Ako vyzerá slovenská politická scéna pol roka pred voľbami

Hoci nasledujúce parlamentné voľby ešte neboli vyhlásené, a tak volebná kampaň v zmysle zákona ešte nemohla začať, je isté, že sa budú konať do pol roka, pravdepodobne 29. februára 2020. Preto má zmysel pozrieť sa na stav slovenskej politickej scény pred tým, než kampaň prejde do oficiálnej fázy. Prv na koalíciu, potom opozíciu a silné mimoparlamentné strany.

Vládnuci Smer pôsobí stále unaveným dojmom a nie ako konsolidovaná sila, keďže v ňom existuje vnútorné napätie medzi ficovsko-blahovským prístupom a krídlom a tým okolo premiéra Petra Pellegriniho. Najnovší dôkaz toho je Ficova kritika Mazurekovho odsúdenia a Pellegriniho opačne naladená reakcia.

Pre Smer bude veľká skúška, ako sa tieto dve krídla zladia pri plánovaní kampane a zostavovaní kandidátky. V ich elektoráte navyše môžu loviť aj iní, napr. Chmelárovi Socialisti alebo Druckerova strana. V konečnom dôsledku tak Smer asi bude rád, ak vo voľbách neklesne pod 20 percent. Do vlády sa však môže dostať, len ak prepadne veľa opozičných hlasov alebo v prípade volebného patu.

Únava materiálu sa prejavuje aj pri SNS. Dankovo politické pôsobenie sa stalo minimálne v internetovom priestore hlavne zdrojom posmechu a strana neprichádza so žiadnymi silnými témami. Prekryť to má pomerne výdatná bilbordová kampaň, o výraznosti ktorej však možno diskutovať. 

Anton Hrnko pre Denník S avizoval, že na národniarskej kandidátke pribudnú nové tváre z kresťanského prostredia. Pravdepodobne stále ide aj o politikov z KDŽP. Nad SNS však visí Damoklov, presnejšie Harabinov meč. Ak sa on rozhodne ísť do volieb s vlastnou kandidátkou, čo je dnes už veľmi silne pravdepodobné, SNS takmer určite pochová a tá so sebou stiahne aj zopár percent prepadnutých hlasov.

Zo súčasnej dosluhujúcej a často bezradnej vlády označenie povestného chorého muža koalície sedí najpriliehavejšie asi na Bugárov Most. Ich liberálni slovenskí voliči od nich odišli doslova pár dní po voľbách, keď utvorili vládu so Smerom, SNS a Sieťou, a dnes sa prevažne usídlili pri koalícii PS-Spolu. Ich maďarský elektorát je lanárený SMK a ďalšími dvoma etnickými straničkami. 

Východisko maďarského nezastúpenia v parlamente dokonca donútilo SMK a Most zasadnúť za rokovací stôl, avšak k dohode doteraz nedošlo. Ak sa nič nezmení, s Mostom, ako aj politickým nestorom Bugárom sa asi môžeme do budúcnosti rozlúčiť.

Sloboda a solidarita držala dlho od volieb 2016 pozíciu lídra opozície s dvojcifernými preferenciami. Dnes v prieskumoch osciluje okolo siedmich či ôsmich percent. Aj pri tejto strane platí, že personálne vysychá. 

Z prvej šestice v roku 2016 zvolených saskárskych poslancov s najviac preferenčnými hlasmi zo strany odišli Mihál a Poliačik. Nicholsonová si v strane pozastavila členstvo. Galko a Kiššová bojkotovali mimoriadny stranícky snem a okolo nich vznikla vnútrostranícka názorová platforma kritická k niektorým Sulíkovým postojom, napr. v zahraničnej politike. Sulík tak do volieb povedie vnútorne nestabilizovanú stranu, ktorá v prípade prehlbovania vnútornej krízy môže mať nakoniec aj problémy so vstupom do parlamentu.

OĽaNO je stále stranou fluktuantov. Z 19 vo voľbách získaných mandátov strana drží dnes už iba 10 kresiel. Najmä po odchode Veroniky Remišovej ku Kiskovi sa predpokladalo, že Matovičovej strane zvoní umieračik. Zdá sa však, že skalné jadro sa pri OĽaNo stále drží a dnes sú posilnení ešte aj tým, že Matovičovi sa podarilo získať skalp smeráckej štátnej tajomníčky na ministerstve spravodlivosti Moniky Jankovskej. Odpisovať Matoviča tak môže byť predčasné.

Kotlebova ĽSNS pôsobí aj vzhľadom na slušné výsledky v prezidentských voľbách a eurovoľbách na celoštátnej úrovni ako stabilizovaná strana, ktorá parlamentnú účasť v roku 2020 takmer určite obháji. Strata poslanca Mazureka ich opäť dostala do médií a možno im aj získala nejaké (staro)nové sympatie protestných voličov. Dvojciferný volebný výsledok, ktorý im predpovedajú prieskumy, však môžu znemožniť niektoré nové politické strany.

Sme rodina Borisa Kollára po prehre v eurovoľbách akoby strácala dych. Ten jej nevrátil ani prestup nie veľmi výrazného poslanca Jozefa Lukáča (pôvodne OĽaNO). Ich drahé kampane sa neosvedčili ani pri Krajniakovej prezidentskej kandidatúre a budú mať čo robiť, aby do volieb niečo efektívne vymysleli. Voľby tak budú aj testom politického výtlaku Borisa Kollára (bez neho strana nešliape), hlavne toho, či sa po 4 rokoch príliš nezmenšil. 

Koalícia PS-Spolu zatiaľ žne jeden úspech za druhým. Majú bratislavského primátora a prezidentku (konkrétne PS), vyhrali eurovoľby a v prieskumoch už dlhší čas držia druhé miesto. Majú veľa nadšených priaznivcov medzi mladými, ale aj nezanedbateľné sympatie v kľúčovej mediálnej sfére. Ich nevýhodou je málo charizmatický a politicky menej šikovný líder. 

Túto slabinu však nedokázali ich konkurenti z opozičného tábora účinne využiť a pri predvolebných diskusiách môže byť už neskoro. Ak sa nič nezmení a veľa hlasov neprepadne, je silne pravdepodobné, že progresívci budú mať naozaj premiérske kreslo.

Predseda KDH Alojz Hlina očividne nemá politický cit. Spomeňme si len na jeho nepodarenú stranu Občania, pouličné eskapády, ktoré nepritiahli takmer žiadnych účastníkov mimo jeho tímu, a nasadenie farebnej kandidátky na primátora Bratislavy, pri ktorej mylne predpokladal, že sa jej k nohám vrhne tzv. bratislavská kaviareň (rétoricky a programovo totiž nepôsobila vôbec presvedčivo, hoci sa pekne usmievala).

Bol však v správnom čase na správnom mieste, a preto po volebnom prepadáku v roku 2016 takmer z ulice zodvihol predsedníctvo jednej z najstarších a členstvom najmasovejších politických strán. V eurovoľbách s prehľadom porazil konkrutentov z Kresťanskej únie a KDŽP a zdá sa, že pod jeho vedením sa KDH vráti do parlamentu. A to i napriek ťažšie pochopiteľnej úzkej spolupráci s PS-Spolu. Všetko však ešte môže zmeniť Andrej Kiska.

Pri Kiskovej strane má človek podozrenie, či jeho kampaň nesabotuje jeho marketingový tím. Zoberte si nič nehovoriaci názov (Za ľudí) alebo niektoré bilbordy, napr. so sľubmi o konci čakania u lekára. Zodpovedajúco tomu vyzerajú aj preferencie na hrane zvoliteľnosti. Kiska má pol roka na to, aby to zmenil. Zmení to však len politickým kanibalizmom, teda na úkor iných strán, najmä KDH, OĽaNO či PS-Spolu. Ak sa to nepodarí, nemôžeme vylúčiť ani volebnú trojkoalíciu s PS-Spolu. 

Karty môžu zamiešať aj ďalší. Už spomenutí Chmelár, Drucker, Harabin, nejakú kandidátnu listinu bude možno viesť aj Vladimír Mečiar. Reálny výtlak na vstup do parlamentu má z nich však asi len Harabin. Podľa toho, čo povedal v rozhovore s Romanom Michelkom, bude asi viesť kandidátku dosiaľ politicky neaktívnych ľudí, čo vylučuje spojenie s Mečiarom (asi aj pre neho toxické).

Ak sa Harabin s nikým iným nespojí, čo tiež z jeho slov vyplýva, jeho pravdepodobný vstup do parlamentu by bol zrejme tiež len za cenu politického kanibalizmu, najpravdepodobnejšie na úkor SNS, oslabil by však asi aj Smer a ĽSNS. 

Takáto je v stručnosti súčasná situácia na politickej scéne na Slovensku. Ako sa to zmení, ukáže ako vždy len čas. Fenomén prepadnutých hlasov, o ktorom sme už písali, sa môže veľmi silne prejaviť vo voľbách 2020 a prípadná vláda možno vznikne len vďaka nemu. Adeptov na prepadnuté hlasy je zatiaľ veľmi mnoho a úplne mimo ohrozenia je len niekoľko strán.

Zdroj obrázka