V marci sa na verejnosti objavil dokumentárny film Zavrhnuté svedectvá, ktorý si kladie za cieľ vyváženie prevládajúceho jednostranného obrazu o Slovenskom štáte. Robí to prezentovaním výpovedí pamätníkov, ktorí majú na Slovenský štát skôr pozitívny názor. Dokument recenzovala aj Sandra Sviteková z populárneho youtubového kanálu Dejepis inak. V recenzii však predstavila viacero zavádzajúcich či až nepravdivých tvrdení.
Zavrhnuté svedectvá
Autorom dokumentu sú asistenti poslancov ĽSNS Ján Pastuszek a Dávid Pavlík. Ich film hneď v úvode deklaruje, „že jeho cieľom nie je komplexne informovať o problematike Slovenského štátu“. Pre získanie hlbšieho poznania o tomto období odporúčajú štúdium odbornej literatúry.
Približne 55-minútový dokument obsahuje výpovede deviatich ľudí, ktorí majú pozitívne spomienky na prvú Slovenskú republiku. Tie sú dopĺňané vstupmi historika Martina Lacka.
Samotný dokument je bezplatne verejne prístupný na Youtube a rovnako recenzia Sandry Svitekovej z Dejepis inak. Ide o youtubový kanál, ktorý popularizuje históriu modernou formou. Je tak zaujímavý hlavne pre mladých poslucháčov, ktorých názory a interpretácie histórie môže do veľkej miery formovať.
Aj keď dokument Zavrhnuté svedectvá má svoje chyby, jednostranností a faktografických chýb sa dopúšťa aj Sandra Sviteková. Chceme na ne poukázať hlavne z toho dôvodu, že zatiaľ čo dokument Zavrhnuté svedectvá je v hlavnom mediálnom prúde kritizovaný, projekt Dejepis inak žne samé pozitívne ohlasy (StartItUp, DenníkN, Refresher, Dobré noviny).
Nepresnosť 1: hodnotenie historických rozhodnutí podľa dnešných poznatkov
Autorka recenzie sa opakovane dopúšťa prezentistického prístupu, teda hodnotí konanie historických aktérov na základe poznatkov o neskoršom vývoji, ktoré máme teraz. Napríklad dvakrát zdôrazňuje (10:35, 10:58), že Slováci by ako národ nezanikli, keby sa slovenskí predstavitelia v marci 1939 nerozhodli pre vznik Slovenského štátu. To má podporiť jej líniu argumentácie, že Slovenský štát bol vlastne v každom prípade zbytočný.
To, že neskôr v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, ktorá za 6 rokov priniesla koniec nacistického Nemecka, však vieme dnes. Nikto to nevedel v marci 1939. Vtedy bolo vysoko pravdepodobné, že Nemcami vykonané geopolitické zmeny môžu mať dlhodobé trvanie, keďže boli akceptované, či až garantované veľmocami. A v takom prípade, ak by bolo slovenské územie napríklad rozdelené medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko, by bola existencia národa naozaj ohrozená.
Historické rozhodnutia a ich aktérov je možné skutočne hodnotiť iba na základe poznatkov, ktoré mohli mať v danom momente, nie retrospektívne, ako to robí Sviteková. To je niečo také, ako by sme sa po vyhlásení výsledkov lotérie divili nad tým, prečo si ľudia nestavili na víťaznú kombináciu.
Nepresnosť 2: nepochopenie formátu dokumentu
Väčšina kritických komentárov od Svitekovej vyplýva z toho, čo v dokumente povedané nebolo, ale podľa nej povedané byť malo, napr. osud židovského obyvateľstva, arizácia, vplyv Nemecka na vznik štátu a pod.
Zavrhnuté svedectvá sa však tieto témy zachytiť ani nesnažili. Mali za cieľ odprezentovať svedectvá konkrétnych ľudí, ktorí majú na Slovenský štát iný názor (teda pozitívny), než aký obvykle zaznieva v médiách, a dať tak priestor na vyváženie prevládajúceho diskurzu
Pokiaľ by sa mal dokument venovať komplexnej analýze, nezostal by dostatočný priestor pre výpovede pamätníkov. Ide o nezmyselnú požiadavku pre zvolený formát dokumentu.
Autori toto jasne uvádzajú v úvode dokumentu. Je absurdné vyčítať niekomu, že sa rozhodol nevytvoriť vedecký dokument a na základe toho ho kritizovať. Je to ako kritizovať rockového hudobníka, že jeho dielo má málo prvkov z klasickej hudby.
Je síce pravda, že mnohé dôležité témy, napr. potláčanie politickej opozície, osud slovenských Židov, vzťah Slovenského štátu k nacistickému Nemecku sú v dokumente reflektované minimálne, resp. vôbec.
Všetky tieto témy majú ale takú rozsiahlu publicitu v médiách a historických prácach, že verejnosť o nich má už dostatočné množstvo informácií. Cieľom dokumentu bolo práve priniesť pohľad z druhej strany, čo aj naplnil.
Nepresnosť 3: autorka popiera, že o Slovenskom štáte chýba otvorená diskusia
Na začiatku Zavrhnutých svedectiev sa hovorí, že „dnes sú v slovenskom verejnom priestore prezentované takisto len jednostranne zamerané svedectvá bez konfrontácie s odlišnými názormi a postojmi, čo neodráža historickú realitu“.
Sviteková nesúhlasí a odbíja to tým, že prakticky každý rok historici okolo 14. marca organizujú vedecké konferencie, diskutujú a informujú verejnosť. Čo však nikto nepopiera. V dokumente sa hovorí o prezentácii jednostranných svedectiev – nie že sa neorganizujú konferencie a že by sa o 1. SR nehovorilo.
Aká je ale povaha verejnej diskusie, či už na konferenciách alebo v médiách? Vidíme vyvážené analýzy pozitív a negatív Slovenského štátu? Sme svedkami opakovaných otvorených konfrontácii napr. Martina Lacka a Ivana Kamenca či iných historikov z „opačných táborov“?
Práve naopak. Historici s pozitívnym postojom k Slovenskému štátu sú zosmiešňovaní, ostrakizovaní či až perzekvovaní. Obdobie Slovenského štátu je vnímané z veľkej časti cez prizmu osudu židovského obyvateľstva, čo je témou síce dôležitou, ale zďaleka nie jedinou.
Takmer nikdy v hlavnom prúde nevidíme ocenenie nepochybných pozitívnych stránok ako pozdvihnutie národného povedomia, rozmach hospodárstva a kultúry, ušetrenie územia Slovenska od vojny (až do povstania) atď.
Verejná diskusia by mala reflektovať ako pozitíva, tak negatíva Slovenského štátu, vidieť ich v širšom kontexte a snažiť sa z nich poučiť. Pripustené a vítané by mali byť všetky odborne podložené interpretácie a na prvých stránkach novín by mali prebiehať živé diskusie medzi zástancami rôznych táborov. To sa však prakticky vôbec nedeje, ako dokument správne poznamenáva.
Nepresnosť 4: historik „nikdy nebude prezentovať nejaké názory a postoje“
Absurdné je vyjadrenie autorky recenzie, že „profesionálny historik nikdy nebude prezentovať nejaké názory a postoje, ale fakty“ (3:10).
Fakty sú vo vedeckom výskume dôležité – vedecké teórie by im nemali protirečiť. Zo samotných faktov však teóriu vytvoriť nemožno – je potrebné ich interpretovať a začleniť do súvislostí. Mnohé jednotlivé fakty si často protirečia (hlavne v spoločenských vedách), čo je potrebné opäť vysvetliť.
Drvivá väčšina sporov vedcov v spoločenských vedách spočíva nie v tom, že by narábali s inou množinou faktov, ale že ich inak vykladajú. Teda na ne majú odlišné názory a postoje.
Navyše, jednostrannosti a manipulácie – či v médiách alebo vedeckých teóriách – často spočívajú nie v prezentácii nepravdivých faktov, ale v selekcii faktov. Človeka tak môžete zmanipulovať aj tým, že hovoríte síce pravdu, iba pravdivé fakty, ale iba jednu stránku pravdy. Utvorí si tak interpretáciu (názor, postoj), ktorú chcete, aj keď ho neklamete. Príklady toho uvádzame v celej našej kategórii manipulácie.
Väčšina kritiky filmu zo strany autorky recenzie sa zakladá práve na tomto argumente – nie že boli v dokumente prezentované nepravdivé fakty, ale že veľká časť súvislostí bola zamlčaná.
Práca historika nie je možná bez interpretácií, kde sa odráža aj časť subjektívnych preferencií (teda názorov a postojov) autora. To je zrejmé aj zo samotnej recenzie autorky, kde istým skutočnostiam pripisuje väčšiu váhu ako iným.
Vnímanie vedy ako disciplíny pracujúcej s čistými „faktami“ bez interpretácií je naivné. Často môže viesť k jednostrannosti a odsúdeniu opačnej strany, pretože protistrane nepripúšťa ani časť pravdy.
Nepresnosť 5: samostatnosť nebola doktrínou žiadnej politickej strany
Podľa Svitekovej nebola samostatnosť doktrínou nielen HSĽS, ale ani žiadnej inej strany.
Minister hospodárstva Slovenskej republiky Gejza Medrický však vo svojich pamätiach uvádza, že komunistická strana sa už počas prvej ČSR prihlásila k leninskej národnej politike smerujúcej k „‚samourčovaciemu právu až po odtrhnutie‘, čím v tom čase prekonala, pretromfla aj ľudácku požiadavku autonómie v rámci ČSR.“ (Medrický, G. Minister spomína. Bratislava: LITERA, 1993, s. 7). Podobne sa vo svojich spomienkach vyjadruje aj Alexander Mach (Mach, A. Z ďalekých ciest. Bratislava: Matica slovenská, 2008, s. 109).
Okrem niektorých mladých radikálov z HSĽS či Vojtecha Tuku sa s myšlienkou samostatnosti najneskôr začiatkom roka 1938 pohrával aj Andrej Hlinka. 25. januára 1938 sa na verejnej manifestácii vyjadril, že „ak nás Praha nepočuje, ak Pittsburská dohoda, autonómia, nestane sa skutkom, tak povieme Prahe: S Bohom!“ (SIDOR, K. – VNUK, F. Andrej Hlinka 1864 – 1938. Bratislava: Lúč, 2008, s. 871.) 5. júna 1938 odvetil Hlinka talianskemu novinárovi na otázku, či by Slováci chceli samostatnosť: „Ktorý národ na svete nechce samostatnosť?“ (Tamže, s. 890 – 891).
Najneskôr v rokoch 1938 – 1939 aj umiernené krídlo HSĽS na čele s Tisom chcelo dospieť k slovenskej štátnosti evolučnou cestou. Táto skutočnosť sa nachádza aj priamo v knihe, na ktorú Sviteková sama v popise videa odkazuje a z ktorej údajne pri tvorbe videa vychádzala (Hradská, K. – Kamenec, I. a kol. Slovenská republika (1939 – 1945). Bratislava: Veda, 2015, s. 31).
Je však pravdou, že také skoré vyhlásenie samostatnosti Slovenska, k akému nakoniec prišlo, bolo pre väčšinu politikov alebo obyvateľstva naozaj neočakávané a bez pohnutej medzinárodnej situácie by k nemu zrejme nedošlo.
Nepresnosť 6: vznik Slovenského štátu bol iba dielom Nemecka
Podľa Svitekovej bol Slovenský štát „ničím iným len produktom nemeckej zahraničnej politiky, produktom rozbitia Česko-Slovenska“ (7:30).
Na inom mieste dodáva, že „Slovenský štát nevznikol z pozitívnych národnoemancipačných snáh,“ ale že bol „vynútený utilitárne zvonka a navyše, potom na seba nabalil kopec hriechov a dedičných tráum“ (10:58). V tomto svetle vidí výroky pamätníkov ako len „také emancipačné mýty a legendy“ (9:45).
Áno, vplyv Nemcov bol silný a vonkajší tlak dôležitým faktorom, ktorý spôsobil, že Slováci vyhlásili samostatnosť 14. marca 1939. Slovenský štát mal ale aj vlastnú politiku a ciele a národno-emancipačné hnutie tu bolo už predtým, čo bolo spomenuté vyššie.
Nemecký tlak a medzinárodná situácia teda vznik samostatného Slovenska urýchlili, ale zďaleka neboli jeho jedinou hybnou silou.
Faktom však je, že Slováci sa so Slovenským štátom zžili, ako vypovedajú aj dobové dokumenty a hovoria prakticky všetci historici vrátane tých, čo majú k 1. SR negatívny postoj. Táto skúsenosť mala následne významnú rolu pri upevnení národného povedomia a sebavedomia, čo sa prejavilo aj v SNP, pri federalizácii či vzniku 2. SR v roku 1993.
Nepresnosť 7: vyhlasovanie štátu prebiehalo bez nadšenia poslancov
Sviteková ohľadom zasadania Slovenského snemu, na ktorom bola vyhlásená nezávislosť Slovenska, uvádza, že „tam nebol žiadny potlesk, žiadne jasanie“ (8:50). Podľa stenografického zápisu zo zasadania (ktoré je dnes dostupné aj na stránke NR SR) bolo však vyhlásenie samostatnosti sprevádzané potleskom a spontánnym spievaním hymny „Hej, Slováci“. Potleskom bolo prerušované aj čítanie zákona 1/1939 o samostatnom Slovenskom štáte.
Nepresnosť 8: hospodárske otázky
Podľa Svitekovej v Slovenskom štáte „nekatolíci, menšiny a odporcovia robili len podradné práce“ (12:17).
Fakty sú však také, že generálnym guvernérom Národnej banky bol Imrich Karvaš, ministrom obrany bol Ferdinand Čatloš, obaja evanjelici. Na riadenie ďalšieho ministerstva dostal ponuku evanjelik Peter Zaťko, ktorý ju však neprijal. Evanjelici zastávali aj ďalšie dôležité miesta v armáde či na iných úradoch.
O výstavbe infraštruktúry a technológií hovorí, že mali slúžiť „výhradne nemeckým vojenským účelom“ (13:07). Čiže Slovensko a civilné obyvateľstvo nemalo z toho žiaden osoh?
Ďalej hovorí: „Nepodporovalo sa tu však nič, čo by z hľadiska dlhodobej udržateľnosti malo perspektívu. No a ak hej, tak to bol len ťažký priemysel.“ (14:26) Počas Slovenského štátu však pokračovala elektrifikácia, výstavba železníc a cestnej infraštruktúry, investovalo sa do zúrodňovania pôdy a vodohospodárskych stavieb, bola založená Slovenská akadémia vied a umení, Slovenský rozhlas, vysoká škola obchodná, narástol počet slovenských akademikov, zdvojnásobil sa počet vysokoškolských študentov atď.
Inde zase neguje pozitíva 1. SR vyjadreniami ako „elektrifikovalo sa vtedy všade“ a bola to prirodzená požiadavka doby. A ak aj bol spočiatku nejaký hospodársky rast, bol sčasti dojazdom toho, čo sa rozbehlo ešte za 1. ČSR.
Pozitívne zmienky o absencii nezamestnanosti sa snaží zahrať do autu tvrdením, že približne 200 000 Slovákov sa vystriedalo na prácach v Nemecku. Vysťahovalectvo za prácou však začalo už počas Rakúsko-Uhorska a pokračovalo počas ČSR. Trvá dodnes: za posledných 15 rokov odišlo zo Slovenska za prácou okolo 300 000 ľudí.
Gustáv Husák, ktorý bol ako komunista odporcom režimu, zhodnotil v roku 1944 hospodársku situáciu na Slovensku takto:
„Hospodárske otázky sa podarilo dobre zvládnuť, a to i na prekvapenie ľudí režimu svojho času naklonených. (...) Slovenská koruna je v obchodnej Európe najlepšou menou, doma má predbežne plnú dôveru (...) Vcelku možno povedať podľa 6-ročných skúsenosti, že Slovensko je schopné hospodársky aj finančne samostatne existovať, samo sa vie vydržať a má dnes aj potrebné sily (i technické) i výrobné predpoklady k medzinárodnej konkurencii.“ (Bobák J. Slovenská republika (1939 – 1945). Bratislava: Matica slovenská, 2000, s. 119 – 120)
Tieto pozitívne výsledky boli docielené napriek tomu, že Slovensko pre Viedenskú arbitráž prišlo o najúrodnejšie územia, viedlo vojnové konflikty a jeho hospodárstvo bolo využívané pre nemecké potreby (Nemecko Slovensku nesplácalo dlhy, kurz nemeckej marky a slovenskej koruny bol nasilu udržiavaný nevýhodne pre Slovensko, Nemci obmedzovali možnosť zakladať niektoré podniky na Slovensku a pod.).
Zo štylizácií autorky recenzie je jasné, že sa snaží negovať akúkoľvek pozitívnu zmienku o prvej Slovenskej republike, ktorá v dokumente odznela. Hoci práve Lackovi a Ďuricovi vyčíta, že „miestami selektujú určité fakty, aby im to zapadovalo do požadovaného naratívu“, sama selektuje fakty tak, aby to zapadalo do jej naratívu, že v Slovenskom štáte nebolo vlastne nič dobré a ak aj hej, nebolo to vďaka slovenskej vláde.
Nepresnosť 9: do povstania sa zapojila „celá armáda“
Sviteková vyčíta dokumentu, že preceňuje rolu partizánov a nedostatočne zdôrazňuje, že hlavnou hybnou silou povstania bola regulérna slovenská armáda. Dokonca priamo tvrdí, že „na čele s Golianom povstala celá armáda“ (16:40).
V dokumente sa úloha partizánov žiadnym spôsobom nezveličuje a nikto v ňom netvrdí, že boli hlavnou silou povstania. Iba sa uvádzajú spomienky pamätníkov na partizánov.
Navyše, podľa oficiálnej stránky Múzea SNP sa do povstania v prvých dňoch zapojilo len približne 18 000 vojakov. Celkový stav mužstva slovenskej armády bol v tom čase asi 100 000 mužov, z ktorých 10 000 bolo v zahraničí. To znamená, že sa do povstania zapojila len pätina armády, a preto nemožno v žiadnom prípade hovoriť o povstaní celej armády.
Počet povstaleckých vojsk vzrástol na približne 60 000 mužov až po dvoch mobilizáciách záložníkov vykonaných (pod hrozbou trestu) na povstaleckom území v priebehu septembra. Velenie povstalcov pritom po celý čas zápasilo so slabou bojovou morálkou a dezerciami.
Záver
Hodnotiť Slovenský štát komplexne je veľmi zložité. Nerobí to ani film Zavrhnuté svedectvá, ale ani Svitekovej recenzia. Oba pohľady sú jednostranné. V hlavnom prúde je však jedna strana vnímaná negatívne a je kriticky (až trestnoprávne) preverovaná, druhá žne chválu a na kvalitu jej faktografie a interpretácií sa prakticky neprihliada.
Aby sme však poznali pravdu, mohli sa z nej poučiť a dosiahli sociálny zmier všetkých skupín obyvateľstva, musíme dať priestor rôznym názorom, prijímať ich bez negatívnych emócií a hľadať celistvý obraz našich dejín. Musíme otvoriť skutočne úprimnú, otvorenú diskusiu. Ale tiež sa musíme zdržať nepravdivých či zavádzajúcich tvrdení, resp. pri ich identifikácii ich vecne korigovať.
Nech sa na našich univerzitách, v novinách, rádiu a televízii vedú búrlivé, ale férové diskusie. Tak vzniká nadšenie zo spoločného hľadania pravdy.
To sa, bohužiaľ, nedeje ani vo vedeckej obci. Historici a aktivisti s pozitívnym názorom na prvú SR sú postupne čoraz viac ostrakizovaní a vytláčaní z verejného života.
Pokiaľ by diskusia v hlavnom prúde bola zdravá a otvorená, dokument Zavrhnuté svedectvá by vôbec nemusel vzniknúť. Je skôr smutné, že amatérski nadšenci musia suplovať prácu profesionálnych historikov.
Dokument Zavrhnuté svedectvá, samozrejme, prezentuje veľmi úzky výsek názorov, čo ale aj sám priznáva. Je malým príspevkom k vyváženiu diskusie. Žiaľ, mainstream ho neprijal ako hodenú rukavicu, aby poopravil svoje jednostranné vnímanie, ale zavrhol ho.
Dokonca až tak, ako informoval Denník N, že NAKA v tejto veci začala dokonca trestné konanie. To je ďalším prejavom nebezpečných trendov, o ktorých opakovane informujeme.