V týchto dňoch uplynulo 20 rokov, odkedy začali 24. marca 1999 jednotky Severoatlantickej aliancie letecké útoky na Juhoslovanskú zväzovú republiku. Išlo o udalosť, ktorá dosť silne rozbúrila vody slovenskej spoločnosti a aj po 20 rokoch budí emocionálne reakcie. Rozhodli sme sa preto s odstupom času spísať niekoľko prehľadových faktov k tomuto konfliktu.
Aktualizované 23.4.2019 o 15:14. Pre ujasnenie preformulovaná časť o Václavovi Havlovi a „humanitárnom bombardovaní“. Podrobnejšie vysvetlenie, ako to bolo s týmto Havlovi pripisovaným citátom, nájdete tu.
Bombardovanie Juhoslávie v kocke
Zosumarizujme si niekoľko základných faktov o útokoch:
- Bombardovanie trvalo od 24. marca do 10. júna 1999 (78 dní).
- Na bombardovaní sa zúčastnili Spojené štáty americké, Veľká Británia, Nemecko, Kanada, Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Turecko a ďalšie krajiny NATO.
- Podľa Human Rights Watch si bombardovanie vyžiadalo 489 až 528 obetí na životoch, podľa odhadov juhoslovanskej vlády to bolo 1 200 až 5 700.
- Bombardovanie spôsobilo značné škody na infraštruktúre Juhoslávie vrátane mnohých civilných cieľov.
- Taktiež spôsobilo škody na životnom prostredí v dôsledku bombardovania tovární a používania ochudobneného uránu zo strany Američanov a Britov.
- Vojská Juhoslávie sa stiahli z Kosova a Kosovo sa dostalo pod správu OSN (oficiálne stále trvá, ale keďže Kosovo vyhlásilo v roku 2008 jednostranne nezávislosť, OSN už robí minimum úkonov).
Zásah bol proti medzinárodnému právu
Organizácia spojených národov má 193 členských štátov vrátane všetkých štátov NATO. Všetky členské štáty OSN sa zaviazali dodržiavať Chartu OSN, ktorá pripúšťa vedenie vojny len v dvoch prípadoch:
- pokiaľ to odsúhlasí Bezpečnostná rada OSN a ide o jeden z prípadov uvedených v Charte (článok 41 a nasledujúce) alebo
- sebaobrana proti ozbrojenému útoku (článok 51).
Keďže v prípade bombardovania Juhoslávie nešlo ani o jeden z týchto prípadov, útok NATO bol proti medzinárodnému právu.
Na druhej strane, dva dni po začatí leteckých útokov, 26. marca 1999, predložilo Rusko Bezpečnostnej rade OSN návrh rezolúcie na okamžité ukončenie útokov na Juhosláviu. Návrh vypracovávali spolu s Ruskom aj Bielorusko a India.
Bezpečnostná rada však návrh zamietla (za boli 3 krajiny – Rusko, Čína a Namíbia a proti bolo 12 z 15 členov BR), čím vyjadrila nepriamu podporu bombardovaniu.
Slovenská účasť – proti súhlasu občanov
Vláda Mikuláša Dzurindu 6. apríla 1999 odsúhlasila lietadlám NATO neobmedzený prístup do slovenského vzdušného priestoru. Išlo tak o prvú vojnu proti medzinárodnému právu, na ktorej sa súčasná Slovenská republika aktívne zúčastnila.
Vláda poskytla súhlas napriek odmietavému postoju slovenskej verejnosti. Podľa prieskumu verejnej mienky IVO z apríla 1999:
- 65,2 % občanov nepovažovalo letecké útoky NATO za správne,
- 63,8 % občanov nesúhlasilo s rozhodnutím vlády otvoriť náš vzdušný priestor silám NATO,
- avšak až 68,2% občanov považovalo Slobodana Miloševiča za zodpovedného za tragédiu kosovských Albáncov.
Aj následkom bombardovania poklesla podpora vstupu Slovenska do NATO – zo 42 % v januári 1999 na 35 % v apríli 1999. Pritom v apríli 1998 bola na úrovni 58 %.
Zámienka na zásah – masaker v Račaku
Kľúčom k rozhodnutiu o vojenskom zásahu sa stal masaker v Račaku (Kosovo) z januára 1999, ktorý si vyžiadal 45 obetí, hlavne z radov kosovských Albáncov.
Tento incident vyšetrovali komisie z Juhoslávie, Bieloruska a Fínska. Prišli k rôznym záverom, ale ani jedna z nich jednoznačne neuviedla, že by páchateľmi boli srbské jednotky.
Šéfka fínskej komisie Helena Ranta sa neskôr vyjadrila, že americký diplomat William Walker, ale aj iní „medzinárodní aktéri“, na ňu robili nátlak, aby jednoznačne označila páchateľov, čo však odmietla.
Americký generál Wesley Clark neskôr priznal, že prípravy na vojenskú operáciu proti Juhoslávii boli „v plnom prúde“ už v lete 1998.
Zmluva z Rambouillet – podľa Kissingera „provokácia“ zo strany USA
Zásahu NATO predchádzalo odmietnutie navrhovanej zmluvy z Rambouillet Juhosláviou. Podpis tejto dohody sa snažili na začiatku roku 1999 sprostredkovať Američania a Briti. Mala byť uzavretá medzi juhoslovanskou vládou a albánskou delegáciou s cieľom upokojiť situáciu v Kosove.
Zmluva z Rambouillet okrem iného v dodatku B požadovala prítomnosť ozbrojených jednotiek NATO v Kosove s neobmedzeným prístupom do zvyšku Juhoslávie, používaním jej infraštruktúry bez náhrady a právnou imunitou pred štátnou mocou Juhoslávie. Srbi túto navrhovanú zmluvu, pochopiteľne, odmietli.
Bývalý americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger sa o tomto návrhu vyjadril: „Text z Rambouillet, ktorý od Srbska požadoval prístup jednotiek NATO po Juhoslávii, bol provokáciou, ospravedlnením na začatie bombardovania.“
Masakre boli na všetkých stranách
Zabíjanie civilistov sa počas juhoslovanských vojen dialo na všetkých stranách. Zúčastňovala sa ho napríklad aj Kosovská oslobodenecká armáda (UCK), ktorá bola podporovaná zo strany NATO. A to už minimálne od roku 1998.
Celá vojna v Kosove začala ako odpoveď na ozbrojené útoky UCK proti juhoslovanskej štátnej moci s cieľom odtrhnúť Kosovo. Tie sa diali už od roku 1996.
UCK bola napr. v roku 1998 považovaná za teroristickú organizáciu napr. Francúzskom (zdroj, poznámka 24 na strane 82) a v roku 1999 ju za „bez pochýb teroristickú organizáciu“ označil aj špeciálny vyslanec USA na Balkáne Robert Gelbard.
V týchto prípadoch však USA nezasiahlo – zasiahli až proti Srbom.
Priestor na manipulácie
Práve pri takýchto selektívnych zásahoch mocností vzniká priestor na manipulácie. Je to hlavne z týchto dôvodov:
- V konfliktných zónach sa spravidla masakrov či rôznych zločinov dopúšťajú všetky bojujúce strany.
- Vyčíslenie obetí často pripomína „čarovanie“ s číslami. Napr. juhoslovanská vláda vyčíslila počet obetí bombardovania NATO na 1 200 – 5 700. Je pochopiteľné, že sa snaží počet obetí skôr navýšiť. Organizácia Human Rights Watch uvádza 489 – 528 obetí.
- Najlepšie by bolo mať úplný zoznam všetkých masakrov s počtami obetí a ideálne uviesť aj typ obetí (civilisti/vojaci) a motiváciu páchateľov. Takéto zoznamy, ak sa vôbec vypracujú, sú však dostupné až dlhé roky po skončení konfliktu a často ich vypracúvajú mimovládne organizácie financované západnými korporáciami a vládami. Napríklad popredným finančným podporovateľom HRW je George Soros, ktorý jej daroval 100 miliónov dolárov (ale až v roku 2010, teda dlhé roky po zásahu NATO v Kosove).
- Masakre sú často odpoveďou na iné masakre, zároveň sú dôsledkom postupnej eskalácie konfliktu, a objektívne určiť, „kto začal“, je niekedy aj nemožné.
- Civilné obete vznikajú aj pri následnej ozbrojenej intervencii mocností. Možno zmasakrovaním nejakého množstva obetí odôvodniť ozbrojený zásah, počas ktorého zahynie ešte viac ľudí? Takáto „matematika“ je veľmi sporná – to platí pre intervencie tohto typu všeobecne.
Už len z tohto môžeme povedať, že obhajovať zahraničné intervencie frázami o „demokracii“ a „ochrane ľudských práv“ je vo všeobecnosti manipulatívne.
V tomto kontexte vyznievajú absurdne aj známe slová Václava Havla, na základe ktorých mu jeho kritici pripísali použitie pojmu „humanitárne bombardovanie“. Hoci sám Havel presne doslovne túto formuláciu nepoužil, obhajoval nálety a bomby na Juhosláviu s odvolaním na humanitu a ľudské práva:
„Nálety, bomby, nejsou vyvolány hmotným zájmem. Jejich povaha je výlučně humanitární: To, co je zde ve hře, jsou principy, lidská práva, jimž je dána taková priorita, která překračuje i státní suverenitu. A to poskytuje útoku na Jugoslávskou federaci legitimitu i bez mandátu Spojených národů. Ale na základě své osobní zkušenosti jsem stejně silně přesvědčen, že jen čas dovolí objektivně zhodnotit to, co se děje v těchto dnech v Jugoslávii a dopad na NATO.“
Je úplne bežné, že menším masakrom, ktoré ešte nie sú riadne vyšetrené, sa venuje veľká mediálna pozornosť a uskutoční sa ozbrojený zásah, zatiaľ čo oveľa väčším masakrom (zoznam napr. tu) veľmi malá a žiadny ozbrojený zásah sa nekoná. Ide teda o jasne selektívny prístup a nie o nestrannú snahu brániť ľudské práva a demokraciu.
História tiež ukazuje, že zámienkou na zásahy veľmocí sú často otvorené lži či nepravdy, napr. zbrane hromadného ničenia v Iraku alebo príbehy o irackých vojakoch zabíjajúcich novorodencov v kuvajtských nemocniciach (použité pred prvou vojnou v perzskom zálive).
A ak nejde o nepravdy, zväčša sú dané udalosti mediálne a emočne nafukované.
Politická objednávka? Príklad Srebrenice
Organizácia Human Rights Watch pri svojom zhodnotení vojnových zločinov v Kosove v rokoch 1998 – 1999 uviedla, že hoci masakre páchali aj Albánci, aj Srbi, drvivá väčšina obetí vzišla zo zločinov srbskej strany.
Podobne Medzinárodný trestný tribunál pre vojnové zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) súdil 94 Srbov a iba 9 Albáncov. Spomedzi Srbov odsúdil 62 a 32 oslobodil, spomedzi Albáncov odsúdil 1 a 8 oslobodil.
Ťažko povedať, či je to tým, že Albánci spáchali oveľa menej zločinov, alebo jednoducho tým, že Srbi boli všeobecne vnímaní ako vinníci a zároveň prehrali vojnu, takže sa na nich uplatňovali tvrdšie štandardy.
Počet odsúdených Srbov je však oveľa väčší aj preto, že Srbov sa týkali všetky fázy juhoslovanských vojen a Albáncov takmer výhradne vojna v Kosove.
Zaujímavým príkladom je masaker v Srebrenici, ktorý sa udial v roku 1995 v Bosne a nesúvisel s vojnou v Kosove. Páchateľov však súdil ICTY, rovnako ako páchateľov zločinov v Kosove. ICTY masaker označil za genocídu zhruba 8 000 Bosniakov zo strany Srbov, čo hlavný prúd vo všeobecnosti uznáva.
Avšak Efraim Zuroff, riaditeľ Centra Simona Wiesenthala, povedal, že si „nie je istý“, či masaker v Srebrenici bol genocídou. Podľa neho bol tak nazvaný „z politických dôvodov“. Zuroff tiež poukázal na to, že bosniacki Srbi pred masakrom odviezli ženy a deti zo Srebrenice, čo nesedí s tým, že to mala byť genocída.
Srbskí analytici Stefan Karganovic a Aleksandar Pavic tvrdia, že medzi obete genocídy boli bez dostatočných dôkazov zaradené aj obete bojov v okolí Srebrenice, čím sa účelovo navýšil počet obetí aj nad rámec zistení forenzných výskumov ICTY.
Obete tohto masakru pritom eviduje a vyčísľuje, ako aj pamätník tohto masakruje spravuje, organizácia International Commission on Missing Persons (Medzinárodná organizácia pre nezvestné osoby), ktorú založilo USA pod vedením Billa Clintona a ešte dnes je financované vládami západných krajín.
Korunku všetkému nasadzuje, že aj podľa súčasného slovenského práva je trestné popierať masaker v Srebrenici (napr. cez prechovávanie tzv. extrémistického materiálu), keďže ide o vojnový zločin, ktorého páchatelia boli odsúdení medzinárodným súdom.
Ťažko sa ubrániť pocitu, že tu celkovo išlo o istú politickú objednávku očierniť Srbov a boli proti nim použité prísnejšie kritériá ako voči iným bojujúcim stranám – hoci takéto tvrdenie sa bez veľmi komplexného, objektívneho výskumu nedá jasne overiť.
Geopolitické dôsledky
Ak aj ťažko určiť, či deklarovaná zámienka bola dostatočná na ospravedlnenie útoku a ktorá z bojujúcich strán spáchala „viac zla“, môžeme sa pozrieť na geopolitické dôsledky a v koho prospech hrajú.
V konečnom dôsledku bombardovanie NATO zlomilo moc Slobodana Miloševiča, ktorý abdikoval v roku 2000. Miloševičova vláda mala aj prvky nacionalizmu (hoci Miloševič bol bývalým komunistom) a rozhodne nemala v láske americkú zahraničnú politiku.
Pád Miloševiča vlastne zavŕšil proces rozkladu moci bývalej Juhoslávie, ktorá sa z pozície regionálnej mocnosti rozpadla na viacero malých štátov, medzi ktorými pretrvávajú rozpory. NATO zároveň oslabením moci Belehradu vytvorilo priame predpoklady pre vyhlásenie nezávislosti Kosova.
V roku 2006 sa od Srbska odtrhla Čierna hora (proti čomu srbská strana nenamietala) a v roku 2008 Kosovo (čo srbská strana uznať odmieta).
Záver: Kosovo ako rozbuška
V súčasnosti je Kosovo regiónom s vysokou nezamestnanosťou (viac ako 30 %), krachujúcim hospodárstvom (takmer polovica obyvateľstva žije v chudobe) a veľkým napätím sociálnym, etnickým, náboženským a v súvislosti s odtrhnutím od Srbska aj politickým.
Zároveň sa tam nachádza jedna z najväčších amerických vojenských základní v Európe, ktorá bola postavená práve po bombardovaní Juhoslávie.
Osvedčenými metódami sociálneho inžinierstva je možné napätie v regióne eskalovať. Situácia v Kosove a celom regióne sa dá využiť na vyvolanie ďalších konfliktov kedykoľvek v budúcnosti.
Kampaň NATO tak pomohla vytvoriť rozbušku v už notoricky nestabilnom regióne a rozštiepiť ho na vzájomne si oponujúce frakcie („rozdeľuj a panuj“), čo môže byť geopoliticky využité.
Autor úvodnej fotografie: Darko Dozet
