Slovenský zväz ľadového hokeja sa uzniesol, že hráči z KHL nebudú do konca sezóny súčasťou národného tímu. Inými slovami, hokejisti, ktorí hrajú pre ruské kluby, nebudú môcť podporiť našu reprezentáciu na majstrovstvách sveta v hokeji.
Pôvodné stanovisko SZĽH z minulého roka však bolo ešte rozumné a triezve:
„Budeme sa teda opierať o Olympijskú chartu, podľa ktorej má byť šport nástrojom spájania. Útoky a nevraživosť voči športovcom sú neakceptovateľné rovnako, ako je neprijateľný akýkoľvek vojnový konflikt. Z tohto dôvodu budeme aj naďalej vyberať hráčov do reprezentácie podľa ich aktuálnej formy a nie ligy, v ktorej pôsobia.“
To sa ale nepáčilo hlavnému partnerovi SZĽH, Orangeu. Manažér korporátnych vzťahov Tomáš Palovský vtedy vyhlásil: „SZĽH sme kontaktovali, vyjadrili svoje znepokojenie a o tejto situácii budeme ďalej diskutovať so zámerom, aby toto rozhodnutie prehodnotili.“
Zdá sa, že Orange celý čas loboval za zákaz a SZĽH sa do tohto absurdného prístupu nechal dotlačiť.
Že ide o reálne oslabenie, uvádza Postoj: „Slovenská reprezentácia sa tak na šampionáte v Rige a Tampere bude musieť zaobísť bez obrancov Michala Čajkovského a Christiana Jaroša, útočníkov Adama Lišku, Michala Krištofa a Tomáša Jurča a brankárov Adama Húsku a Patrika Rybára. V Rusku pôsobí aj ďalší brankár Július Hudáček, no ten už ukončil reprezentačnú kariéru. S výnimkou Lišku a Hudáčka boli všetci súčasťou bronzového tímu na olympiáde v Pekingu.“
Toto rozhodnutie je o to absurdnejšie, že naša reprezentácia desaťročia stojí na hráčoch z NHL, pričom keď USA viedli agresívne vojny bez mandátu OSN a spôsobovali smrť stá tisícom ľudí, nikdy nebolo témou, či si hráči v NHL v reprezentácii neškrtnú. Iba z Afganistanu pritom americkí okupanti odišli pred necelými dvoma rokmi.
Keby sme po protiprávnom bombardovaní Juhoslávie zo strany iniciovanom USA zakázali štart hráčom z NHL, zrejme by sme nezískali v roku 2002 v Göteborgu zlato. Nejde však primárne o pragmatickú stránku, ale o princíp.
Ak niekto žiada zákaz pre hráčov z KHL kvôli ruskému útoku na Ukrajinu, mal by s rovnakou, ak nie ešte väčšou, vervou požadovať zákaz pre hráčov z NHL. (USA viedlo od konca studenej vojny viac agresívnych vojen ako Rusko.) Inak to nie je protivojnový, ale protiruský a pokrytecký postoj.
Je tiež pozoruhodné, ako sú v poslednej dobe športovci zneužívaní pre ideológiu a geopolitiku. Na Západe sa to prejavuje demonštratívnou podporou LGBT+ či Black Lives Matter. A v súčasnosti v Rusku kluby KHL, resp. časť ich hráčov, z času na čas vyjadruje podporu ruskej „intervencii“ na Ukrajine.
Absurdnosť tohto celého, ako i to, že hráči sú do týchto vecí namočení často mimo svojej vôle, môže ukazovať príklad slovenského útočníka Michala Krištofa. Aktuálne hrá v klube Admiral Vladivostok, v ktorom časť hráčov vyjadrovala pred výročím ruskej invázie podporu ruskej armáde a samotný Krištof vystúpil v špeciálnom „vojenskom“ drese na podporu ruskej armády. Pred rokom však mal, ešte ako hráč Brna, na sebe oblečený dres v ukrajinských farbách na podporu Ukrajiny po začiatku ruskej invázie.
Keďže okrem Orangu nevieme o ďalších významných aktéroch, ktorí by tlačili na zákaz hráčom KHL reprezentovať Slovensko, potom na zmenenom rozhodnutí SZĽH je zarážajúce, že nadnárodná korporácia (Orange) dokáže tak zásadne a negatívne ovplyvniť národný štát v tom, aký výkon dosiahne jeho reprezentácia v majstrovstvách sveta.
Situáciu by mohol dokonca niekto vnímať ako konflikt záujmov. Orange je francúzska firma, ktorá je z 23 % vlastnená štátom. Francúzsko, tak ako Slovensko, nastupuje na hokejovom šampionáte, pričom Slovensko má v KHL niekoľkonásobne viac hráčov ako Francúzsko. Slovensko je tak týmto rozhodnutím oslabené výrazne viac.
Takýto stav si rozhodne vyžaduje reflexiu, rovnako ako si vyžaduje reflexiu pokrytecká selektívna pseudomorálka.
Obrázok: Miroslav Šatan, prezident SZĽH, zdroj: Jakub Kotian, TASR