Alternatívnym médiám je často vytýkané, že svojim hosťom dávajú „nekritický priestor“. Vychádza sa z princípu – nie celkom nerozumného – že novinár síce nie je zodpovedný za vyjadrenia svojich hostí, ale mal by im robiť rozumnú oponentúru a konfrontovať ich pri zjavných nezmysloch. „Nekritický priestor“ však určitý typ politikov pravidelne dostáva aj v hlavnoprúdových médiách.
Najviditeľnejším príkladom je Zuzana Čaputová, ktorej svätožiara je asi taká silná a tak uchvacujúca, že inkluzivistickí novinári sa nezmôžu na akékoľvek otázky „na telo“.
Ďalším miláčikom hlavnoprúdových médií (ale aj politických mimovládok platených zo zahraničia) je minister zahraničných vecí Ivan Korčok. Keď odborníci z think-tankov po roku známkovali vtedy ešte Matovičovu vládu, väčšina ministrov dostala známky 3 alebo horšie.
Len u jedného sa skvela jednotka – a bol ním Ivan Korčok. Známku „výborná“ mu udelil Grigorij Mesežnikov zo think-tanku IVO a vyjadril sa jasne: „Mínusy tam nevidím.“
IVO na vlastnej stránke priznáva financovanie od Freedom House či National Endownment for Democracy, ktoré platí prevažne americký kongres.
Pred pár dňami mala rozhovor s Ivanom Korčokom v Denníku N Monika Tódová. Išlo o exemplárny príklad „nekritického priestoru“. Za celý čas Korčokovi nepoložila jedinú naozaj konfrontačnú otázku. Skôr mu nahrávala na smeče.
Keď Tódová hovorila o tom, že 44 % Slovákov si myslí, že agresorom v ukrajinskej kríze je NATO a 34 % si myslí, že je agresorom Ruskom, nekonfrontuje Korčoka s nepríjemnými otázkami, napríklad či považuje konanie vlády za demokratické, či by nebolo vhodné o zmluve s Američanmi zorganizovať referendum alebo či má vláda podľa neho mandát na takéto kroky, keď sa priamo nenachádzajú v programovom vyhlásení ani vo volebných programoch.
Namiesto toho sa ho pýta: „Ako je to možné?“ Ako keby, vzhľadom na celkové súvislosti, nešlo o legitímny názor (USA vychádza pravidelne prvé v celosvetových prieskumoch o tom, kto je najväčšou hrozbou), ale akúsi kuriozitu.
Korčok následne prezentuje bizarnú teóriu o tom, prečo je verejná mienka na Slovensku obrátená silne kriticky voči NATO.
Vraj „sa“ tu „roky rokúce kultivuje také vedomie Západu a osobitne úlohy Spojených štátov, že veci sú postavené z nôh na hlavu“. Všimnite si, že nepomenuje aktérov. Kultivuje „sa“ to.
Lenže kritické názory ľudí na Slovensku voči USA zjavne pretrvávajú aj napriek dlhoročnej „masáži“ od hlavnoprúdových médií a mimovládok. Zjavne majú teda hlbšie korene, čo však Tódová ani Korčok vôbec neriešia.
Korčok ďalej tvrdí: „Veď tu sa dvom bývalým premiérom a ich stranám podarilo otočiť ich elektorát proti tomu, čo oni sami celé roky tvrdili.“
Predstava, že Pellegrini a Fico v krátkom čase „otočili svoj elektorát“, nedáva veľký zmysel. Prieskumy verejnej mienky dlhodobo ukazujú, že Slováci neboli väčšinovo nikdy prozápadní (tu, tu) a za hrozbu majú tendenciu považovať skôr USA ako Rusko. V roku 2019, ešte za vlády Smeru, považovalo USA za hrozbu 41 % občanov SR, kým Rusko len 26 %, podľa prieskumu GLOBSECu.
To máme uveriť tomu, že voliči Smeru a Hlasu by ešte prednedávnom podporovali skôr NATO a v posledných týždňoch zrazu otočili? Miesto toho, aby sme sa pýtali otázku, či za neobľúbenosť USA na Slovensku ani trochu nemôže ich dlhodobo agresívna zahraničná politika a pýcha, ktorú prezentujú svetu?
Monika Tódová, miesto toho, aby poukázala na absurditu Korčokových zdôvodnení, sa pýtala: „Aké je riešenie?“ A ďalej poznamenala, že v otázke prítomnosti vojakov NATO na Slovensku ako keby sa prezidentka, premiér a Sulík „báli verejnej mienky“. Ako keby branie ohľadu na verejnú mienku v demokracii nebolo niečím normálnym a žiadaným (a ako keby to súčasná prezidentka či vláda robili).
A práve tento typ politikov a novinárov často poučuje o demokracii a kritickom myslení.
Zdroj obrázku: Denník N