Čas ukončiť financovanie volebných kampaní cez tretie strany?

Zákon o volebnej kampani umožňuje, aby mohli byť volebné kampane financované aj prostredníctvom tzv. tretích strán. Viacerí kandidáti to využili napríklad v minuloročných komunálnych voľbách alebo aj v aktuálnych prezidentských voľbách. Problém je, že cez tretie strany možno náklady kampane neobmedzene navyšovať, teda legálne obísť zákonné limity, ktoré sú inak pevne dané. Je najvyšší čas túto možnosť prehodnotiť a dať tým voľbám spravodlivejší ráz.

Tretie strany – ako to funguje

Keď bol v roku 2014 prijatý zákon o volebnej kampani, jednou zo zmien, ktoré priniesol, bolo zavedenie zákonných limitov na výdavky v jednotlivých volebných kampaniach. Podľa dôvodovej správy bolo cieľom tejto zmeny „vytvoriť rovnaké podmienky pre všetky kandidujúce politické strany a kandidátov.“

Popritom sa v druhom čítaní v parlamente do zákona dostala aj možnosť financovania volebných kampaní prostredníctvom tretích strán, čo pôvodné znenie návrhu zákona nepredpokladalo.

O čo ide v praxi? Zákon pri jednotlivých voľbách stanovuje rôzne limity výdavkov na kampaň pre kandidujúce subjekty. Napríklad pri parlamentných voľbách alebo eurovoľbách môže kandidujúca parlamentná strana vynaložiť tri milióny eur. Pri prezidentských voľbách predstavuje tento limit sumu pol milióna eur.

Tretie strany, ktoré musia byť zaevidované Štátnou komisiou pre voľby a kontrolu financovania politických strán, môžu v každých voľbách okrem volieb do orgánov územnej samosprávy vynaložiť na kampaň prostriedky až do výšky 100 000 €. Pri komunálnych a župných voľbách je tento limit na úrovni 25 000 €.

Problém je však ten, že počet týchto tretích strán nie je limitovaný. Každý kandidujúci subjekt si teda môže nechať po vyčerpaní zákonného limitu nechať svoju kampaň financovať cez tretie strany, a to neobmedzene.

Také konanie je síce legálne, ale určite nie je morálne, keďže nie je v súlade s účelom zákona podľa vyššie citovanej dôvodovej správy. Kandidáti túto dieru v zákone opakovane využívajú, na čo sme už poukazovali.

Ďalší problém je v tom, že zoznam zaevidovaných tretích strán sa síce zverejňuje, ale nezverejňuje sa, v prospech koho alebo prípadne proti komu plánujú financovať kampaň. To si človek musí zisťovať na vlastnú päsť, čo nemusí byť vždy úspešné.

Tretie strany v praxi

Písali sme o úspešnom kandidátovi na bratislavského primátora Matúšovi Vallovi, ktorý vo svojej kampani využil niekoľko tretích strán (jedna z nich bola evidovaná na jeho manželku) a takto prekročil zákonný limit, ktorý je v komunálnych voľbách na úrovni 250 000 €, o približne 100 000 €.

V týchto prezidentských voľbách využívali tretie strany viacerí kandidáti. Väčšina z nich však prostredníctvom nich zákonný limit 500 000 € neprekročila. Konkrétne ide o Mariána Kotlebu (ten však nepoužíval vlastný transparentný účet a celú kampaň financovala jedna tretia strana ĽSNS zo straníckych peňazí), Bélu Bugára a Milana Krajniaka. Zatiaľ tento limit neprekročila ani kampaň Maroša Šefčoviča.

Z prezidentských kandidátov zákonný limit výdavkov na kampaň  prostredníctvom tretích strán prekročili iba Robert Mistrík a Zuzana Čaputová. Mistrík využíval v kampani okrem vlastného transparentného účtu aj účty tretích strán: svojej manželky, strany SaS a podnikateľa blízkeho strane SaS Jozefa Boskoviča. Celkovo takto minul vyše 710-tisíc eur (zákonný limit 500-tisíc).

Kampaň Zuzany Čaputovej je financovaná okrem jej transparentného účtu aj cez tretie strany: Progresívne Slovensko, Spolu, podpredsedu Progresívneho Slovenska Michala Trubana a člena Čaputovej tímu Michala Styka. Celkovo už táto kampaň stála vyše 560-tisíc eur.

Tretie strany sa už využívajú aj v kampani k blížiacim sa voľbám do Európskeho parlamentu. Napríklad tretia strana Ivana Hojsíková platí sponzorované príspevky kandidáta Progresívneho Slovenska Martina Hojsíka.

Podobne je ako tretia strana zaevidovaný Marek Vandrák, ktorý pôsobí ako poslanecký asistent pre poslanca OĽaNO Martina Fecka, a zatiaľ päť ďalších subjektov. Možno teda očakávať hojné využívanie tretích strán aj v týchto voľbách.

Z konkrétnych prípadov okrem toho vidíme, že tretími stranami nebývajú subjekty, ktoré sa spontánne rozhodli podporovať nejakého kandidáta, ale popri politických stranách ide často o blízkych príbuzných alebo politických súputníkov kandidátov. To je okrem obchádzania zákonných limitov na kampaň ďalší podstatný problém.

Riešenie?

O názor na financovanie kampaní prostredníctvom tretích strán sme poprosili všetkých kandidátov na prezidenta v tohtoročných voľbách vrátane Zuzany Čaputovej a Maroša Šefčoviča, ktorých ešte čaká druhé kolo.

Okrem Bohumily Tauchmannovej, podľa ktorej je potrebné zákon o volebnej kampani vo vzťahu k financovaniu kampaní výrazne zmeniť, sa ostatní kandidáti zatiaľ nevyjadrili. Kriticky však možnosť financovania kampaní cez tretie strany vníma aj mimovládna organizácia Transparency International Slovensko či komentátor portálu Aktuality.sk Dag Daniš.

Podľa nášho názoru je potrebné možnosť financovania volebných kampaní prostredníctvom tretích strán úplne zrušiť. Ak chcú „tretie strany“ prispieť na niekoho volebnú kampaň, môžu poslať dar priamo na účet kandidáta či kandidujúcej politickej strany. Táto zmena by zaručila, že zákonné limity nebudú môcť byť legálnou cestou obchádzané a kampane sa tak stanú férovejšími.

To by bolo ideálne riešenie problému, avšak aj v prípade nedostatku politickej podpory pre takú zmenu možno tlačiť aspoň na jemné zlepšenie legislatívy.

Ak by neprešlo zrušenie tretích strán, bolo by dobré, keby sa aspoň každá tretia strana musela zevidovať s tým, voči komu alebo proti komu (mohlo by íst aj o viac subjektov) bude viesť volebnú kampaň, pričom počet tretích strán v prospech či neprospech určitého kandidáta by bol limitovaný. Tým by sa dosiahol aspoň aký-taký limit na výdavky v kampani oproti súčasnému stavu, ktorý fakticky nepozná obmedzenie.

Je totiž najvyšší čas, aby sa z právneho poriadku odstránili rôzne diery, skratky a nedomyslené inštitúty, ktoré umožňujú obchádzanie účelu zákonných noriem. Bez toho nie je možná férová politická súťaž, ale ani spravodlivé fungovanie spoločnosti.

Zdroj obrázka