Martin Šimečka v knihe Medzi Slovákmi, za ktorú dostal ocenenie Cena Dominika Tatarku, rozpráva svoje životné príbehy a skúsenosti a ich dopad na jeho politické postoje. Zaujímavým spôsobom vykresľuje pozadie svetonázoru liberálnej demokracie a spôsob, akým sa u nás vytvárala generácia, ktorá zohrala dôležitú úlohu v novembri 1989. Bližšie si ju rozobrať je dôležité aj preto, že jej ideoví pokračovatelia dnes získavajú čoraz väčší politický vplyv prostredníctvom rozsiahlych protestov či siete etablovaných mimovládnych organizácií.
Zarytí oponenti?
Ideové presvedčenie Martina Šimečku má mnohé jednostrannosti: geopoliticky pozerá jasne na Západ, o demokracii sníva ako o vrchole ľudských dejín, predstava národného štátu ho desí, Sorosa nazýva svojím priateľom a ani slovkom sa nezmieňuje o nečistých praktikách USA. Na nedostatky takto jednostranných názorov často upozorňujeme.
Práve z tohto dôvodu som si chcel jeho čiastočnú autobiografiu Medzi Slovákmi prečítať. Čítal som ju s čo najväčším odstupom od svojich postojov a snažil som sa ju úprimne pochopiť Šimečkovými očami. Na našom portáli vieme, že ani jeden extrém nie je správny a že každá ideológia má svoj kúsok pravdy. Len si treba byť vedomý našich limitov.
Život a politika na dlani
S týmto som sa ponoril do čítania pamätí MMŠ, ktorý je v súčasnosti členom redakcie Denníka N. Ide o krátku, asi 150-stranovú knižku malého formátu, ktorú poľahky prečítate za jeden dlhší večer. Štýl písania nie je nudný, ide niekedy o fascinujúce súhry životných okolností, inokedy o relatívne zjednodušujúce posúdenia politických súvislosti.
Kto čaká hlbšie analýzy, v tejto knižke ich nenájde – nie je to ani jej cieľom. Hlavným aspektom je na konkrétnych životných príbehov ilustrovať politický vývoj v Európe a hlavne na Slovensku. Lebo, ako píše Šimečka, „všetky naše životné postoje sú formované prežitými príbehmi, na ktoré – vedome či podvedome – vešiame svoje predstavy o svete“ (s. 117).
Šimečka opisuje, ako na vlastnej koži zažil kľúčové politické udalosti na Slovensku od svojho narodenia v roku 1957: normalizácia, slovenský a český disent, nežná revolúcia, Mečiarova vláda, pôsobenie na poste šéfredaktora denníka SME, vlády Dzurindu, práca pre český týždenník Respekt až po súčasné vzmáhanie sa „autentickej spoločnosti“, teda veľkých občianskych protestov proti korupcii a vláde Smeru.
Cudzí medzi svojimi
Šimečkove dielo sa nazýva Medzi Slovákmi nie preto, že by Slovákov či Slovensko nemal rád, ale že sa odjakživa v našej politickej kultúre cítil cudzí. Narodil sa českým rodičom (pôvodom katolíckym, avšak neveľmi praktizujúcim), ale už ako mladý sa presťahoval na Slovensko.
Jeho otec Milan Šimečka bol disident, a tak sa aj mladý Martin už odjakživa pohyboval v tejto komunite. Milan Šimečka pendloval medzi disidentskou scénou na Slovensku a v Česku. Martin si tu všimol zásadný rozdiel v slovenskej a českej normalizácii: na Slovensku sa väčšina elít „zapredala“ komunistickému režimu s tou vidinou, že „však sa máme dobre“. Podľa Šimečku predali ideál za akú-takú prijateľnú životnú úroveň. Disent bol slabý a, ak existoval, autori samizdatov sa väčšinou podpisovali pseudonymami: na rozdiel od Česka, kde sa okolo Havla vytvorila silná skupina, ktorá do verejnej diskusie vstupovala oveľa odvážnejšie.
Ťažko posúdiť, do akej miery je Šimečkova analýza presná a do akej miery odráža len dojmy jeho vlastných zážitkov. Aj na Slovensku boli odvážni občianski disidenti, napr. sviečková demonštrácia sa konala viac ako rok pred študentskými demonštráciami v Prahe. Neporovnateľne silnejšia bola aj podzemná cirkev a v exile bolo veľa aktívnych národovcov. Šimečka však rozdiel medzi slovenským a českým disentom prežíval silne.
Úprimný idealista
Celou knihou preniká úcta k myšlienke občianskej spoločnosti – v dobrom zmysle slova. Šimečka považuje za samozrejmé, že ľudia by nemali byť ľahostajní voči tomu, čo sa deje okolo nich a mali by sa postaviť za to, čo je správne, aj ak ich to stojí osobnú ujmu. Práve ľahostajnosť, ktorú cíti z drvivej väčšiny slovenskej spoločnosti, je pre neho nepochopiteľná.
Už ako 14-ročný stál Šimečka pred predstaviteľom komunistického režimu, ktorý mu nechcel dovoliť študovať na strednej škole z dôvodu politických aktivít jeho otca. „Môžete študovať,“ povedal úradník, „ak tu a teraz priznáte, že váš otec nemá pravdu.“ Šimečkovi prišla myšlienka zapretia vlastného postoja tak absurdná, že „ani neviem, akými slovami som mu povedal nie“ (s. 27) . Šimečka tak skončil na učňovke a ako jediný spomedzi spolužiakov zo ZŠ sa nedostal na vysokú školu.
Aj keď Mikuláša Dzurindu považuje za rozumného politika, ktorý vytiahol Slovensko z mečiarizmu a v rekordnom čase mu otvoril brány na Západ, neváhal mu na osobnom stretnutí v roku 2003 povedať, že investigatívci v denníku SME (ktorého bol v tom čase šéfredaktorom) preverujú podozrenia z údajnej korupcie jeho vlády. „Ak budete tolerovať korupciu, my ju tolerovať nebudeme, pán premiér,“ oznámil mu, čím si ho znepriatelil.
Kniha Martina Šimečku Medzi Slovákmi. Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika ju ocenil Cenou Dominika Tatarku za rok 2017. Foto: Denník N
Čiernobiele videnie sveta
Najväčšou slabinou Šimečku je však dosť čiernobiele videnie sveta. Isté ideály uznáva a uvedomuje si ich dôležitosť, ale iným nevie prísť na meno. Sila týchto ideologických klapiek (ktoré sa vyskytujú na oboch stranách názorového spektra) je pre mňa zakaždým zarážajúca, najmä pokiaľ sa vyskytne u ľudí zjavne inteligentných, vzdelaných a rozhľadených, akým Martin Šimečka nepopierateľne je. Jeho ideologický kompas je však veľmi jednostranný, a typickým príkladom toho je postoj k národnej hrdosti.
„Nacionalizmus je nechutný vždy a za každých okolností“
Nacionalizmus – pod ktorým Šimečka nemyslí len jeho extrémne, šovinistické formy – ale aj hrdosť založenú na príslušnosti k národu, je vykreslený iba v čiernych pojmoch.
Po roku 1989 získala slovenská spoločnosť slobodu, národovecký exil sa mohol slobodne vrátiť na Slovensko a v spoločnosti sa prirodzene začali objavovať pro-národné tendencie.
Národnú hrdosť ale Šimečka považuje za pseudohodnotu, kompenzáciu hodnôt skutočných a pohrobka kariéristického komunizmu:
- „Nacionalizmus je nechutný vždy a za každých okolností, ale je asi pravda, že ten slovenský bol vyvolaný najmä zmätkom v hlavách ľudí, ktorí neboli na pád komunizmu vôbec pripravení. Stotožnili sa s vtedajším režimom, plánovali v ňom svoje životy a kariéry. Keď sa systém zrútil, chytali sa záchranného lana, ktorému sa hovorí národná identita. Slovenskosť sa stala náhradnou hodnotou, ktorú prežívali ako skutočnú. Ani na ňu však neboli pripravení, preto sa jej prejavy stali prehliadkou nevkusu, ktorý klesol hlboko dokonca pod komunistickú estetiku.“ (s. 57)
Šimečka vykresľuje Slovákov, na rozdiel od Čechov, ako nekritických kolaborantov komunizmu. Jeho interpretácia však celkom nesedí. Práve naopak, slovenskému cíteniu je komunizmus cudzí, už len pre historický príklon Slovákov ku kresťanstvu. Prejavilo sa to aj vo voľbách v roku 1946, ktoré v Česku vyhrali komunisti s 43 % hlasov, zatiaľ čo na Slovensku drvivo zvíťazila Demokratická strana s 62 % (komunisti mali 30 %). Ako sa položartovne hovorí, Slovensko sa tak stalo „jedinou krajinou, kam prišiel komunizmus zo západu“.
Samozrejme, v oboch národoch sa našla vrstva kariéristických kolaborantov, ale bola v menšine.
Šimečka sa ďalej vysmieva z toho, že slovenskí národovci sa odvolávali na pohanské symboly ako vatry na horách, kresťanské hodnoty Cyrila a Metoda aj politický odkaz Veľkej Moravy a z toho sa snažili ukuť akúsi ideu slovenskosti. (s. 57-58) Osamostatnenej Slovenskej republike chýbala akákoľvek idea, jej hnacím motorom sa stala paranoja.
Tento údiv svedčí o nepochopení okolností. Áno, súčasťou našej histórie a identity sú aj pohanské, aj kresťanské symboly, aj Veľká Morava, aj Uhorsko, aj Československo, aj prvá Slovenská republika, aj socializmus, aj Slovensko po roku 1993. Tak ako každý človek má vnútorné rozpory a jeho úlohou je hľadať cestu, ako ich prepojiť na etickej úrovni, túto úlohu má aj národ. V etickejšom pohľade sa zdanlivo nezlučiteľné stáva organickou jednotou.
Bez toho, že by sme pochopili a dali do nejakého súvisu všetky tieto aspekty – ich pozitívne aj negatívne stránky – nedosiahneme zdravé sebavedomie, uspokojenie a zrelý vzťah s ostatnými národmi. Väčšina tejto práce je stále pred nami a vysmievať sa z toho, že to nechápeme, je ako baviť sa na tom, že vedci zďaleka netušia, čo je podstatou kvantovej fyziky.
Na jednej strane Šimečka oceňuje občiansku angažovanosť, avšak národný aktivizmus – ktorý je rovnako spontánnym prejavom občianskej spoločnosti ako napr. hnutie Za slušné Slovensko – už zaznáva.
Rozumiem, že každý človek má iné poslanie a nie je poslaním každého rozvíjať národný aspekt identity. Určite by však ním nemal pohŕdať – rovnako ako národniari by nemali pohŕdať dôležitosťou medzinárodnej spolupráce. Oba tieto princípy sa majú zdravo rozvíjať a dopĺňať.
Luza proti elite
Nevýhodou nacionalizmu je to, že môže pri zlom pochopení prerásť do šovinizmu; na druhej strane, na úrovni národa hlása jednotu. Paradoxne, Šimečka, aj keď deklaruje všeľudskosť a ľudské práva, opakovane delí národ, či skôr ľudstvo ako také, na „eiltu“ a „luzu“.
Elitou sú prozápadní intelektuáli, ktorí sa snažia zavádzať demokraciu liberálneho typu. „Luza“ sú v princípe všetci, ktorí medzi nich nepatria alebo s nimi nesúhlasia: tí, ktorí veria nacionalizmu, podporovali Mečiara („Mečiarovu vládu však podporovala len luza, a ak vôbec nejakí intelektuáli a umelci, tak obvykle druhej až tretej kategórie.“ (s. 63)), atď.
Šimečka píše:
- „Slovenský nacionalizmus bol tak neznesiteľne gýčovitý, že fungoval ako výberové konanie: komu sa z neho neobrátil žalúdok, stal sa tým správnym Slovákom. Spoločnosť sa začala podľa tohto estetického kódu štiepiť na dve časti reprezentované nacionalistickou luzou a liberálnou elitou. Toto štiepenie sa dodnes neskončilo.“ (s. 58)
Pokiaľ by Šimečka aspoň trochu poznal ideológiu nacionalizmu, ktorým tak pohŕda – a ktorý podľa neho zavádza umelé hranice medzi skupinami ľudí – tak by si uvedomil, že úlohou elity je práve „luzu“ pochopiť a pozdvihnúť, nie sa jej vysmievať; a ešte za luzu označovať aj tú časť elity, ktorá je v názorovej opozícii.
S USA na večné časy
Ďalším príkladom Šimečkovej jednostrannosti je jeho nekritický obdiv voči Západu. Spomína príhodu, ako tesne po nežnej revolúcii autom zašiel do Rakúska a zastavil na pumpe vo Wolfsthali, kde si plnými dúškami užíval slobodu. Začal mu tam však nadávať Rakúšan, ktorému zabral vyhradené parkovacie miesto. Šimečka píše, že tento muž, ako predstaviteľ „víťazného Západu“, „bol v hĺbke duše presvedčený, že je lepší ako ja“.
Šimečka dodáva: „Ja som však s týmto jeho nevysloveným názorom súhlasil. Tešil som sa, že víťazom dejín sa stal Západ, a nepochyboval som o tom, že jedinou možnosťou je odteraz u nás zavádzať jeho pravidlá demokracie. Nebolo to len moje presvedčenie. Čoskoro sa ukázalo, že východoeurópske národy nemajú Západu čo ponúknuť a že liberálna demokracia západného typu nemá alternatívu.“ (s. 51-52)
Šimečka píše, že už za Mečiarovej éry ho „Západ rozmaznával“, platil mu literárne štipendiá, takže dlhé mesiace trávil v krásnom luxusnom prostredí či na konferenciách, kde sa stretával s príslušníkmi západných elít. „Všetci títo ľudia mi boli oveľa bližší ako drvivá väčšina Slovákov,“ píše (s. 72).
Spomína na rozhovor s kniežaťom Schwarzenbergom, kde mu tento povedal: „Kľúčom k vašej európskej budúcnosti je Washington. Musíte presvedčiť Američanov, že patríte do NATO, lebo len cez Alianciu vedie cesta do Únie.“ (s. 72) Šimečka spomína, že to pre neho bolo, ako keby mu bola za desať sekúnd vysvetlená teória relativity.
Podľa Šimečku Dzurinda „urobil jedno z najmúdrejších rozhodnutí svojej kariéry, keď vyslal Martina Bútoru ako slovenského veľvyslanca do Washingtonu, aby Slovensku otvoril dvere do NATO“ (s. 81).
K tej údajnej demokratickosti USA dodám len niekoľko faktov: podľa amerického profesora Dova Levina v rokoch 1946 – 2000 Spojené štáty americké zasiahli 81-krát do volieb v tretích krajinách; len od roku 1998 napadli 2 krajiny (Srbsko, Irak) bez mandátu OSN, teda v rozpore s medzinárodným právom; americké tajné služby opakovane uniesli občanov z cudzích krajín bez vedomia miestnych vlád; Snowdenove odhalenia ukázali, že NSA špehovala ľudí po celom svete vrátane vrcholných predstaviteľov vlastných spojencov či Organizácie spojených národov.
Samozrejme, je to na oveľa hlbšiu diskusiu a iné mocnosti porušujú právo taktiež, ale Šimečka o úmysloch USA nepripúšťa akúkoľvek pochybnosti. Nie som si istý, ako by sa postavil k celkom logickej téze, že USA je (tak ako Rusko) globálnou veľmocou, ktorá si v prvom rade háji vlastné záujmy a nezriedka to robí pochybnými, niekedy priamo protiprávnymi prostriedkami.
Kolosálna lož finančnej krízy
Jediné miesto v knihe, kde sa vyjadruje voči západnému systému kriticky, je jeho pojednanie o finančnej kríze. Vidí ju ako zlyhanie kapitalizmu, nešetrí poisťovne, banky, ani ratingové agentúry – všetci sa podieľali na „kolosálnej lži“, „drvivom víťazstve podvodu a chamtivosti“. Konformná väčšina „chcela byť klamaná, lebo slepo verila v racionalitu a vo vyváženosť kapitalizmu“ (s. 120-121).
Na druhej strane z tohto poznania Šimečka, prekvapivo, nevyvodzuje žiadne dôsledky pre politiku. Ba naopak, v „protisystémových“ politikoch ako Orbán, Kaczyński či Trump, ktorí povstali ako dôsledok upadajúcej viery spoločnosti v demokraciu a kapitalizmus, vidí len ešte väčšie zlo a lož – miesto toho, aby v nich videl zúfalú snahu spoločnosti hľadať určitú nápravu negatív globalizácie.
Akiste zďaleka nejde o vzory morálnosti – ale signál, že treba zmeniť kurz, je jasný. Šimečka však neochvejne ostáva na pozícii proamerickej a proliberálnodemokratickej.
Roky Fica
Obdobie vlády Roberta Fica charakterizuje Šimečka pomerne presne. Popisuje ho ako ctižiadostivého politika, ktorý je nezlomne presvedčený o tom, že má pravdu a robí pre Slovensko to správne. Ficovi chýbajú akékoľvek hlbšie ideály či vzťah k západnej vízii slobody. Základnou hodnotou je pre neho stabilita, nad ktorou bdie autoritou svojej moci, a spokojný ľud, ktorý si žije v akom-takom ekonomickom blahobyte.
Aj keď Fico svojou povahou nie je demokratom (podľa Šimečku ani Dzurinda), demokraciu na Slovensku výrazne nenarušil a nedovolil si spochybniť ani jeho prozápadné smerovanie. Ficova vláda bola tak obdobím relatívnej hospodárskej konsolidácie a potvrdením proeurópskeho a prozápadného smerovania Slovenska.
Veľká miera korupcie Ficových vlád bola zároveň podnetom pre aktívnych občanov, aby vystúpili a upozornili na tieto nekalé javy.
Autentická spoločnosť
Záverečné kapitoly knihy sa zaoberajú najnedávnejším politickým vývojom. Martin Šimečka sa z Prahy (kde pôsobil v českom týždenníku Respekt od roku 2006) vrátil v roku 2016, keď ho Matúš Kostolný prehovoril, aby sa stal súčasťou redakcie Denníka N. Šimečka prijal a cítil, že sa vrátil do inej spoločnosti, než z akej odchádzal.
Poukazuje na to, že sa tu formuje „autentická spoločnosť“: odvážni ľudia ochotní postaviť sa za to, čo je správne, ktorí nie sú ľahostajní k tomu, čo sa deje naokolo. K aktérom autentickej spoločnosti zaraďuje mimovládky (ocenenie Biela vrana, Alianciu fair-play, VIA IURIS atď.), študentov pochodujúcich proti korupcii, médiá, ktoré intenzívne informujú o korupčných kauzách Ficových vlád, a „nečakane a paradoxne“ aj prezidenta Andreja Kisku, ktorý je podľa neho prvým prezidentom, ktorý „sa snaží spoločnosť vytrhnúť z ľahostajnosti“ (s. 130).
Opäť tu absentuje akákoľvek hlbšia úvaha o tom, že desiatky miliónov dolárov, ktoré do prozápadných politických mimovládnych organizácií naliali americké megakorporácie a vláda, by mohli byť súčasťou presadzovania záujmov USA (čo vôbec nevylučuje, že mimovládky pre Slovensko spravili veľa dobrých vecí v oblasti boja proti korupcii, ochrany životného prostredia, modernizácie verejnej správy, vzdelávania a pod.).
Kniha teda končí pozitívne: Martin Šimečka, ktorý sa odmalička cítil „medzi Slovákmi“ nesvoj, nechápaný, konečne vidí nádej, že na Slovensku je dosť ľudí, ktorí zdieľajú jeho pohľad na hodnoty a môže sa so svojou rodnou spoločnosťou „zmieriť“.
Záver
Príbeh, svetonázor aj verejné pôsobenie Martina Šimečku je svedectvom jednej celej generácie. Patria do nej ľudia ako Fedor Gál, Martin Bútora, Peter Zajac, Štefan Hríb a ďalší. Títo ľudia niektoré veci pochopili veľmi dobre: dôležitosť osobných slobôd, občianskej angažovanosti a kontroly štátnej moci či potrebu medzinárodnej spolupráce.
Iné veci, žiaľ, nepochopili takmer vôbec, napríklad že:
- ak máme dospieť k všeľudskej identite, ktorá bude fungovať, najprv musí každá časť celku – každý národ – pochopiť svoju identitu a význam, a nie ich zahodiť;
- nacionalizmus môže viesť k šovinizmu alebo byť naivný, ale môže byť aj zdravým cítením, ktorého nedostatok ohrozuje kultúru národa, a tak aj celého ľudstva;
- rozpory medzi národmi možno prekonať práve zdravým rozvojom národnej identity, nie jej popretím;
- Spojené štáty americké, aj keď sa od nich môžeme veľa učiť, sú mocenským systémom a ich snahy o ekonomickú, vojenskú a politickú hegemóniu sú očividné;
- citovosť, nábožnosť až pasivita slovanských národov je zárodkom cnosti, ktorá sa pekne dopĺňa so západnou orientáciou na podnikavosť a vonkajší svet – nemáme sa teda po Západe opičiť, ale od neho prebrať to dobré a popri tom rozvíjať to vlastné.
Vďaka týmto ideologickým klapkám západné krajiny, hlavne Spojené štáty americké, týchto ľudí efektívne využili. Podporili ich pôsobenie finančne, kontaktami, vzdelávacími pobytmi, odovzdaním know-how, cez mimovládne organizácie atď.
Za desaťročia sa tak vybudovali štruktúry aktivistov, inštitúcií, kampaní, politikov a médií presadzujúcich svetonázorové razenie liberálnej demokracie, čím výrazne ovplyvnili politické smerovanie Slovenska v súlade so záujmami USA.
Zdroj
Šimečka, M. M. (2017). Medzi Slovákmi. Bratislava: N Press.
Úvodné foto: SME