujúcemu k potláčaniu ľudských práv a slobôd. 

Smerovanie ku dnu

Už sme naznačili, že inkluzivizmus sa usiluje o faktickú sociálnu a ekonomickú rovnosť rôznych skupín. Mnohí inkluzivisti v etablovanej liberálnej demokracii akoby predpokladali, že ak má nejaká skupina menej peňazí či vplyvu ako bieli heterosexuálni muži, je automaticky diskriminovaná a treba pracovať na jej začlenení, aby sa dosiahlo rovné zastúpenie.

Problémom je, že štrukturálne nerovnosti, ktoré po desiatkach rokov rôznych vyrovnávacích opatrení v spoločnostiach pretrvávajú, majú často v nemalej miere príčiny v biologických rozdieloch priemerných členov daných skupín a súvisia s priemernými ambíciami členov týchto skupín.

Aj bez akéhokoľvek vonkajšieho znevýhodnenia je teda prirodzené, že v rôznych oblastiach majú rôzne skupiny disproporčné zastúpenie.

Inkluzivizmus svojou dogmatickou potrebou začleňovať všetky skupiny proporčne spôsobuje, že jednotlivé pozície nezastávajú tí najvhodnejší, čím sa výkon spoločnosti prepadá pod svoj potenciál. Aj preto inkluzivizmus nie je progresívny (pokrokový), ale úpadkový.

Umlčiavanie faktov a názorov, ktoré by mohli zraňovať, oslabuje spoločenskú diskusiu a nachádzanie celostnej pravdy. 

Popri umlčiavaní a trestaní nepohodlných názorov dochádza aj k odmeňovaniu a vyzdvihovaniu tých želaných. To má za následok preteky v dogmatizme či morálnom exhibicionizme a presadzovanie stále väčšieho extrému do politickej debaty „hlavného prúdu“.

Nevyhnutne tak prichádza k menej funkčným riešeniam rôznych problémov, čím inkluzivizmus poškodzuje spoločnosť a je spôsobilý voči nej pôsobiť úpadkovo až zničujúco.

Inkluzivizmus tiež narúša férovú politickú súťaž, čím likviduje demokraciu. 

Ostáva iba tragikomickou iróniou, že tieto hybné sily bezprecedentného úpadku bývajú označované ako progresívne.

Zdroje obrázkov: thewest.com.au, thecollegefix.com, knowyourmeme.com

Našu prácu robíme vo voľnom čase a bez nároku na honorár. Peniaze však potrebujeme na chod portálu a propagáciu našich výstupov. Budeme vďační, keď nás finančne podporíte na čísle účtu:

SK06 8330 0000 0021 0169 4717

Viac o podpore