Tim Marshall: Rozdelený svet (recenzia)

Tim Marshall je britský novinár a publicista, ktorý sa v ostatných rokoch stal popularizátorom geografie s dôrazom na jej politické súvislosti. Najmä jeho kniha V zajatí geografie z roku 2015 sa stala celosvetovým bestsellerom. Minulý rok vydal svoju najnovšiu knihu Rozdelený svet s podnázvom Prečo žijeme v epoche múrov (na Slovensku vo vydavateľstve Premedia). Táto kniha prináša zaujímavé poznatky, avšak autora však možno tiež v mnohom korigovať.

Kniha je venovaná problematike najmä hraničných bariér a dôvodov, pre ktoré rastú. V našom civilizačnom priestore sa asi najviac hovorí o dosiaľ nepostavenom hraničnom múre, ktorý sľúbil, ale dosiaľ nepostavil prezident Donald Trump, na americko-mexickej hranici, plote, ktorý dal počas migračnej krízy postaviť maďarský premiér Viktor Orbán na hranici jeho krajiny so Srbskom, alebo o bariérach v štáte Izrael.

Z globálneho hľadiska však ide o pomerne zanedbateľné prípady, pretože veľká väčšina hraničných bariér, najmä proti nelegálnej migrácii, sa dnes stavia mimo západného sveta. Na súčasný svet tak nikdy viac nepasovala nálepka „epocha múrov“ ako dnes. Marshall píše o situácii v Číne, USA, Izraeli, Blízkom východe, okolí Indie, Afrike, Európe a v jeho domovine, Veľkej británii. Okrem fyzických bariér si sekundárne všíma aj tie digitálne (Čína), etnické, sociálne či ekonomické.

Rôznorodosť: zdroj obohatenia či konfliktu?

Celou knihou sa nesú opisy toho, aké problémy v jednotlivých krajinách spôsobuje etnická a náboženská rôznorodosť. V čínskych provinciách Tibet a Sin-ťiang, v ktorých majú Chanovia (etnickí Číňania) menšinové postavenie, pôsobia silné separatistické hnutia a najmä v Sin-ťiangu sa vyskytujú aj prípady etnického násilia.

Veľa konfliktov majú na svedomí hranice štátov pochádzajúce z koloniálnych čias, ktoré nerešpektovali etnické alebo náboženské hranice. Príkladom krvavého zlyhanie takýchto multikultúrnych štátov je Sýria, ktorá sa dnes podľa Marshalla rozpadla či rozpadá „v princípe podľa sektárskych a etnických línií: sunnitskej, šiitskej, alavistickej, kurdskej, kresťanskej drúzskej a ďalších.“

V budhistickom Mjanmarsku dochádza k násilnej perzekúcii moslimských Rohingov, ktorí žijú neďaleko hranice s väčšinovo moslimským Bangladéšom. O niečo severejšie zase mjanmarsko-indická hranica rozdelila Nágov, čo dodnes prináša násilnosti a separatistické tendencie. V roku 2017 začalo Mjanmarsko stavať pohraničný plot, ktorý dovŕši fyzické rozdelenie Nágov.

Samostatnú kapitolu predstavuje africký kontinent. Hranice, ktoré narysovali kolonizátori, dodnes rozdúchavajú konflikty a násilnosti. Marshall píše:

Faktory, ktoré vyvolávajú toľké násilia, sú komplexné a patrí k nim nútené vymedzovanie hraníc, zaostalosť a chudoba. No bezpochyby najzásadnejšie je etnické delenie. A keďže národy stále často prekračujú hranice národných štátov, konflikt v jednom z nich sa rýchle prenesie do iného.

Zdá sa, že Tim Marshall si plne uvedomuje, že etnická či náboženská rôznorodosť môže byť zdrojom konfliktov. Avšak keď píše o západnom svete, ako keby na to zabudol.

Kritizuje Maďarsko a iné východoeurópske štáty za ich skepticizmus voči imigrácii z kultúrne a nábožensky vzdialených krajín. Síce nie všade je etnická či náboženská rôznorodosť zdrojom konfliktov, ale vzhľadom na spomenuté skúsenosti z celého sveta je však racionálne sa k zvyšovaniu diverzity stavať veľmi opatrne. O to viac, pokiaľ sa na odpor stavia väčšinová spoločnosť.

Chce to viac intelektuálnej odvahy

Marshallovu knihu rozhodne nemožno zaradiť k nejakým „slniečkárskym výlevom“. Ani keď ide o krajiny Západu. Pomerne empaticky dokáže opísať postoje tých Britov, ktorým neboli a nie sú po chuti zmeny spôsobené masovou imigráciou. Silne odmieta elitárske prístupy niektorých štandardných politikov a prízvukuje, že „Európskej únii sa naozaj nepodarilo nahradiť v srdciach väčšiny Európanov národný štát.“

I keď hraničné múry, bariéry a ploty vníma kriticky a chce, aby ubúdali a namiesto nich radšej pribúdali mosty, uznáva, že niekedy naozaj fungujú (napríklad pri znížení bombových útokov v Izraeli) a že ľudstvo budú sprevádzať zrejme stále.

Na niektorých miestach však mohol mať viac intelektuálnej odvahy a nezjednodušovať si hľadanie odpovedí obohranými frázami a klišé.

Keď opisuje skupinové odlišnosti medzi bielymi a čiernymi v USA, vysvetľuje ich rasizmom. Napríklad uvádza, že vysokoškolské štúdium dokončí 36,2 % belochov a 22,5 % černochov. Avšak už nespomína, že omnoho vzdelanejší sú Američania ázijského pôvodu, hoci predstavujú v USA ešte menšiu menšinu ako černosi. Ako by vysvetlil tento fakt? Rasizmom belochov asi nie.

Európske politické strany a hnutia, ktoré sú kritické voči imigrácii, hádže bez rozlišovania na jednu hromadu („extrémna pravica“). Napríklad Švédskych demokratov, ktorí v europarlamente sedia v jednej politickej skupine s britskými vládnymi Konzervatívcami či Sulíkovou SaS a nechcú spolupracovať ani s Ligou Mattea Salviniho, dáva na tú istú úroveň ako grécky Zlatý úsvit, s ktorým nechcú spolupracovať ani Salviniho spojenci.

Bolo by vhodné, keby Marshall dokázal odlíšiť politické strany a hnutia, ktoré sú s ústavným systémom kompatibilné a zároveň sa stavajú kriticky voči imigrácii, od tých, ktoré sú vyslovene antisystémové. Ak bude nálepkovať hlava-nehlava, spoločenskej diskusii a porozumeniu to neprospeje.

Plusy a mínusy

Okrem spracovania nosnej témy ochrany hraníc v súčasnom svete obsahuje kniha Rozdelený svet aj mnoho dôležitých informácií, ktoré nie sú všeobecne známe. Uvádza, že boj s nelegálnou imigráciou rozhodne nebol či nie je iba parketou Donalda Trumpa. V skutočnosti sa proti nej staval aj Barack Obama, ktorý ešte ako senátor v roku 2006 hovoril o tom, že pred zamestnaním akéhokoľvek pracovníka zo zahraničia treba dané miesto ponúknuť Američanom.

Za jeho prezidentovania tiež došlo k rozširovaniu hraničných bariér na hranici s Mexikom, tempo nútených odsunov nelegálnych imigrantov sa nezmenilo a počet odmietnutých žiadostí cudzincov o vstup do USA narástol.

Marshall tiež píše o tom, že prívrženci Demokratov a Republikánov v USA sa voči sebe stále viac vyhraňujú a rastie neochota prijať názor toho druhého. Osobitne problematické je to, že najviac politicky netolerantnými sú práve mladí ľudia.

Zaujímavé je aj to, že príjmová nerovnosť a nerovnosť v rozdelení majetku patrí v Číne, kde vládne komunistická strana, medzi najväčšie na svete a naďalej sa prehlbuje.

Podľa údajov z roku 2014 sa k praktizovaniu svojej náboženskej viery hlási až 93 % britských moslimov. Pri kresťanoch je to však iba sedem percent. Preto je podľa Marshalla pravdepodobné, že „sa islam stane nábožensky najaktívnejšou vierou v krajine.“ Islamizácia tak nemusí mať iba podobu celkovej moslimskej väčšiny, ktorá tak skoro vo Veľkej Británii nenastane, ale aj väčšiny praktizujúcich veriacich.

Vzhľadom na dramaticky vysokú mieru kriminality dochádza nielen v Juhoafrickej republike k budovaniu oddelených komunít či „opevnených štvrtí“ pre bohatších ľudí. To, že týmto fakticky dochádza k prerušeniu kontaktov a nárastu psychologickej bariéry medzi bohatými a chudobnými, môže prispieť k rozkladu občianskeho princípu a nárastu nových skupinových identít medzi tými v oddelenej komunite a tými mimo nej.

Táto kniha však má aj svoje slabšie momenty a ani Tim Marshall sa občas nevyhne chybám či nie celkom presným tvrdeniam.

Napríklad uvádza, že pôrodnosť izraelských Arabov „je vyššia ako u ktorejkoľvek skupiny židovského obyvateľstva“. Je síce pravda, že izraelskí Arabi majú stále vyššiu pôrodnosť ako židovskí obyvatelia, avšak od začiatku 21. storočia arabská pôrodnosť klesá a židovská rastie, pričom sa približujú a rozdiel je v súčasnosti zanedbateľný. Navyše, Židia majú vyššiu pôrodnosť ako Arabi na Západnom brehu Jordánu a ultraoortodoxní Židia Charedim (viac ako 11 % obyvateľov Izraela) majú pravdepodobne najvyššiu pôrodnosť v krajine.

Pri Indii uvádza, že „trestná sadzba pre ľudí obvinených zo zločinov spáchaných na dalitoch je výrazne nižšia ako v prípade iných skupín.“ Daliti sú tzv. nedotknuteľní, teda ľudia, ktorí nepatria k žiadnej kaste a tradične patrili na dno sociálneho systému. Dodnes sa vyskytujú prípady nespravodlivej diskriminácie voči nim, avšak tie nie sú zakotvené v právnych predpisoch, ale v spoločenskej praxi.

Keď píše o rozdieloch medzi západným a východným Nemeckom, kritizuje, že „niektorí ľudia pochopili zjednotenie tak, že východ vstúpil do západu, a nie, že išlo o spojenie dvoch entít do spoločného celku.“ Je to však naozaj tak, že bývalé Východné Nemecko sa stalo súčasťou Nemeckej spolkovej republiky. Nevznikol nový spoločný štát, ale Západné Nemecko sa rozrástlo.

Marshallov Rozdelený svet je podnetná kniha, ktorá stojí za pozornosť.  Nemožno ju však brať nekriticky, ale skôr ako podnet na ďalšie uvažovanie či štúdium.