Thilo Sarrazin je nemecký národohospodár a sociálno-demokratický politik, ktorý pôsobil aj ako berlínsky finančný senátor či člen predsedníctva nemeckej centrálnej banky. V roku 2010 šokoval celé Nemecko, keď napísal najúspešnejšiu knihu literatúry faktu v dejinách nemeckého spolkového štátu s názvom Deutschland schafft sich ab (Nemecko pácha samovraždu). Iba do začiatku roku 2012 sa z nej predalo jeden a pol milióna výtlačkov. Našla si mnohých odporcov, ale ešte viac zástancov. Témy, o ktorých píše, sú však zásadné nie iba pre Nemecko, ale aj pre zvyšok Európy vrátane Slovenska.
Rok po originále kniha vyšla aj v českom preklade v akademickom vydavateľstve Academia, avšak už zopár rokov je beznádejne vypredaná. Hoci o nej svojho času vyšlo zopár článkov, najmä od Martina Hanusa ešte v časopise .týždeň, je táto kniha na Slovensku, žiaľ, takmer úplne neznáma. Snáď to táto recenzia aspoň trochu napraví.
Ústredná téza knihy je obsiahnutá už v jej názve. Pokračovanie súčasných demografických a spoločenských trendov bude znamenať koniec Nemecka tak, ako ho poznáme. Sarrazin svoje tvrdenia a závery podkladá kvalitnou argumentáciou a množstvom zdrojov. Väčšinu pozornosti venuje štyrom tématickým okruhom: demografickým zmenám, sociálnemu systému, socializácii a imigrácii.
Najväčší prínos tohto diela spočíva v tom, že berie do úvahy vedecký poznatok, že inteligencia je z 50 až 80 percent dedičná. Genetika zohráva veľkú úlohu pri určovaní inteligencie. Akceptácia tohto faktu nutne mení spôsob, akým sa na spoločnosť a jej problémy pozeráme.
Sarrazin si všíma, že spodné spoločenské vrstvy, ktoré sú príjmovo takmer úplne závislé na štedrom nemeckom sociálnom systéme, majú najvyššiu plodnosť, pričom takýto životný štýl rodičov si vzhľadom na nezanedbateľnú mieru dedičnosti inteligencie či iných vlastností osvojí aj väčšina ich detí. Na druhej strane, vysokoškolsky vzdelaní majú detí najmenej. Až 40 percent žien s vysokou školou je bezdetných. Takýto vývoj má na spoločnosť, slovami autora, dysgenický efekt.
Zaujímavé je, že niekdajšie východné Nemecko dokázalo svojou rodinnou politikou zabezpečiť, že vysokoškolsky vzdelané ženy mali nadpriemerné počty detí. Vďaka tomu majú posledné ročníky narodené vo východnom Nemecku priemernú inteligenciu na úrovni 102 bodov IQ, pričom celonemecký priemer je 99. Po zjednotení Nemecka však došlo k zmene tamojších pomerov a zmenilo sa aj demografické správanie žien na východe krajiny.
Ďalší (nielen) nemecký problém je nízka miera reprodukcie. Už od konca šesťdesiatych rokoch sa rodí málo detí, čo spôsobuje starnutie obyvateľstva, väčší tlak na sociálny systém a z dlhodobého hľadiska vymieranie národa. Riešenie však napriek tvrdeniam mnohých politikov a novinárov nespočíva v imigrácií, keďže tá často prináša nové problémy.
Veľká časť imigrantov z Turecka, arabských krajín a Afriky podľa štatistík prezentovaných Sarrazinom nie je pre Nemecko prínosom, ale sociálnou a ekonomickou príťažou. Práve tieto spoločenské skupiny sa často nechcú vôbec integrovať, majú zlé vzdelanie a zlé študijné výsledky, sú závislé na sociálnom systéme a zároveň majú najvyššiu plodnosť. Ak sa ich správanie nezmení, tak budú predstavovať stále väčší a väčší podiel nemeckej populácie.
Sarrazin dokonca tvrdí, že nebyť štedrého sociálneho systému, títo ľudia by do Nemecka nikdy neprišli. Kriticky hodnotí aj príchod neeurópskych gastarbeiterov v 60. a 70. rokoch. Išlo podľa neho o gigantický omyl, keďže títo pracovníci boli z veľkej časti nasadzovaní do odumierajúcich odvetví, čo spomaľovalo štrukturálnu premenu priemyslu.
Riešenie demografických problémov vidí Sarrazin v zvýšení pôrodnosti vyšších vrstiev nemeckej spoločnosti, k čomu navrhuje viaceré opatrenia. Sociálny systém by mal byť nastavený tak, aby podporoval plodnosť ekonomicky činných a vzdelaných ľudí a neumožňoval, aby sa plodenie detí stalo zárobkovou činnosťou z verejných prostriedkov sociálnej pomoci.
Kniha končí opisom dvoch ciest, ktorými sa môže uberať nemecká spoločnosť. Prvá, označená ako nočná mora, bude logickým vyústením súčasných trendov. Nemecko bude stále menej nemecké, bude relatívne chudobnejšie a postupne zanikne aj jeho kultúrne dedičstvo. Druhá cesta znamená nasledovanie Sarrazinových rád, čo prinesie postupnú nápravu demografickej štruktúry a zotavenie celej spoločnosti.
Keďže tieto a ďalšie v knihe opisované problémy nie sú typické iba pre Nemecko, ale v tej či onej miere pre takmer celú Európu, Slovensko nevynímajúc, je táto kniha nanajvýš aktuálna aj pre slovenského čitateľa. Preto odporúčam, aby si ju pozorne prečítal každý záujemca o pálčivé spoločenské problémy doby, v ktorej žijeme.