Nejde o to, že Trump by bol slušný a racionálny. Ak však niekto chce brániť vedu, mal by to robiť konzistentne, inak svojím politikárčením môže spôsobiť viac škody ako osohu.
Americký populárno-vedecký časopis Scientific American v najnovšom čísle odporučil nevoliť Trumpa, ktorý údajne „odmieta dôkazy a vedu“. A priamo podporil Bidena, ktorý ponúka „na faktoch založené plány na ochranu nášho zdravia, ekonomiky a životného prostredia“.
Je to prvý raz, čo časopis za svoju 175-ročnú históriu podporil prezidentského kandidáta.
Scientific American Trumpovi vyčíta hlavne nezodpovednú reakciu na pandémiu koronavírusu, spochybňovanie globálneho otepľovania či snahy skresať financovanie inštitúcií chrániacich verejné zdravie.
Veda alebo ideológia?
Kritika Trumpa je v mnohom oprávnená, avšak značne prekračuje rámec „vedy“, na ktorú sa Scientific American tak odvoláva.
Po prvé, niektoré z vecí, ktoré Scientific American na Trumpovi kritizuje a na Bidenovi pochvaľuje, nesúvisia s vedou, ale preferovanou ideológiou.
Napríklad okresanie rozpočtov niektorých inštitúcií chrániacich verejné zdravie, ako to prezentuje Scientific American, vyzerá zo strany Trumpa ako barbarstvo.
V praxi to však znamená, že iné verejnoprávne inštitúcie (napr. v oblasti vzdelania, sociálnej starostlivosti, kultúry a pod.) môžu mať peňazí viac, bude možné znížiť dane či oddlžiť budúce generácie a pod.
Nastavenie rozdelenia verejných financií je zložitou multidisciplinárnou otázkou so silným ideologickým a politickým rozmerom a predstava, že existuje jediná správna „vedecká“ odpoveď, je naivná.
Scientific American ďalej píše, že Bidenove „na faktoch založené plány“ môžu viesť k „budúcnosti s väčšou rovnosťou“ (more equitable future). To je však už koncept, ktorý je výsostne politický a s empirickou vedou má pramálo spoločného.
V politike zavádzajú a manipulujú všetky tábory
Druhým problémom je jednostrannosť tohto vyhlásenia.
Každý, kto čo len trochu poctivejšie sleduje politické diskusie, vie, že sa v nich fakty a logika ohýbajú spôsobom, ktorý má od úcty k pravde na míle ďaleko.
A že to robia politici zo všetkých ideologických prúdov.
V politike je bežné účelové vyberanie faktov, hranie na emócie, dvojité metre či konflikty záujmov (z podnikateľa sa stane lobista, z neho regulátor či politik a medzi týmito rolami sa presúva podľa vlastného uváženia).
V americkej predvolebnej kampani mávanie vlajočkami, falošné úsmevy a povrchné slogany často zavážia viac ako argumenty, čo využívajú demokrati aj republikáni.
A o úspechu politických kampaní často rozhodujú skôr peniaze bohatých sponzorov ako fakty.
Už len z tohto pohľadu je absurdné na politikov, ktorých kroky sú nevyhnutne populistické, povrchné a ovplyvnené rôznorodými (často protichodnými) záujmami, aplikovať vedecké štandardy.
Keby sme to však robiť chceli, mali by sme to robiť dôsledne.
Vedecká komunita môže kritizovať politikov, ale mala by sa vyhnúť politikárčeniu
Zbrane hromadného ničenia v Iraku boli porovnateľný, ak nie väčší, hoax ako tvrdiť, že nevieme, aký veľký je dopad činnosti človeka na globálne otepľovanie, čo bolo známe už pred prezidentskými voľbami 2004. Vtedy sa však Scientific American nepostavil proti Georgovi Bushovi.
Výskumy konzistentne ukazujú, že etnická diverzita má za následok oslabenie dôvery v spoločnosti. Scientific American však Bidenove progresívne vízie nekritizuje ako nevedecké, ale hovorí o väčšej „rovnosti“.
Paradoxne, práve v mene rovnosti či boja proti rasizmu je na Západe pochovávaná názorová pluralita, o čom však Scientific American v článku mlčí.
Kritizovať Trumpa za jeho prešľapy je v poriadku. Vytýčiť však Trumpa ako etalón „nevedeckosti“ a prešľapy ostatných politikov ignorovať, zaváňa politikárčením.
Ak by bol Scientific American poctivým zástancom úcty k „dôkazom a vede“, mal by chrliť kritiku na všetky strany politického spektra.
Zdroj obrázku: New York Times (autor fotografie: Samuel Corum)